Trasa

Turecká – Ramžiná – Úplaz – Kráľova studňa, prameň – Krížna – rázcestie pod Krížnou – Pod Líškou – Salašky – Turecká

Naposledy ani Strážov nebol dosť vysoko a tak veríme, že Krížna by mohla mať vhodnú nadmorskú výšku. Nevýhodou je dlhšia doprava, ale to sme ochotní s vidinou peknej zimnej túry prežiť.

Presúvame sa teda z Bratislavy do dedinky Turecká, kde parkujeme na vyhradenom parkovisku v strede obce. Je tu prázdno, vedľa nás stojí len jedno auto, z ktorého tiež práve vychádza vodič. Uprie na nás zrak, spýta sa, či sme z Hikingu a že práve dopočúval podcast s Viktorom Beránkom. Potešilo.

Posledné dobalenie a prebalenie vecí, prezutie sa do vysokých topánok a upaľujeme. Dedina je v tieni, ale pred sebou vidíme slnko! Prejdeme obcou na koniec Tureckej, odpája sa tu asfaltka vedúca na Salašky. Aj sem by sa dalo prísť autom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kráčame ďalej lesnou cestou, onedlho začneme strmšie stúpať. Postupne sa vľavo otvoria výhľady na Úplaz, kam sa dnes chystáme. Pôvodne sme uvažovali, že pôjdeme hore po starej zjazdovke z Tureckej, ale tento výšľap bude oveľa príjemnejší a aj krajší.

Minieme rázcestie, kam sa pripája zelená značka od Salašiek, preskočíme potok Ramžiná a robíme si pauzu na slnku, na rad príde chlebík, koláčiky aj čaj z termosky. Na slnku je príjemne. Krížnu vidíme priamo nad sebou, no prídeme k nej poriadnym obchvatom. Cesta je cieľ.

Podchádzame horu a potom do nej strmo zabočíme. Na kratšom úseku prechádzame cez pralesovú lokalitu Krížna. Zachovali sa tu javorovo–bukové horské lesy. Postupne vychádzame z lesa a začíname mierne stúpať k Úplazu. Za nami sa otvárajú parádne výhľady na Krížnu a Majerovu skalu. Dole stále vládne inverzná hmla.

Úplaz je krásny, len pár centimetrov snehu, z ktorého vytŕča zlatistá tráva, nariedko tu rastú ihličnany. Stromy aj tráva sú miestami obalené hrubou vrstvou námrazy. Pri smerovníku si dávame čaj a na ďalšom príhodnom mieste pri rozložitom smreku vyťahujeme ďalšie jedlo. Inak trocha pofukuje.

Podchádzame Malú Krížnu a kráčame traverzom smerom ku Kráľovej studni. Ideme prevažne lesom, no občas máme výhľady do doliny, netradičný je pohľad odtiaľto na horský hotel Kráľova studňa. Sneh a námraza pekne vyzdobili stromy, občas treba podliezať konáre, ktoré sa skláňajú nad chodník.

Neskôr vychádzame na slnko do kosodreviny. Stretávame aj ranného kolegu, ktorý ide rovnaký okruh ako my, zjavne rýchlejšie a stihne ho celý za svetla. Zatiaľ nám je dobre, ale najteplejšiu časť dňa máme za sebou. Prichádzame k prameňu riečky Bystrica, nad ním je drevené premostenie s lavičkami. Tu si robíme poslednú dnešnú zastávku s jedlom. Citeľne sa ochladzuje, takže nás po chvíli oziabajú ruky a musíme pokračovať.

Od rázcestníka Kráľova studňa, prameň pokračujeme po červenej značke, ktorá nás privedie na Krížnu. Úsek po hrebeni je krásny. Podvečerné slnko osvetľuje blízke aj vzdialené kopce, vidíme Tlstú, Lysec, z oceánu fialovej hmly vystupujú útesy Lúčanskej aj Krivánskej časti Malej Fatry.

Z tyčí, ktoré označujú trasu, trčí do boku vyfúkaná námraza. Fúka aj nám, no postupujeme rýchlo aj na pešo, snehu nie je veľa, neprebárame sa. Biely chrbát hrebeňa sa pred nami stáča, za poslednou zákrutou sa pred nami objaví Krížna.

Slnko je už veľmi nízko, biely sneh sa mení na oranžový. Pridáme na tempe, aby sme ešte videli Vysoké a Nízke Tatry, ktorých vrcholčeky trčia za vysielačom. Hranica svetla a farieb sa na oblých krivkách Ostredku takmer viditeľne kĺže nahor.

Stihli sme to práve na vrchol, slnko sme videli ešte asi 3 – 4 minúty. Potom zapadlo za nejaký vzdialený kopec. Končiare blízkych Nízkych Tatier zmenili farbu z ružovej na bielu, obloha nad nimi tmavla. Koniec predstavenia, ej, ešte nás čaká tisíc výškových metrov dole. Ruky nám z fotoošiaľu úplne zmrzli. Teda len rodičom, deti si zatiaľ rozumne čítali fototabule, dole bežia a váľajú sa v snehu, takže im je teplo.

Na rázcestí za Krížnou meníme značku za modrú, minieme ruinu vrcholovej stanice sedačkovej lanovky z Tureckej a ideme dole po zjazdovke. Teraz sme na žltej. Stmieva sa, ale pod nohy zatiaľ vidieť. Na zjazdovke sa aj tak nemáme kde stratiť. No povrch je dosť nerovný, strieda sa blato a sneh, rôzne kamene a hrudy, občas jarček, takže zase až také jednoduché to nie je. V polovici pri vlekoch, ktoré už tiež nepremávajú, vyberáme čelovky. Okrem čelovky musím vytiahnuť aj paličky, lebo ma rozbolelo koleno.

Na Salaškách je to len po blate, ľutujeme, že tu nemáme auto. Čaká nás posledný úsek po zjazdovke. Kvôli kolenu mi zvyšok famílie ujde, ale neprekáža, chvíľu postojím a obdivujem hviezdnatú oblohu. Parkovisko v obci je zase v hmle, no my sme si užili parádny zimný deň na horách.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek