Túra

Okruh Jánošíkovými dierami so synom

01. 06. 2020
V Jánošíkových dierach sme boli naposledy na jeseň v roku 2012. Bol s nami vtedy aj náš Janino, len sme o ňom ešte nevedeli. A keďže si na svoj maternicový zážitok samozrejme nepamätá, v rámci dohody, že každý týždeň počas pracovných dní si spravíme aspoň jeden celodenný výlet, sme sa vybrali práve sem. Síce to je z Bratislavy už celkom kus, ale ešte sa to v rámci jedného dňa otočiť dá. A keď môžeme na jednodňovky do troch hodín cesty chodiť do Álp, prečo by sme nemohli aj v rámci Slovenska?

Hotel Diery – Nové diery

Auto parkujem pred hotelom Diery. V automate platím 5,- € za celodenný lístok, prezujem sa a vyrážame. Plán je jasný. Najskôr sa držíme modrej popri Hlbokom potoku a potom sa odkloníme na Nové diery. Dolnými dierami sa budeme vracať k autu.

Aj keď je pracovný deň, ľudí stretávame celkom dosť, ale nie je to žiadna masovka. V pohode si môžeme robiť prestávky na fotenie či na vysvetľovanie toho, prečo záružlie rastie práve tam, kde rastie a prečo je podbeľ liečivý. Pred týždňom sme boli na Súľovských skalách, kvetena bola úplne odlišná. Janinovi to samozrejme neujde a až po križovatku so žltou značkou, ktorá vedie do Nových dier, počúvam prednášky o tom, ako všade rastie niečo iné a ako všetko záleží od teploty a podnebia. Žasnem. Niečo z mojich neustálych vysvetľovačiek evidentne padá na úrodnú pôdu.

Keď prejdeme prvé kovové lávky a dostaneme sa ku križovatke modrej a žltej značky (Ostrvné), automaticky pokračujeme ďalej po modrej. Zakecaní. Našťastie sa otočím, aby som si vychutnala pohľady na diery a zistím, že sme nechtiac zmenili trasu. Vraciame sa a ďalej sa držíme žltej. Akonáhle prejdeme do Nových dier, sme v nich sami. Žiadni ďalší turisti.

Janíkove nadšenie počujú určite až niekde v Martine, tak hlasno ho dáva najavo. Ako kamzík prechádza lávkami, rebríkmi. Stále na mňa vykrikuje: „Mamina pozri,“ alebo „Mamina, tak toto si budeš chcieť odfotiť.

Nové diery sú pomerne krátke, no krásne. Netrvá dlho a sme na ich konci, o čom svedčí aj žltá šípka na strome pri informačnej tabuli, smerujúca doprava. Rýchlo si prečítame niečo o lesných ekosystémoch a dáme sa na trochu prudší výstup lesom. Chodník je úzky, no v dobrom stave. Na jeho najvyššej časti nás čaká vyhliadka a ďalšia informačná tabuľa – tento raz o kvetoch.

Ďalej viac-menej klesáme alebo len mierne stúpame a ideme po rovinke. Na jednom úseku za vyhliadkou je turistický chodník zosunutý a pri prechode týmto miestom treba byť opatrný, no inak je to pohodová prechádzka lesom. Keďže nelozíme po žiadnych lávkach, rebríkoch a stúpačkách, Janino sa nudí. Je mi to jasné, hneď ako z jeho úst počujem povestné „bolia ma nohy“. Keďže pred odjazdom z Bratislavy odmietol raňajkovať a v aute zjedol len niekoľko slaných tyčiniek, navrhujem mu, že je možno správny čas sa konečne najesť. Že mu to dodá energiu. Nájdeme si teda vhodné korene na sedenie, drobec z batôžka vytiahne bagetku so salámou a s chuťou sa do nej zahryzne. Nezabudne poznamenať, aká je bageta skvelá a ako by som niekedy takú mohla upiecť. So smiechom sa mu pozriem do očí a pýtam sa, či si pamätá, že večer pred tým som piekla. Áno, pamätá. Nuž, a to boli tieto bagetky.

