Trasa (nejde o oficiálne smerovníky)

Pustá Ves, cintorín – hrob baróna von Wattenwyl – Orlie skaly – popod Veľkú Pec – Malá Pec – vrchol Veľká Pec – jaskyňa Veľká Pec – Pustá Ves, cintorín

Nedobrovoľné koronavírusové prázdniny prajú pohybu, a tak v bežný deň, ktorý by som inak trávila v práci a deti v škole a škôlke, vyrážame aj s mamou spoznávať nové miesta v našom najbližšom pohorí.

Parkujeme na parkovisku pod cintorínom v Pustej Vsi. Odtiaľto sa vraciame kúsok po asfaltke k vodnej nádrži. Po jej hrádzi prechádzame do lesa. Tu sa napojíme na miestne značenie, ktoré nás sprevádza celý deň. Na stromoch sú rôznofarebné tabuľky, z ktorých si najskôr vyberáme Orlie skaly. Škoda, že miestni značkári tabuľky neupevnili radšej na nejakú tyč než na živý strom.

Krížom cez les stúpame na zvážnicu, potom pokračujeme dosť dlho po nej. Miestneho značenia nie je zasa až tak veľa, tak občas trasu konfrontujem s mapou, aby sme Orlie skaly neminuli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V lese je príjemne, jarná zeleň, žiadne rúbaniská, žiadny hmyz a teplo tak akurát. Po nejakom čase nás šípky pošlú doprava. Potom zase doľava a konečne prichádzame na vyhliadku. Orlie skaly sú prírodná rezervácia, vyhlásená v roku 1984. Vyhliadka je na jej okraji. Tu si môžete o nej prečítať viac. Rastú tu vzácne rastliny, ktorým vyhovuje teplo a skalné svahy.

Stojíme na skalnej terase so širokým otvoreným výhľadom. Ešte som tu nikdy nebola a veľmi sa mi to páči. Podo mnou je les s rôznymi odtieňmi zelenej, za ním vytŕčajú Záruby. Deťom sa páči najmä sedenie okolo ohniska a dožadujú sa obeda. Netradične mám so sebou nielen chlieb, ale aj varené jedlo, a tak si dávame skvelý obed. Opakovane si chodím sadnúť na skaly a kochám sa výhľadom. Po dezerte sa neochotne balíme, pretože toho máme v pláne ešte dosť veľa.

Vraciame sa späť na križovatku lesných ciest, z nej pokračujeme rovno a nie na pôvodnú zvážnicu. Zastavíme sa pri hrobe na lúke, obkolesenej lesom. Barón Albert von Wattenwyl, ktorý zomrel na tuberkulózu, chodil rád do tohto lesa. Býval v neďalekom letohrádku, ktorý bol vypálený počas 2. svetovej vojny.

Tieto informácie sa dozvedáme z náučného chodníka, na ktorý sme sa pripojili. Bude nás sprevádzať aj naďalej. Je okružný a začína aj končí v obci Prašník. Na Orlie skaly však nevedie, a tie boli mojím primárnym cieľom, preto som zvolila tento postup.

Klesáme lesom, onedlho sme pod jaskyňou Veľká Pec. Podľa hlasov je v nej veľká skupina. Pokračujeme teda ďalej lesom k Malej Peci. Budeme sa tadiaľto vracať, takže jaskyňa nám neujde.

Klesáme toľko, až sa chytám za hlavu, som zvedavá, či sa deťom bude chcieť toľko stúpať späť. Malá Pec je atraktívna. Čiastočne otvorený, čiastočne zalesnený kopec, rastie na ňom veľa borovíc. Je tu sucho a voňavo. Náučná tabuľa hovorí, že sme v krasovom území s množstvom zaujímavých skalných útvarov. Najväčším je mohutná skalná brána vytvorená v pieskovci pôsobením vetra. Ide o chránenú prírodnú pamiatku.

Skalná brána je v lese, ďalej nájdeme ešte skalnú stienku a ďalšie kamene. Je to tu naozaj zaujímavé, chlapci sa len neochotne vracajú. Na mieste s výhľadom na Považský Inovec si teda ešte robíme krátky piknik. Ani mne sa odtiaľto nechce, no viem, koľko nás toho čaká k autu (a to ešte neviem všetko).

Deti sa v stúpaní naspäť dožadujú strašidelných rozprávok, než nejaké vymyslím a prednesiem, stúpanie ubehne, ani neviem ako. Na chodníku neďaleko jaskyne Veľká Pec nás zláka tabuľka doľava hore. Je na nej nápis Veľká Pec. Jaskyňa je až kúsok ďalej, ale tak ideme tadiaľto. Driapeme sa asi 10 minút do strmého kopca, až napokon vysvitne, že sme na vrchole kopca s rovnakým názvom. To keby mama vedela, počká nás dole. Vravela, že už je unavená. No teraz hovorí, že sa jej tu páči. Vrchol kopca je bez výhľadov – skaly, ohnisko, borovice, je to tu príjemné. Deti obliezajú skaly aj strom. Opäť raz som rada, že sa naše deti cítia v prírode ako doma.

Z vrcholu strmo klesneme k samotnej jaskyni. Veľká Pec je verejnosti voľne prístupná jaskyňa. Ide o významnú archeologickú lokalitu z obdobia paleolitu. Obe jaskyne sa vytvorili rozpúšťacou činnosťou vody obohatenej o oxid uhličitý vo vápnitých zlepencoch.

Jaskyňa má charakter skalného previsu a je dlhá približne 15 metrov. Našli sa v nej kosti mamuta, nosorožca srstnatého, koňa divého či soba. Nejaký čas tu strávime, kým všetko popreliezame. Sme tu sami. Napokon schádzame na chodník k náučnej tabuli. Hovorí o miestnej faune. Mohli by sme tu stretnúť diviaka, jeleňa či muflóna, no to by chlapci museli byť tichšie. Darmo im stokrát hovorím, že v lese treba byť potichu.

Vpravo ma osloví náznak výhľadu, prederiem sa tam cez malinčie. Výhľad na protiľahlý kopec trochu clonia stromy, ale kombinácia zeleného ihličia a bielych kvetov sa mi páči. Po návrate na zvážnicu postriasam kliešte a pokračujeme naspäť rovnako, ako sme prišli. Na vodnej nádrži ešte poobdivujeme dve labute, pri aute dorazíme zásoby a potom sa spokojne poberáme domov.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek