Túra

Mokrou dolinou na Čiernu skalu so synom

15. 06. 2020
Po utorkom výlete do Jánošíkových dier sme si žiadne ďalšie plány nerobili. Dohoda znela jeden výlet v týždni. No úlohy sa nám podarilo dokončiť už v stredu, čakal nás predĺžený víkend a mne sa ničnerobenie a polihovanie pred telkou striedané s prechádzkou na Draždiak či k Malému Dunaju nechcelo zbytočne predlžovať o ďalší deň. Prezrela som si preto môj zoznam výletov, naplánovaných do konca školského roka, a voľba padla na Plavecký kras.

Z Bratislavy vyrážame okolo desiatej. Podľa Hikeplannera nám celá túra má zabrať niečo cez tri hodiny. Niet sa kam ponáhľať. Výjazdom na Lozorno diaľnicu D1 opúšťame a ďalej sa flákame po okreske popod Malé Karpaty cez Jablonové, Pernek, Kuchyňu, Rohožník, Plavecké Podhradie do Plaveckého Mikuláša. Pred Plaveckým Podhradím sa zozadu ozve: „Maminka, poďme radšej na hrad,“ ale výzva vyslyšaná nie je. Na hrade sme boli na jeseň. Aby som sa nestretla s príliš veľkým odporom, s Janinom sme sa dohodli, že ak ešte bude vládať a bude sa mu chcieť, pôjdeme na hrad cestou nazad.

Mokrou dolinou k Deravej skale

Auto parkujem na maličkom parkovisku pri miestnych potravinách. Podľa mapy by malo byť parkovisko aj pri kostole, odkiaľ začínala zelená značka, ale v tejto dedinke sme nikdy neboli, nechce sa mi ňou motať a hľadať ďalšie miesta. Pár metrov navyše nás nezabije.

Pomaly kráčame ku kostolu, vonku je na koniec apríla príjemne teplo, na oblohe len klasické baránkové biele obláčiky a kde-tu nejaké lietadlo. Turistický rázcestník je nad parkoviskom pred kostolom. Značiek aj smerov je na ňom požehnane. Naša zelená vedie ďalej rovno. A tak pokračujeme miernym stúpaním dedinou, hustá zástavba sa pomaly prerieďuje a sme konečne v tieni stromov na začiatku Mokrej doliny. Víta nás informačná tabuľa, z ktorej sa dozvedáme, aké zvieratká v doline môžeme stretnúť. Okrem iného aj nejaké jašterice. Parkovať by sa dalo aj tu, ale návrat plánujeme žltou značkou cez Kršlenicu, takže dedina bola lepšou voľbou.

Asfaltkou pomaly kráčame dolinou popri potôčiku, ktorý sa nám zrazu stráca v zemi. Janík si tento úkaz všimne skôr ako ja a zasype ma neuveriteľným množstvom otázok ako Máša, keď bola na rybačke s medveďom. A tak mu trpezlivo vysvetľujem, že sme v krasovej oblasti, kde sa voda v podstate ani tak nestratila, ako je skôr pod korytom potoka niekde jaskynka, ktorou voda pokračuje ďalej a vyviera v spodnej časti doliny. Veď čo by to bola za dolina s názvom „mokrá“, keby v nej voda vôbec nebola?

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Míňa nás miestna vetrieska, ktorá smradí a hučí ako dieselový generátor. Vstup do doliny je motorovým vozidlám zakázaný, predpokladám teda, že ide o lesákov. Asi.

Potôčik je tu s nami opäť. A ani neviem prečo, ale Janino si zrazu spomenie na salamandru, ktorú videl navrchu Horných dier pred pár dňami. „Mamina, a keby sme aj tu videli salamandru, bola by to veľká vzácnosť?“ Odpovedám otázkou, či na informačnej tabuli dole pri vstupe do doliny medzi jaštericami videl aj mloka so žltými škvrnami. Nie, nevidel. Tak potom by to asi bola veľká vzácnosť, keď už pre nič iné, tak preto, lebo salamandra sama o sebe je chráneným živočíchom a jej počty stále klesajú.