Podžiar – Horné diery

Posledné metre klesania a sme na Podžiari, kde sa opäť napájame na modrú značku, vedúcu do Horných dier. Po pár krokoch od vyjdenia z lesa sa predo mnou na chodníku niečo veľmi rýchlo a evidentne splašene hýbe. Zastavím sa a volám na Janíka, ktorý okolo malého hadíka prešiel bez povšimnutia. Rýchlo mu ho vyfotím, počkáme, kým zalezie do trávy a pokračujeme ďalej. Opäť stretávame turistov – všetci išli od hotela Diery po modrej.

Pri drevenom mostíku cez potok mi moje starostlivé dieťa oznámi, že vidí niečo, čo si určite budem chcieť odfotiť a určite budem chcieť použiť aj stmavovacie sklíčko (rozumej otočný ND filter), takže mi to bude trvať dlho. „Ale nevadí maminka, ja sa zatiaľ budem hrať,“ doplní svoj monológ a už si hľadá palicu, ktorou by mohol štuchať do lístia a kameňov vo vode. Ja si zatiaľ hľadám vhodné miesto, vyberám malý statív a filter a hrám sa s foťákom. Keď sa dostatočne vyšantím, upozorním Janíka, že budeme pomaly pokračovať v ceste. Veľmi sa mu nechce, ale nakoniec neochotne súhlasí. Prejdeme kratší úsek a dostávame sa k miestam, ktoré má tak rád – k lávkam, reťaziam a rebríkom. Rebríky a kovové lávky prechádzame bez väčšieho zdržania. Na reťaziach a skalách sa snažím držať krok, no viem, že musím byť opatrná, aby som si „nenačala“ moju titánovú chrbticu. Neprekáža, kamzík na mňa poslušne čaká a hlási mi, kadiaľ ísť a ktorá trasa je lepšia. Keď sa dostávame do miest, kde si razíme cestu čiastočne aj korytom potoka, niet na svete šťastnejšieho dieťaťa.

Postupne prechádzame vďaka zabezpečeným častiam všetkých deväť vodopádov Horných dier, ktoré tvoria prírodnú pamiatku s názvom Vodopády Dierového potoka, kde-tu stretneme menšie skupinky turistov, ale väčšinu času sme v rokline sami. Turistickou palicou Janino zodpovedne skúma podmočené lístie, aby sme náhodou nezapadli topánkami do vody, opiera sa o ňu na šmykľavých skalných úsekoch, ktoré sú istené reťazami a opiera sa o ňu aj vtedy, keď na mňa čaká. Pred posledným vodopádom si robíme väčšiu pauzu, dobehli nás dva páriky, ktoré využívajú to, že sú Diery takmer prázdne, a fotia sa na lávke a rebríku snáď na každom kroku a z každého možného (i nemožného) uhla. Za 10 minút, čo sedíme vo svahu na popadanom lístí, sa stihneme opäť najesť. Janino začína strácať trpezlivosť, a tak sa rozhodneme pokračovať v ceste, aj keď jeden z párikov sa ešte fotenia nenabažil. Poznám to, niekedy tiež neviem, kedy prestať. A tak len stojíme pod rebríkom a čakáme. Dobieha nás partia asi desaťročných detí, ktoré nemajú toľko trpezlivosti ako ja s Janinom. Tlačia sa na nás, nervózne prestupujú z nohy na nohu a z inak príjemnej turistiky si samé robia negatívny zážitok. Párik sa konečne pohne a začneme stúpať na rebríky. Janík prvý, ja tesne za ním, aby som ho dokázala zachytiť, ak by sa mu šmyklo. A tesne za mnou horda deciek. Keď už mi strkajú do batoha, neudržím sa, otočím sa a rázne im vysvetlím význam obmedzeného počtu ľudí na rebríkoch a dodržiavania odstupov, ktoré nemajú nič spoločné s momentálnou pandémiou. Chlapci na mňa zagánia, ale držia sa späť. Hore ich púšťame pred seba.

Tesne Pod Pálenicou zazriem sčasti v potoku, sčasti v lístí na brehu pohyb. Prizriem sa bližšie a vidím, ako na mňa z vody hľadí salamandra škvrnitá. Keby bolo teplejšie, iste by už dávno bola fuč. Takto je ale spomalená vďaka nízkej teplote vody v potoku, z ktorého sa snaží dostať na breh. Zastavíme sa a niekoľko minút ju z menšej vzdialenosti pozorujeme. Priznám sa, mám štyridsať, no salamandru som takto v prírode videla prvýkrát (ak som ju videla ako malé dieťa, veru si na to nespomínam). Je nádherná.

