Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Gotická brána
Gotická brána Zatvoriť

Túra Okruh Súľovskými skalami so synom

Jedno štvrtkové ráno otvorím hikeplanner a premýšľam, kam sa vybrať. Voľba padá na Súľovské skaly, je pol deviatej, Janino raňajkuje, ja som akurát dojedla. Nesmelo sa ho pýtam, či si nechce spraviť výlet, kam sa ale musíme dopraviť autom a bude to trvať zhruba dve hodiny. Očká mu zasvietia v očakávaní a viem, že som vyhrala. Kým rýchlo doje, pobalím vodu a nejaké jedlo, náhradné oblečenie i navigáciu, prezlečieme sa a o deviatej vyrážame.

Vzdialenosť
9 km
Prevýšenie
+595 m stúpanie, -595 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 24.04.2020
Pohoria
Súľovské vrchy - Súľovské skaly (CHKO Strážovské vrchy)
Trasa
Voda
studnička pod Šarkaňou dierou
Doprava
Bytča (vlak, bus) - Súľov (bus, vyhradené parkoviská)
SHOCart mapy
» č.480 Strážovské vrchy, Súľo… (1:40.000)

Cesta nám z Bratislavy ubieha pomerne rýchlo. V Považskej Bystrici ma navigácia „zhadzuje“ z diaľnice a pokračujeme cez Plevník a Maršovú po Predmier, kde odbočujeme doprava smerom na Jablonové a Súľov. Ešte pár minút a sme na parkovisku Súľov. Nie je veľké, neviem si predstaviť, aké musí byť plné v lete a cez víkendy. Keďže je štvrtok, nemáme problém nájsť si voľné miesto. Zaparkujem, vyberieme si batohy, prejdeme cez cestu a zastavíme sa pri informačných tabuliach. Najväčšia je prelepená upozornením, že od 16. 3. 2020 až do odvolania je vstup do obce Súľov pre turistov zakázaný a nerešpektovanie opatrení bude pokutované do výšky 1600,- eur (plus mínus).

Naše plány návštevu obce nezahŕňajú, navyše som zámerne volila deň v pracovnom týždni, aby sme sa vyhli prípadným davom turistov. Skontrolujem smerovníky, pozriem mapu a porovnám ju s navigáciou v mobile, aby som vedela, koľko nás toho čaká. Podľa hikeplannera aj podľa mapy pri ceste by nám túra mala trvať približne štyri hodiny. Okolo 15-tej by sme teda mohli byť nazad pri aute a o 17-tej doma.

Parkovisko Súľov – Súľovský hrad – Lúka pod hradom

Od rázcestníka pri parkovisku volíme zelenú značku náučným chodníkom Súľovské skaly, ktorá nám tvrdí, že pri hrade Súľov by sme mali byť zhruba za 1.15 h. Už po prvých pár metroch nás vítajú zaujímavé skalné prelezy, pri ktorých Janino zisťuje, že palica na podopieranie mu bude skôr zavadzať, ako by mu bola na osoh. Prejde pár minút a dostávame sa na širokú lesnú cestu vedúcu nádherným dubovým lesom. Niektoré stromy za desaťročia svojho rastu vytvorili naozaj bizarné útvary. Pár je ich zlomených, niektoré sú vyschnuté a slúžia ako domov množstvu chrobáčikov. Janino sa obzerá okolo seba a každú chvíľu mi hovorí: „Mamina tu ma odfoť.“ Naberáme výškové metre, stretávame prvých ľudí, zdravíme sa a snažíme sa držať si od seba odstup. Keďže inak je les prázdny, nie je to problém.