Poviem vám, keď na mňa zvolal: „Stoj a ani sa nehni!“ čakala som všetko, ale mloka so žltými škvrnami nie. A bol tu! 40 rokov trvalo, kým som stretla salamandru škvrnitú, prím si držia Jánošíkove diery. A potom neprejdú poriadne ani dva dni a stretávam ďalšiu? Áno, viem, sme v bukovom lese, sme pri potôčiku. Kde inde by som ju chcela hľadať? Chvíľu ju pozorujeme, no nie je tu tak chladno ako v Malej Fatre a potôčik tiež nie je taký studený ako Deravý potok v Dierach, takže salamandra je rýchlejšia ako tá, ktorá sa nám ukázala v utorok. Schová sa pod skalami a pokračujeme ďalej. (Bohužiaľ, toto nebola posledná salamandra, ktorú sme v tento deň videli. Bohužiaľ preto, lebo bola jediná živá. Na ceste hore dolinou sme ich prejdených nejakými vozidlami napočítali takmer 20, niektoré to „mali za sebou“ v pomerne nedávnej minulosti - možno v momente, keď dolinou prechádzala V3S-ka).

V hornej časti doliny ma napravo na zemi upúta informačná tabuľka opretá o strom. Deravá skala. Rozhliadam sa po okolitých stromoch a snažím sa nájsť cestičku k nej. Darí sa. Od tabuľky na zemi ideme doprava a potom krátkym strmým výšľapom hore. Nejde o jaskyňu v pravom slova zmysle, do ktorej by sme mohli vliezť, je to naozaj „len“ obrovská diera v skale, podľa informačnej tabuľky pred jaskyňou má na výšku 15 metrov a na dĺžku 26 metrov.

Samozrejme, každý kút jaskyne treba poriadne preskúmať. Aj najtmavší. „Maminka, choď prvá.“ Ajej, kamzík sa bojí, že z tmavého kúta na neho niečo vybafne. Pohladím ho po vlasoch, chytím ho za ruku a do každého čierneho kúta jaskyne nazrieme spoločne. Keď vidí, že tu nie je nikto okrem nás, znovu naberá odvahu a pre zmenu hľadá netopiere. Darmo mu vysvetľujem, že budú pozaliezané hlboko v puklinách. Keď sa prírodnej pamiatky nabaží, schádzame nazad na asfaltovú cestu.

Po Štefánikovej magistrále k odbočke na Čiernu skalu

Pokračujeme krásnym bukovým lesom ďalej, až ku krmelcu pre divú zver, kde sa naša zelená značka spája s červenou farbou značenou Štefánikovou magistrálou. Doprava vedie na Mon Repos a Kubašovú, doľava pod Čiernu skalu, na ktorú sa chceme vyškriabať. Odbočujeme preto doľava a pokračujeme po širokej štrkovej ceste takmer po rovinke. Stretávame prvých ľudí, Mokrou dolinou sme išli úplne sami.

Les okolo nás sa pomaly mení, z krásneho starého lesa so statnými stromami sa dostávame do širokého pásu mladých stromkov, ktoré sú možno len o meter vyššie než ja. Ideálna chvíľa na trochu prírodovedy. Ukazujem Janinovi rozdiel medzi jednotlivými štádiami lesa. Práve sme vyšli spomedzi starých vysokých stromov. Netreba sa nimi predierať, priestoru je medzi nimi dosť. Hrubé kmene sa rozkonárujú vysoko. Naproti tomu mladý lesík, ktorý nám neposkytuje vôbec žiaden tieň, je ako nepreniknuteľná hradba. Konáriky vyrastajú kúsok nad zemou a prepletajú sa s konárikmi ostatných stromov. Samozrejme prichádza logická otázka, ako sa mladučký lesík zmení tak, aby sa ním dalo v pohode chodiť. A tak pokračujem vo vysvetľovaní toho, ako sa les sám dokáže preriediť a v húštine konárov Janíkovi ukazujem popadané mladé stromky, ktoré buď nemali dostatok svetla, lebo zo semienka vyklíčili neskôr ako ich kamoši, alebo sa zlomili.