Pomaličky prestupuje z nohy na nohu, snaží sa dostať von z vody, ale nedarí sa jej. Podchvíľou ju strhne prúd a ona s ním statočne zápasí, aby sa opäť zachytila skaly a lístia a štverala sa na hore. Janík je vo vytržení. Stále ma nabáda, aby som ju takú spomalenú zobrala do rúk. Veď pred dvomi týždňami ujo pri rybníku na Železnej studienke chytil do rúk skokana hnedého. Zas a znova mu vysvetľujem, že ju nebudem brať do rúk, pretože moje ruky majú tak 35 °C a jej telo má teplotu vody v potoku. Popálila by som ju. Okrem toho je to veľmi vzácny živočích a z úcty a rešpektu k prírode by som sa jej nesnažila ani len dotknúť, aj keby bola vyhriata na 40 °C. Síce nespokojne, no nakoniec sa zmieri s tým, že salamandru budeme len pozorovať a necháme ju na pokoji.

Pod Pálenicou – Podžiar

Pri rázcestníku posedáva na kameňoch skupinka deciek, ktoré sa na nás lepili na poslednom dlhom rebríku. Janík sa ma pýta, ktorým smerom ideme. Odpovedám protiotázkou, či chce pokračovať na Malý Rozsutec (a keďže cítim chrbát, dúfam, že odpoveď bude negatívna). „Čo je Malý Rozsutec?“ pýta sa ma a hľadí na mňa svojimi veľkými detskými očkami. Pripomínam mu skalný vrchol, ktorý sme videli z križovatky modrej a žltej značky. Nie, nechce sa mu. Ukazujem preto vpravo hore – ideme po zelenej na Podžiar, odkiaľ sa Dolnými dierami vrátime na parkovisko. Je 13.30 h, po Pod Pálenicu nám to trvalo so všetkými našimi prestávkami a pohodovým tempom 3,5 hodiny.

Janíkovi sa už ale nechce ísť do kopca. Začína protestovať najmä po tom, čo si uvedomí, že dobrodružstvo skončilo a pôjdeme len „nudným lesom“. Na jednom padnutom strome sa usadí a oznámi mi, že on si potrebuje oddýchnuť. V poriadku, nikam sa neponáhľame. Dnes nemusím do 17-tej zaslať pani učiteľke fotky splnených domácich úloh, ako keď sme boli pred týždňom na Súľovských skalách. Sedíme na kmeni stromu a rozprávame sa o tom, čo sme zažili. Po pár minútach drobca upozorňujem, že máme pred sebou zhruba hodinku, kým sa dostaneme k autu a ak nám zachladnú rozohriate svaly, pôjde sa nám aj dolu kopcom ťažko. Viac mu netreba. Dvíha sa a pokračujeme. Na jeho veľkú radosť naozaj len dole kopcom. V strmších úsekoch je chodník zaistený proti zosúvaniu kovovými hranami, ktoré v teréne vytvárajú celkom príjemné schody.

Na chvíľu sa dostaneme na väčšiu horskú lúku, z ktorej sú nádherné výhľady na hrebeň Malej Fatry. Je stále miestami pokrytá snehom a smerom na Martin sa zbiera tmavošedá oblačnosť. Opäť sa vraciame do lesa, zbehneme posledné výškové metre a sme v sedle Vrchpodžiar – tu sa opäť stretávame s informačnými tabuľami. Zo zelenej značky schádzame na žltú, vedúcu na Podžiar, kde si robíme krátku prestávku a pokračujeme po modrej do Dolných dier.

Podžiar – Dolné diery – Hotel Diery

Z Podžiaru je to Dolnými dierami len ľahká prechádzka chodníkom popri potoku, sčasti po drevených a kovových lávkach. Keďže ide o najľahší úsek Dier, stretávame tu množstvo rodín s malými deťmi. O 15-tej sme pri hoteli. Bufetík na rohu funguje aspoň ako výdajňa jedla, Janík ma preto prosí o bryndzové halušky. Posilní sa v aute, prezlečie sa, obaja sa prezujeme a vyrážame na viac ako dvojhodinovú cestu nazad do Bratislavy.