Pred sebou vidíme opäť skaly. Dievčatá, ktoré nás predbehli, miera priamo hore. Obzerám sa po zelenej značke, som tu prvý raz v živote a nerada by som s takmer 7-ročným dieťaťom v neznámom prostredí zablúdila. Značku zahliadnem vľavo, je síce prehradená padnutými stromami, ale chodník za ňou je evidentne používaný. Volám na Janíka, aby išiel za mnou. Dostávame sa do oblasti zvanej Organy, ktorej dominantou je 13 metrov vysoká Gotická brána. Turistov pribúda, ale stále to nie je žiadna masovka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Keby sme pokračovali značeným chodníkom, Gotickú bránu by sme minuli. Našťastie hneď ako vychádzame záverom stúpania z lesa, po ľavej ruke vidím na strome zelenú značku vyhliadky. Opúšťame chodník vedúci k hradu a vydávame sa skúmať skaly. Vítajú nás krásne skalné útvary a zrazu sa nám otvára výhľad na Gotickú bránu. „Mamina, poďme tam!“ skríkne Janík a mňa tak trochu obleje studený pot. Vidím cestu, ktorá vedie bránou, a nie som si tak celkom istá ani nie či ju zvládne kamzík vedľa mňa, ale skôr ja s mojím chrbtom. Dohodneme sa, že to aspoň skúsime, a tak sa zo skál predierame strmým klesaním pod bránu. Výstup je istený kovovými kruhmi. Kým stihnem niečo povedať, kamzík je v tretine cesty. Darmo ho prosím, aby na mňa čakal, on si ide svojou cestou a svojím tempom. Škriabem sa po skalách hore, v konečnom dôsledku s dobrým pocitom, že chrbát nemá problém. „Mamina, poď, toto si budeš chcieť vyfotiť.“

Janík stojí hore a čaká na mňa. Keď sa konečne pomocou posledného kovového kruhu a posledných skál vydriapem na vrchol, otvorí sa predo mnou dolina smerom na Jablonové. V diaľke dokonca vidieť autá upaľujúce po diaľnici. Je krásny slnečný deň bez jediného obláčika. To moje dieťa malo pravdu, toto si chcem odfotiť. (Gotická brána sa nachádza v prírodnej rezervácii a nie je povolené cez ňu prechádzať, od vyhliadky sa treba vrátiť, pozn.red.)

Vyšliapaný chodník vedie doprava, značku zatiaľ hľadáme márne. Ale nie sme tu sami, kde-tu vidíme turistu. Opäť preliezame skalami, Janík je šťastím bez seba a nadšene mi ukazuje, kadiaľ všade môžeme prejsť a čo všetko môžeme vidieť. Vľavo to vyzerá, že by sme sa asi napojili na pôvodnú značku, ale my sa opäť držíme vpravo. Preliezame skaly a dostávame sa opäť do hlinitého lesného terénu. Popod skalné útvary vedie úzka lesná cestička. Na jej konci – sme opäť na začiatku „okruhu“, tam, kde sme sa zo zelenej odklonili, aby sme si pozreli Gotickú bránu. A tak sa napájame na chodník, vystúpame strmší úsek lemovaný množstvom rôznych kvetín, minieme nádherný borovicový samorast a opäť sme medzi skalami. Výhľad na Jablonové je ešte veľkolepejší. Nezavadzajú žiadne stromy ani kríky, dokonca ani skaly. Pozerám sa na hodinky a zisťujem, že je 12.30 h a my ešte ani zďaleka nie sme na hrade.

Chvíľu lesom klesáme, potom stúpame, opäť sa dostávame ku skalám (ktoré sme pred pár minútami obdivovali od Organov) a stúpanie je na chvíľu prudšie. V skalách si dávame pauzu na drobnú desiatu a doplnenie tekutín a Janino vo svojom batôžku objaví pracovné rukavice. „Mamina, prečo si mi nepovedala, že tu mám rukavice?“ No lebo mamina ich tam nedala dnes ráno. Museli tam byť dlhšie. „Ale to je super, teraz sa mi už vôbec nebude šmýkať.“ (Áno, musíme kúpiť nové turistické topánky, terén starým ukázal, že sú zrelé na odpočinok.) Nasadí si protišmykové pracovné rukavice, ktoré som niekedy na jeseň dostala na konferencii k bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ktoré sú mu na jeho detskej rúčke veľké, a pokračuje v ceste. Skaly sú kde-tu istené kovovými kruhmi, s rukavicami sa môj kamzík mení na veveričku a chvíľami ani nestíham sledovať, ako rýchlo zdoláva členitý skalnatý terén.