Opäť vchádzame do starého lesa a takmer okamžite sme pri križovatke červenej značky so žltou, ktorá ide od Kršlenice na Čiernu skalu. Mamička so synom sa z vrcholu práve vracajú. Zdravíme sa a dávame sa na strmý výstup lesom. Úzka cestička sa kľukatí niekde viac, niekde menej pomedzi statné buky. Vedľa nás je stále mladý lesík, z ktorého sme pred chvíľou vyšli a ktorý sa tiahne až po širokú lesnú cestu, na ktorej odbočujeme doprava, aby sme vzápätí odbočili doľava a znovu sa dostali do starého lesa.

Keďže prudké stúpanie nemá konca, alebo skôr Janík jeho koniec nevidí, začína sa etapa frflania na to, že ho bolia nohy. Pri značke prírodnej rezervácie, kde sa charakter lesa úplne od základov mení, Janko zahlási, že on to vzdáva a ide nazad. Hovorím mu, že teraz to fakt nemá význam, pretože sme hore. Ukazujem mu, ako sa zmenil les, upriamujem jeho pozornosť na značku, ktorá nás informuje, že vstupujeme do prírodnej rezervácie a keď sa rozhliadne okolo seba, únava je razom fuč. S fučaním a frflaním vyjde posledné výškové metre a od radosti vykríkne. Páči sa mu tu. Bodaj by nie, sme medzi skalami, ktoré v rôznych formáciách a útvaroch vystupujú do priestoru a z vrcholu Čiernej skaly je nádherný výhľad.

Prechádzame sa po vrchole, preliezame skalami a Janino počíta jašteričky. Stretávame tu aj rodiny s deťmi, ktoré si na vrchole dávajú prestávku na jedlo. Držíme sa žltej značky a predierame sa skalnatým a machom porasteným terénom staručkého lesa. Tam, kde skaly končia, sa ma Janino opýta, kam cesta pokračuje a či by sme nemohli ísť po nej. Skončiť v táborisku Jahodník v Smoleniciach, keď auto máme v Plaveckom Mikuláši a netušíme, ako idú (alebo nejdú) spoje sa mi nezdá ako dobrý nápad. Ukazujem Janinovi mapu a vysvetľujem, kde by nás značka zaviedla. Súhlasne prikývne, že sa vrátime po rovnakej ceste dole na červenú. Keď sa nabaží lozenia po väčších a menších kameňoch a skalách, vydávame sa na zostup. Prudký kopec je rozhodne príjemnejšie zdolávať smerom hore než smerom dole, ale inej cesty niet. Kým výstup nám trval dobrú pol hodinku, zostup máme za sebou za necelých 10 minút.

Oblasť Čiernej skaly bola za prírodnú rezerváciu vyhlásená v roku 1996. Rozloha územia, ktoré spadá do najvyššieho stupňa ochrany, je 297 100 m² a účelom vyhlásenia Čiernej skaly za prírodnú rezerváciu je ochrana zachovalých častí prírody Malých Karpát, ich prirodzených skalných a lesných formácií a suťových polí, na ktorých sa nachádza pôvodná fauna a flóra typická pre Malé Karpaty.

Kršlenicou nazad

Na Štefánikovu magistrálu sa vraciame len na moment. Ďalej sa držíme žltej značky, ktorá vedie ďalšou prírodnou rezerváciou – Kršlenicou. Tá bola na rozlohe úctyhodných 1 173 400 m² za prírodnú rezerváciu vyhlásená v roku 1984, aby sa zabezpečila ochrana typickej krasovej doliny s jaskyňami, krasovými javmi a zachovalými lesnými spoločenstvami, ktoré poskytujú domov niektorým z chránených a zriedkavých rastlín a živočíchov.

Janík je zmorený strmým zostupom z Čiernej skaly a hlavne ho cesta lesom začína nudiť. Kým ideme takmer po rovinke alebo mierne klesáme, ako tak je v pohode. Akonáhle sa pred nami objaví stúpanie, zase počúvam frflanie. Čo sa dá robiť, k autu sa dostať musíme.

