Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad zo Strážova
Výhľad zo Strážova Zatvoriť

Túra Novembrový Strážov zo Zliechova

Počasie v novembri 2020 má charakter dlhotrvajúcich inverzných hmiel, my sa opakovane snažíme dostať nad hmlu a stráviť nejaké hodiny na slnku. Na túto sobotu sme si so synom Kubkom naplánovali Strážov, najvyšší kopec Strážovských vrchov. Má 1213 m n. m., takže dúfame, že na jeho vrchole a lúkach pod ním sa budeme slniť. Táto nadmorská výška ma pri iných výletoch v poslednom čase nesklamala.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+764 m stúpanie, -764 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 28.11.2020
Pohoria
Strážovské vrchy (CHKO Strážovské vrchy)
Trasa
Voda
studničky cestou do sedla Strážova
Doprava
Ilava (vlak, bus) - Zliechov (bus, parkovanie pri konečnej autobusu na hornom konci)
SHOCart mapy
» č.478 Malá Fatra, Strážovské… (1:40.000)

Trasa

Zliechov, vyše dediny – sedlo pod Strážovom – Lúka pod Strážovom – Strážov – Lúka pod Strážovom – sedlo pod Strážovom – Zliechov, vyše dediny

Než sa vychystáme a prepracujeme z Bratislavy do Zliechova, nejaký čas to trvá. Preto štartujeme až o 11-tej a ideme hore rovno po červenej. Uvažovala som aj nad dlhším okruhom cez chatu Červíková, no je vlastne jedno, kadiaľ ideme, keď je hmla. Primárnym cieľom je teraz dostať sa nad ňu a vyvaliť sa na slniečku. Preto sme okresali pauzy s pitím a jedením na absolútne minimum s tým, že hore sa naobedujeme a poleňošíme.

Parkujeme pri otočke autobusu, minieme pár posledných dreveníc, preskackáme potok a sme na lúkach s výhľadmi na okolité kopce. Z kopcov vidíme len spodnú časť, vyššie sa váľajú mraky. Stromy sú pokryté srieňom. Vyzerá to krásne, ako cesta do rozprávkovej krajiny. Som rada, že niečo okolo vidím, hmla mi už lezie na nervy. V lese sa mi síce páči, no nie mesiac vkuse.

Opäť prejdeme potok a začíname stúpať peknou lúkou s borievkami. Pred sebou vidíme kopec Javorina, vedľa neho Diel. Medzi nimi vedie modrá značka do Mojtína. Zrazu sa medzi oblakmi prederie slnko a scenériu vyfarbí. Rýchlo pofotíme, slnko nám na chvíľočku zasvieti aj na omrznuté stromy a trávu. Potom sa vnoríme do lesa.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

O minútku míňame tabuľu, ktorá nám oznamuje, že vchádzame do rezervácie Strážov s 5. stupňom ochrany a čo všetko sa tu nesmie. Napríklad jazdiť na motorke a štvorkolke. Spomínam si na motorkárov bez EČV, ktorí ma celý deň obiehali na jar neďaleko, cestou na Baske.

Polhodinka gymnastiky

Stúpame staršou lesnou cestou, keď zafúka, na hlavy nám padajú ľadové kryštáliky zo stromov. Vyzerá to, akoby snežilo. Neskôr kráčame chodníkom bukovým lesom. Nedávno tu zjavne fúkal silný vietor, pretože mnoho kmeňov leží krížom cez náš chodník. Preliezanie a podliezanie stromov nám v zásade neprekáža, naopak, malý to berie ako super ihrisko, no zároveň máme pod nohami mix udupanej hliny s ľadom, ktorý sa parádne šmýka. Pri preliezaní a podliezaní sa teda vôbec nedá spoľahnúť na to, že sa niekam zapriem nohou, a už vôbec sa nedá pozerať všade naraz. Občas sa zaseknem s batohom, občas Kubko spadne, podelíme sa o moje paličky a zaujímavý úsek postupne prekonáme. Akurát to dosť dlho trvá. Som rada, že sme nešli dlhší okruh.

Napokon vyjdeme do sedielka, kde padnuté stromy nie sú, no zase je tu hmla. Minieme sedlo, kde sa pripája žltá značka a pomerne plynule, takmer po rovine pokračujeme úzkym chodníkom ďalej. Keď začneme stúpať, referujem Kubkovi, že sme v pralesovom zvyšku Pod Strážovom. Ukazujem mu ho aj na mape. “Taký malý? Predtým bol väčší?” pýta sa. “Určite,” hovorím bez váhania. Prales Strážov je neďaleko, určite to bol predtým jeden celok. “Ale dažďové pralesy sú oveľa väčšie, že?” “Áno, ale aj tie sa rúbu.” “Prečo?” “Pre peniaze.” Chvíľka ticha. “Mala by si o tom urobiť článok alebo podcast.”

