Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Na hrebeni Hradovej, v strede Okrúhla skala
Na hrebeni Hradovej, v strede Okrúhla skala Zatvoriť

Túra Okruh cez Hradovú s deťmi

V Nízkych Tatrách stále snehovo, v ich nižších polohách už medveďovo. Kam by sme sa vybrali, aby nám nehrozili takéto nebezpečenstvá? Ostáva nám len vydať sa do ešte nižších nadmorských výšok. Tentoraz sme si zvolili za východisko túry Tisovec. A aby sa potešili aj naši chlapci, ktorí sa nevedia dočkať liepania sa po skalách, vybrali sme si okruh cez Hradovú s jej celkom výživným skalnatým hrebeňom.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+480 m stúpanie, -480 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 04.2020
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Muránska planina (Národný park Muránska planina)
Trasa
Voda
Tisovec
Doprava
Tisovec (vlak, bus, parkovanie v centre)
SHOCart mapy
» č.1105 Muránska planina (1:50.000)

Trasa

Tisovec - Podhradová ulica - Kordove lúčky - Okrúhla skala - Hradová - Tisovský hrad - vyhliadka Kopenec - Tisovec

V Tisovci

Hneď na úvod je nutné poznamenať, že spomenutý hrebeň nemusí každý zvládnuť. A pritom nemáme na mysli práve najmenších turistov. Miestami exponovaný skalnatý terén so strmými zrázmi na vrcholovom hrebeni môže zamávať skôr staršími ročníkmi. Ak však pohyb svojich ratolestí v takomto prostredí máte preverený, tak hor´ sa na výlet.

Tisovec je len o necelých sto výškových metrov nižšie ako naše Brezno, takže až tak veľmi neklesáme. Parkujeme na námestí, kúsok od rodného domu Vladimíra Clementisa. Pristavíme sa pri pamätnej tabuli a len poznamenáme, že o pár rokov, keď sa naši chlapci budú o ňom v škole učiť, azda si spomenú, kde sa narodil. Pokračujeme ďalej po Jozeffyho ulici. Ide paralelne s hlavnou cestou, ktorou sme prišli z Brezna. Plynulo prechádzame na uličku Podhradová. A tu nás čaká milé prekvapenie. V jednom z dvorov rodinných domčekov objavujeme naše prvé auto - Feliciu, ktoré sme niekedy dávno-pradávno predali jednému pánovi do Tisovca. Aká náhoda. Značky má síce zložené, ale napriek tomu vyzerá stále zachovalo. Onedlho sa k nám pridáva žlté turistické značenie vychádzajúce z miestnej železničnej stanice. Po zvyšok výletu sa ho budeme držať.

Stúpame

Ďalšie prekvapenie nás nenechá dlho čakať. Pár domov pred vstupom do lesa sa k nám pridruží zlatý retriever. Keďže mladší Jerguško má pred psami rešpekt, automaticky sa od neho odťahuje. Z diaľky počujeme staršiu pani (žeby majiteľka?), aby sme sa nebáli, že on nič nespraví. Berieme to s rezervou. Myslíme si, že sa Šiko (starší Jonáško mu vymyslel meno) čochvíľa otočí a pôjde svojou cestou. Lenže opak je pravdou. Odteraz na výlete kráčame piati. Pred turistickým smerovníkom na Kordových lúčkach je križovatka lesných ciest a naschvál sa vyberieme neznačenou. Šiko nás predbehne a my sa hneď presúvame na správnu turistickú trasu. Chvíľu sa tešíme, ako sme s ním vybabrali, ale kdeže. Šiko nás rýchlo prekukol. Posielame ho domov, presviedčame, nič nepomáha.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začíname stúpať v bukovom lese. Po popadanom lístí sa ide pohodlne. Krátke občerstvenie a vidíme, že by sa aj Šiko napil. Nemáme misku, do ktorej by sme mu naliali vody, a tak zbehne do potôčika pod nami. A osviežuje sa poriadne, aj sa v ňom vyváľa. Ani Jerguško sa ho nebojí. Naberáme výškové metre a v spoločnosti Šika to aj chlapci ľahšie znášajú. Naháňajú sa s ním, snažia sa ho cvičiť. Onedlho náš chodník pretne široká lesná cesta. Prekvapí nás, že je tu značka označujúca koniec modrého turistického značenia. Prekvapenie preto, lebo v mape o tejto farbe v týchto končinách nechyrovať. Aj vyzeráme nejaký smerovník, ale nič nenachádzame. Pred nami je strmý úsek. Jerguško začína prejavovať nespokojnosť. Áno, je to strmina, ale čoskoro budú skaly, sľubujeme. Šiko cupká stále popri nás. Keby sme mali vôdzku, Jerguška by mohol aj potiahnuť, špekulujú chlapci. Domov sa mu stále nechce. Doteraz najťažší úsek máme čoskoro za sebou a dostávame sa na vrcholový hrebeň.

Na hrebeni

Naďalej zbierame výškové metre. A predsa ďalšie potešenie. Keď začne na ľavoboku stromov ubúdať, v diaľke na severe zbadáme jeho veličenstvo Ďumbier. Ochranca nášho breznianskeho chotára ešte aj tu na nás dohliada. Stále pod snehom sa pekne vyníma na takmer bezoblačnom pozadí. Kebyže teraz stojíme pri dvojkríži na jeho vrchole, určite by sme museli dlho pátrať, kde Hradová leží. Pri najbližšej návšteve si to musíme overiť.