Maminka, ako to, že cesta domov trvala kratšie ako ráno?“ pýta sa ma unavený drobec na Prístavnom moste. Nuž, čas je niekedy veľmi subjektívny. Ráno sa Dier nevedel dočkať, celý víkend nehovoril o ničom inom ako o výlete do Jánošíkových dier, v pondelok makal na úlohách zo školy ako drak. Cesta sa mu logicky zdala nekonečne dlhá. Poobede bol plný zážitkov, ktoré vo svojej múdrej hlavičke spracovával a kým sa spamätal, boli sme v Bratislave.

Pokiaľ sa ti článok páčil alebo máš pripomienku, napíš nám do diskusie. Autor(ka) aj ostatní Hikingáči sa potešíme. Článku môžeš tiež pomôcť zdieľaním na sociálnych sieťach.
Diskusia k článku 4 príspevky
Okruh Jánošíkovými dierami so synom 11/06/20 09:26 4 príspevky
Najnovšie články v sekcii
 
Túra Od Lunzer See k Mittersee a Obersee Nenáročná, hoci s drobcom trochu dlhšia vychádzka v Dolnom Rakúsku. Od jazera Lunzer See budeme pokračovať dolinou Seetal k dvom vyššie položeným jazerám Mittersee a Obersee. Väčšina trasy vedie po lesnej ceste, no bicykle sem … » viac včera Soňa Mäkká Svet
Túra Z Nesluše cez osady s deťmi Na dolných Kysuciach v bočnom údolí neďaleko okresného Kysuckého Nového Mesta sa nachádza obec Nesluša. V jej okolí je na svahoch Javorníkov roztrúsených až dvadsaťdva osád. ... » viac 03/08/20 Jana Bílešová Javorníky
Túra Dve detské túry pod Schneebergom Keď sa povie Rakúsko a dvojtisícovka blízko Bratislavy, určite vám ako prvý napadne Schneeberg. Asi pomaly niet turistického nadšenca z okolia nášho hlavného mesta, ktorý by na ... » viac 27/07/20 Andrea Morongová Svet
Najnovšie články autora
 
Túra Hrebienok – Tatranská Lomnica Jarné prázdniny sme sa nakoniec rozhodli stráviť vo Vysokých Tatrách. Ako východiskový bod vyhrala Tatranská Lomnica, odkiaľ sa dá v pohode všade dostať vláčikom a nemusím riešiť presuny autom, ani plné parkoviská. A keď sme boli vo Vysokých … » viac 06/07/20 Martina Haratíková Vysoké a Belianske Tatry
Túra Hrad Uhrovec – okruh z Jankovho vŕšku s Jankom Keďže sa nerada vraciam rovnakou trasou, akou som išla do cieľa, ak je čo i len trošku možné urobiť si okruh, idem po tejto možnosti ako pes po údenom. V prípade hradu Uhrovec to nebolo ... » viac 30/06/20 Martina Haratíková Strážovské vrchy
Túra Mokrou dolinou na Čiernu skalu so synom Po utorkom výlete do Jánošíkových dier sme si žiadne ďalšie plány nerobili. Dohoda znela jeden výlet v týždni. No úlohy sa nám podarilo dokončiť už v stredu, čakal nás predĺžený ... » viac 15/06/20 Martina Haratíková Malé Karpaty
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Okruh Jánošíkovými dierami so synom 11/06/20 09:26 4 príspevky
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra - Krivánska Fatra (Národný park Malá Fatra)

  • Počet dní
    • 1

  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 939 m n. m. – Pod Pálenicou

    • min: 565 m n. m. – Terchová, časť Biely Potok (hotel Diery)

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 405 m

    • klesanie: 405 m

  • Vzdialenosť
    • 8 km

  • Náročnosť
    • 2

  • Ročné obdobie
    • jar

  • Dátum túry
    • 28.04.2020

  • Štart trasy
    • šírka: 49.25759 ° SŠ
      dĺžka: 19.0666 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 49.25759 ° SŠ
      dĺžka: 19.0666 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • bufet Podžiar

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Žilina (vlak, bus) - Terchová, časť Biely Potok (bus, parkoviso pred hotelom Diery)


0.91 (0.28)