Kým vyjdeme k rázcestiu Lúka pod Strážovom, zľava vidíme srieňom obalené bochníčky kopcov, slnko ich sfarbilo dobiela, za nimi sú tmavomodré oblaky. No sčasti mi výhľad tienia stromy, tak fotenie odkladám, až sa dostaneme vyššie. Chyba.

Na lúke si sadáme a robíme si pauzu s čajom a tyčinkou, hoci na vrchol to má byť len 15 minút, no predpokladám, že tam rýchlo vymrzneme. Správne.

Čakanie na okno

Pásik lesa a ešte jedna lúka s výraznými ihličnanmi. Z nej je vidieť Kľak s charakteristickým nosom a ďalšie kopce, no nie dnes. Aspoň slnko na pár sekúnd vyjde a rozveselí scenériu.

Ešte pár krokov lesom a sme na vrchole. Vrchol je v hmle. Nad hlavou máme modrú oblohu. Na porazenie. Aspoň obmedzene sa nám ukáže skalný výbežok a útržky lúk medzi franforcami hmly, ktorá sa na chvíľu roztrhala. Potom sme opäť v mlieku. S partiou ďalších turistov sa navzájom fotíme. “Vlastne by sme mohli byť hocikde,” komentujem našu fotku s Kubkom. Keby sme sa vyobliekali do outdoorového a cvakli sa v záhrade, vyzeralo by to rovnako.

Rekordne rýchlo nás oziabajú ruky. Kubko chce, aby sme si obed dali niekde, kde je teplejšie. “To by sme museli jesť až v aute,” vravím mu a ponúkam lesík pár krokov nižšie. Mám ambíciu sa hore vrátiť, pretože vrchol oblačnosti je veľmi blízko a verím, že sa to ešte roztrhne. Zakotvíme teda v lese neďaleko, prioblečieme si jednu vrstvu a nalievame si teplý čaj. Vzali sme si aj najteplejšie rukavice a dobre sme urobili, no sakramentsky ťažko sa nimi natiera syr na chlebík a obhrýza brokolicová placka, ktorou ma včera vyzbrojila mama. Musím si zapamätať, že do mrazu výlučne lepeňáky, s ktorými netreba toľko manipulovať.

Keď sa mi zdá, že hore by to mohlo byť lepšie, ešte raz sa tam vraciam. Malý ostáva bojovať s chlebom, ľadový vietor hore ho neláka. Keď vyjdem hore, je tam mlieko, no o chvíľu zasvieti slnko. Osvieti skalu, ktorý vyzerá ako útes nad morom, potom osrienené kopčeky, časť Zliechova, a opäť všetko zahalia mraky. Kým som urobila pár fotiek, ruky opäť omrzli, takže mám problém dojesť obed a pobaliť všetko do batoha. Aj Kubko sa sťažuje na omrznuté ruky. Utešujem ho, že keď sa začneme hýbať, o desať minút nám bude fajn. Napokon to trvalo asi 20 minút, no aj to patrí k zimnej turistike, hoci malý frfle, že bude mať omrzliny. Inak sa mu ale výlet páči. Plánuje, že sem pôjdeme aj v lete a vôbec, že do Strážovských vrchov musíme chodiť častejšie.

Keď prídeme k polomu, Kubko zahlási, že to je krásne a páči sa mu to najviac z celej túry. “Čo?” obzerám sa nechápavo, či mi niečo zaujímavé neušlo. Vidím len les tenkých bukov, čiastočne pováľaných, za stromami slnko, ktorému sa veľmi nedarí prebíjať cez mraky. “No tie preliezky,” odpovedá malý.

Borievková lúka a výhľad na Javorinu posmutneli, srieň opadal a slnko je za mrakmi. Chvíľu čakám, či predsa len nevyjde, lebo to nevyzerá úplne beznádejne, ale nie. Kubko sa šmýka na ľade a tlčie doň paličkou. “Nezlom mi ju,” vravím mu. Vraj musí skúsiť, kde je aký ľad, tvrdý alebo mäkší.

Prejdeme potok a úzkym chodníčkom vpravo od červeno značenej zvážnice kráčame do Zliechova. Zvážnica je samé blato, chodník je lepší. V Zliechove patrí posledné svetlo ešte zastávke pri 400-ročnom jaseni štíhlom. Tabuľka pri ňom je dosť vyblednutá, na enviroportal.sk sa dozvieme, že ide o najstarší jaseň v okrese, vyniká vekom, estetickým vzhľadom a biologickými hodnotami. Potom spokojní s dnešným výletom odchádzame.

Fotogaléria k článku

Najnovšie