Starý Smokovec – Hrebienok

Po návšteve Skalnatého plesa, kedy som svojmu nadšenému synovi oznámila, že ďalší rad na lístky na lanovku či električku už stáť rozhodne nemienim, mi nenapadlo nič lepšie, ako ukázať mu ľadovú podobizeň chrámu Notre–Dame z Paríža, ktorý minulý rok zachvátil požiar. A tak voľba na ďalší výlet akosi padla na Hrebienok.

Keďže som neplánovala žiadne veľké túry, z hotela sme vyrážali až po deviatej, vláčikom sme sa z Lomnice odviezli do Smokovca a vyšliapali sme si cez osadu k spodnej stanici pozemnej lanovky. Keď som uvidela ten dlhý rad ľudí, oblial ma studený pot.

„Poďme peši,“ pokúsila som sa operatívne zmeniť naše plány. Ale nie, Janino bol na lanovku natikaný ako budík a nemienil o tom diskutovať. Nepresvedčil ho ani fakt, že by sme hore boli rýchlejšie ako sa dostaneme na rad a do lanovky. On je vraj trpezlivý a počká. A tak sme čakali. Takmer hodinu. Kúpila som obojsmerné lístky a vošli sme do budovy. Keď sa lanovka konečne pohla, bola natrieskaná tak, že by ste medzi dvoch ľudí ani zastrúhaný vlas nestrčili. Nuž, aj toto je čaro našich veľhôr počas prázdnin.

Na Hrebienok sme dorazili tesne pred obedom, pomotali sme sa, pozreli sme si chrám a prihlásil sa hlad. Obed sme vyriešili v miestnej reštaurácii. Keď drobec dojedal svoje obľúbené bryndzové halušky, opýtala som sa ho, či chce ísť na vodopády alebo pozemnou lanovkou nazad do Smokovca. Vyhrali, ako inak, vodopády.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrebienok – Studenopotocké vodopády

Od turistického rázcestníka sme zamierili k Bilíkovej chate. Už po prvých metroch som tento nápad v duchu preklínala, šmýkalo sa na každom kroku. Pridržiavala som sa zábradlia a ľutovala som, že sme si tento úsek nenechali radšej na výstup. Čo už. Nejako sme sa napoly šmýkaním, napoly krokmi dostali k chate a obišli sme ju po rovnako zľadovatenom teréne. Už aj Janino začal spomínať na krásnu a pohodovú trasu k vodopádu Skok, ktorú absolvoval v zrýchlenom tempe pred dvoma dňami, aby sme sa stihli vrátiť za svetla. Aj keď na niektorých miestach zapadal do snehu doslova po pás, nešmýkalo sa. (Áno, správne tušíte – turistov ku Skoku v zime veľa nesmeruje.)

Cestou k Dlhému vodopádu sa turistika zmenila na adrenalínový šport, ktorého hlavnou témou bolo „ako nepadnúť a neskĺznuť sa až do vody“. A tomu môjmu malému kamzíkovi sa to náramne páčilo. Kým on obdivoval vodopád, ja som snorila po okolí chodníka, kadiaľ by sa dalo vyštverať nazad s čo najmenšou námahou. Dobehli nás ďalší turisti, ktorí si svoje nadávky na zľadovatený terén nenechali pre seba a ja som potom vysvetľovala šesťročnému dieťaťu, čo tie írečité výrazy vlastne znamenali. Jazykovedné okienko nás previedlo terénom až k ďalším vodopádom.

Na moje veľké prekvapenie, vzhľadom na davy turistov, ktoré (predpokladala som) neustále prúdili električkou hore a ktoré sa ponevierali na Hrebienku, pri vodopádoch nebolo ani nohy. Zrejme sa nikomu nechcelo šmýkať najskôr dole a potom hore. A tak sme sa nikým nerušení mohli ponevierať hore dolu, koľko sme chceli. Vychodené cestičky neboli zďaleka tak zľadovatené a pozor sme museli dávať len na to, aby sme cez množstvo snehu nestúpili priamo do potoka.

Keď sa Janík dostatočne vybláznil na jednom brehu, prešli sme cez kovový most na breh druhý. Preskúmal všetko, čo sa preskúmať dalo, overil si, že voda je naozaj studená a začal sa nudiť. Pôvodne som odtiaľto chcela ísť k Rainerovej chate, ale na zľadovatený chodník sa mi vracať nechcelo.

Studenopotocké vodopády – Tatranská Lomnica

Môj pohľad sa upriamil na modrú značku vedúcu do Tatranskej Lomnice. Kedysi dávno, raz na jeseň, sme ňou išli z Lomnice k vodopádom, ale to boli roky rokúce dozadu. Vodná nádrž vedľa zjazdovky nebola ešte vybudovaná a aj lesy boli v trošku lepšom stave.

Chodník bol prešliapaný, a tak som sa o svoj nápad podelila so synátorom. Bez váhania súhlasil, zľadovatený povrch chodníkov vadil aj jemu. Nevrátili sme sa teda cez most nazad na zelenú, ale vydali sme sa po modrej. Kašľať na obojsmerný lístok.

Oproti chodníku z Hrebienka to bola veľmi príjemná zmena. Jednak sme nestretávali množstvo turistov a jednak bol chodník naozaj v dobrom stave. Cesta sa kľukatila zvyškami lesa, v ktorom bolo okrem popadaných, vyschnutých a polámaných stromov aj množstvo nových, mladých a stále zelených.

Akurát čo do zážitkov to začala byť pre Janina, veľkého bádateľa a prieskumníka, nuda. Zhruba v polovici cesty sa začala mrnčacia fáza výletov, kedy ho nohy bolia až po uši a už chce byť v cieli. V dvoch tretinách sa pridalo „kedy tam už budeme“ na striedačku s „už nechcem vidieť žiadnu modrú značku“. Intenzita sťažovania, spôsobeného nudou, sa stupňovala s približovaním sa lanoviek a teda aj cieľa.

Konečne sme sa dostali vedľa zjazdovky. Už nejakú chvíľu som nevidela značku a tak sme priamo na zjazdovke aj skončili. Hoci boli štyri popoludní a lanovky postupne končili prevádzku, svahy boli ešte stále pomerne plné. Veľmi rýchlo sme sa vrátili na malú čistinku či čo to bolo, kde som začala intenzívne pátrať po modrej. Nakoniec ju ako prvý zmerčil Janino. Nasledovalo vcelku prudké klesanie, ktoré sa ale na niektorých miestach dalo absolvovať zábavne – po zadku. Akoby mávnutím čarovného prútika ustalo sťažovanie sa na boľavé nohy a drobec sa opäť smial na plné obrátky. Po tom, ako sme obišli vodnú nádrž, klesanie sa zmiernilo a šmýkanie po zadku už nebolo možné (okrem iného aj pre nedostatok snehu). Stále sme nasledovali modrú, pri budove lanovky sme obišli dvor so zaparkovanou technikou a okolo stánkov sme sa konečne dostali na cestu k hotelu.

V ten týždeň to bola pre nás posledná zimná túra. A posledná aj na niekoľko ďalších týždňov, ktoré sa postupne pretavili do mesiacov.

Fotogaléria k článku

+5 ďalších fotiek