Na vrchole Kršlenice je krásna čistinka a dá sa odbočiť na vyhliadku medzi skaly. Keďže sme sa zdržiavali na predchádzajúcich prírodných „atrakciách“, Janinovi sa na žiadnu vyhliadku ani obdivovať skaly nechce. Pokračujeme teda ďalej a opäť sa dostávame do úseku s veľmi strmým klesaním. Darmo drobcovi vysvetľujem, že sa mu lepšie pôjde bokom, on si ide po svojom. Každú chvíľu sa mu pošmykne jedna alebo druhá noha a skončí na zadku.

Konečne sme pri vodojeme. Od neho k autu je to len kúsok. Pod kostolom si robíme zastávku, pretože miestni sa rozhodli zrovna v tejto chvíli stavať máj.

Zdroje informácií:

Pokiaľ sa ti článok páčil alebo máš pripomienku, napíš nám do diskusie. Autor(ka) aj ostatní Hikingáči sa potešíme. Článku môžeš tiež pomôcť zdieľaním na sociálnych sieťach.
Diskusia k článku nová téma
Mokrou dolinou na Čiernu skalu so synom 15/06/20 00:00 nová téma
Najnovšie články v sekcii
 
Cyklotúra Okolo Sitna s deťmi Nenáročná poldenná cyklotúra v okolí Sitna a tajchu Počúvadlo, známych turistických bodov Štiavnických vrchov. Technicky nie je náročná, no nie je ani jednotvárna. My sme sa sem vybrali začiatkom jesene, kedy bolo ešte príjemne, no bez … » viac 19/10/20 Soňa Mäkká Štiavnické vrchy
Túra Na Starý plášť s dieťaťom Starý plášť je neznačený kopec neďaleko červenej malokarpatskej hrebeňovky (Štefánikova magistrála). Len tak na mape by ma asi neupútal, no po zapnutí vrstvy fotiek je jasné, že ... » viac 12/10/20 Soňa Mäkká Malé Karpaty
Túra Zámok, pralesový zvyšok a Kuchynský hrad Na jar som objavila veľmi peknú lokalitu v Malých Karpatoch. Ide o oblasť medzi Kuchyňou, Rohožníkom a vrcholom Vysoká. Je tu viacero kopcov porastených zakrpatenými a pokrútenými dubmi, ... » viac 05/10/20 Soňa Mäkká Malé Karpaty
Najnovšie články autora
 
Túra Hrebienok – Tatranská Lomnica Jarné prázdniny sme sa nakoniec rozhodli stráviť vo Vysokých Tatrách. Ako východiskový bod vyhrala Tatranská Lomnica, odkiaľ sa dá v pohode všade dostať vláčikom a nemusím riešiť presuny autom, ani plné parkoviská. A keď sme boli vo Vysokých … » viac 06/07/20 Martina Haratíková Vysoké a Belianske Tatry
Túra Hrad Uhrovec – okruh z Jankovho vŕšku s Jankom Keďže sa nerada vraciam rovnakou trasou, akou som išla do cieľa, ak je čo i len trošku možné urobiť si okruh, idem po tejto možnosti ako pes po údenom. V prípade hradu Uhrovec to nebolo ... » viac 30/06/20 Martina Haratíková Strážovské vrchy
Túra Mokrou dolinou na Čiernu skalu so synom Po utorkom výlete do Jánošíkových dier sme si žiadne ďalšie plány nerobili. Dohoda znela jeden výlet v týždni. No úlohy sa nám podarilo dokončiť už v stredu, čakal nás predĺžený ... » viac 15/06/20 Martina Haratíková Malé Karpaty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Mokrou dolinou na Čiernu skalu so synom 15/06/20 00:00 nová téma
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Malé Karpaty - Plavecký kras (CHKO Malé Karpaty)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 662 m n. m. – Čierna skala

    • min: 260 m n. m. – Plavecký Mikuláš

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 560 m

    • klesanie: 560 m

  • Vzdialenosť
    • 10 km

  • Náročnosť
    • 1

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 30.04.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 48.50905 ° SŠ
      dĺžka: 17.30509 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.50905 ° SŠ
      dĺžka: 17.30509 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • studnička Mon Repos, Dračia studnička, prameň Ludrskej kaplnky v Mokrej doline

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Plavecký Mikuláš (vlak, bus, parkovisko pri kostole)


1.42 (0.74)