Pred nami sa vypína Okrúhla skala. Kým sa jej dotkneme, prechádzame okolo zhrdzaveného československého znaku označujúceho tunajšiu prírodnú rezerváciu. Pri skale stretávame prvých turistov idúcich v opačnom smere. Vyzbrojení rúškami im ponúkame retrievera, ale Šiko chce radšej ostať s nami. Už mu to ale asi dlho nevydrží, lebo o chvíľu prechádzame popri strome so značkou varujúcou pred nebezpečným úsekom. Hneď za stromom sú konečne dlho očakávané skaly. Prvý vyšší skalný schod a na naše prekvapenie naň Šiko bez problémov vyskočí. To si už hovoríme, či nebodaj bude liezť aj po reťazi. Tá sa asi po minúte aj objaví. Zhruba päťmetrový výšvih zaistený reťazou. Tu už vidíme, že Šikova púť s nami končí. Lúčime sa s ním a dúfame, že odprevadí nejakých turistov opačným smerom. A len čo sa vyškriabeme popri reťazi, hneď aj nejakých stretáme. Šiko tak na spoločnosť ani nemusel dlho čakať.

Z tejto časti hrebeňa sú pekné výhľady na južnú časť Tisovca učupenú pod širokým chrbtom Tŕstia. My však pozornosť musíme venovať ďalšiemu skalnému stupňu, za ktorým sa rysuje pekná oddychová plošina. Určili sme si „rodinné poradie“, v ktorom lezieme. Sústredíme sa, postupujeme. Starší Jony to bez problémov zvláda, Jergy sa však nedá zahanbiť, aj keď proti bratovi má dvojročný hendikep. Na plošine si dávame obednú pauzu. Lepšie oddychové miesto sme ani nemohli nájsť. Máme odtiaľto nádherné výhľady na Ďumbier aj do doliny Furmanec, ktorou sme do Tisovca pricestovali. Na západe dominuje Klenovský Vepor. Hlboko pod nami, na južnom úbočí Hradovej sa pasie stádo oviec. Pohoda, všetci sme spokojní. Jergy sa už posilnil, tak hneď za plošinou trénuje lezenie na ďalšom skalnom stupni. Komu sa do neho nechce, môže to nenápadným traverzom obísť. Avšak na ňom je jedno miesto, kde je potrebné spraviť poriadne dlhý krok nad hlbokým zrázom. Pre deti lezenie predsa len bude bezpečnejšie. Bohužiaľ bude posledné. Za ním nasleduje ešte pármetrový vzdušný úsek po hrebeni a ním sa adrenalínová pasáž výletu končí.

Hradová

Spoločnosť nám opäť robí bukový les. Okrem neho aj množstvo práve kvitnúcich prvosienok. Na chlapcoch vidieť, že by si ešte poliezli. Ani ruiny hradu na vrcholovej lúke Hradovej ich až tak nenadchýnajú. Na druhej strane, niet sa im čo diviť, pretože veľa sa toho nezachovalo. Podobne, ako je to aj v prípade mnohých ďalších zrúcanín na Slovensku. Spestrením sú aspoň tabule náučného chodníka, ktoré sú osadené v opačnom smere, ako sme sa vybrali. Z našej strany to však bolo náročky, plánovane. A to práve kvôli lezeckým úsekom, ktoré sme s chlapcami nechceli schádzať, ale práve naopak, nimi vystupovať. Z tabúľ sa dozvedáme, že spomínané ruiny predstavujú opravenú časť vstupnej brány Starého hradu. Keď sme prechádzali popri Okrúhlej skale, tam sme si všimli akoby časti múrov. A teraz čítame, že malo ísť o nedokončené opevnenie so vstupnou bránou prináležiace Novému hradu.

Pri smerovníku na Hradovej je pekný výhľad na symbol mesta – vápencový lom. Po štvrťhodinke naďabíme na ďalší panel náučného chodníka, ktorý sa venuje geológii Hradovej. Zaujímavé je zistenie, že kedysi Hradová tvorila so zvyškom Muránskej planiny jeden celok. Ale potom si Slovenské rudohorie povedalo svoje a potoky Furmanec a Rimava svoje a schytala to Hradová, ktorá je tak od svojej rodinky doslova odrezaná. Odtiaľ je len kúsok k vyhliadkovej skale Kopenec. Pri nej je len obrazová tabuľa náučného chodníka. Jej plusom je, že zachytená panoráma z vyhliadky je aj pomenovaná. Aspoň teda vieme, na čo sa pozeráme. A zároveň je tu uložená vrcholová kniha. Miestny lom s priľahlými budovami a železničnou stanicou z tohto miesta pôsobia, akoby boli zo stavebnice. Vo vetre na stožiari tu veje slovenská zástava. Tú si pozorné oko všimne hneď z centra Tisovca.

Ostávajú nám necelé tri stovky už nie výškových, ale "nížkových" metrov, aby sme sa opäť ocitli v mieste dnešného štartu. Klesanie sa nám zdá nejaké pridlhé. Ani nasledujúca tabuľa náučného chodníka, venujúca sa miestnej zverine a kvetene, už chalanov neohúri. Asi už vyčerpali energiu na skalách. Rodičov zaujme úsek, na ktorom je nápadne veľa skál, sťaby ich niekto porozhadzoval. Znalci vied o matičke Zemi by mali určite naporúdzi nejaké vysvetlenie. Nám hneď napadlo, že by mohlo ísť o pozostatky dávneho zemetrasenia alebo len o eróziu nejakého brala. Ako tak hútame, pomaly sa cez spleť stromov dostávame bližšie a bližšie k tisovským obydliam. Posledné serpentínky a "hurá" opäť asfalt. Ostáva len prechádzka centrom mesta a sme opäť pri Clementisovom rodnom dome. Nabudúce môžeme opáčiť druhú stranu mesta.

Fotogaléria k článku

Najnovšie