Konečne sme pri hrade. Kým skúmam rázcestník, veveričko-kamzík je v úzkom preleze a pomocou kovovým kruhov sa driape hore. Pozerám na skaly a hodnotím svoje možnosti. Hore to dám, dole to bude horšie, niektoré stupne sú od seba aj na dospeláka ďaleko. Ješitnosť a strach o dieťa, ktoré sa vydalo do neznáma, jednoznačne prehlasujú všetky skrutky v mojej chrbtici a idem za ním.

Mamina, čo to tu je?“ opýta sa Janík a ukazuje na malú pamätnú tabuľu. „V roku 2008 tu udrel blesk do mamičky s jej dieťatkom, tak túto tabuľku sem dali na ich pamiatku.“ Trochu ma pri predstave zamrazí a spomeniem si na minulé leto, keď blesk udrel do kríža na Giewonte v poľských Tatrách. Samozrejme nasleduje otázka, či to prežili a po mojej zápornej odpovedi Janík kontroluje oblohu.

Skôr než by sa nad celou udalosťou viac zamyslel, objaví ďalšie kovové kruhy a niečo ako skalné schody a vyletí nimi k rebríku. Tam na mňa počká, aby mi oznámil, že aha ideme tam hore. Rebrík má len nejaké štyri stupienky, Janino vystúpi na prvý, ľahne si naň a zvraští čelo. „Čo sa deje?“, pýtam sa, lebo výraz poznám a neveští nič dobré. „Bojím sa!

Podávam mu ruku, posadí sa na spodnom stupienku a čakám, kým sa upokojí, dosť na to, aby sme mohli ísť nazad dole. Suchú Belú vyliezol pred dvomi rokmi ako nič a teraz sa „šprajcne“ na kratučkom rebríku, ktorý vedie do skalného okna a za ním na vyššie nádvorie. Časy a ľudia sa menia. A ja som za túto chvíľu celkom vďačná, aspoň vidím, že mi doma nevyrastá úplné kamikadze. Zostupujeme pomaly, idem prvá a istím kamzíko-veveričku, ktorá sa zmenila na leňochoda. Ale čo, opatrnosti nikdy nie je dosť. Vrátime sa k rázcestníku, kde stretávame skupinku turistov. Janík im okamžite začne vysvetľovať, aké je to tam hore nebezpečné a ako tam nemajú liezť. Nezabudne spomenúť ani mamičku s dieťatkom. Turisti sa usmejú, poďakujú mu a rozlúčia sa.

Dávame sa na strmý zostup hlinitým terénom, ktorý je istený rebríkmi a zábradlím. Na suchej hline a lístí sa dosť šmýka, takže ideme pomaly. K lúke je to len pár minút a skoro 14.00 h. Ani neviem, ako nám čas uletel a hlavne ako sme nabrali takmer dvojhodinové meškanie. Pokračujeme lesom a za pár minút sme na lúke pod hradom. Janino vybaľuje proviant, sadá si na obrovský peň padnutého duba a oznamuje mi, že si tu robíme väčšiu pauzu. Nápad vítam, keďže sme nabrali meškanie, musím poriadne prehodnotiť, kadiaľ budeme pokračovať. Pôvodný plán z rána bol ísť odtiaľto po červenej až pod Roháč a tam sa napojiť na žltú, ktorou sa vrátime na parkovisko. Lenže pôvodný plán z rána hovoril, že celý okruh zvládneme za štyri hodiny a nám to len na prvú križovatku trvalo 3 hodiny. Pravdou je, že meškanie spôsobili úžasné prírodné útvary, od ktorých sa nám obom nechcelo odísť. A zástavky na fotenie. A odbočka od značky, aby sme si prešli Gotickou bránou a preskúmali poriadne celé Organy.

Lúka pod hradom – Pod Roháčom

Keď sa obaja trochu najeme a oddýchneme si, odbočujeme z „lúky“ doľava a namiesto zelenej sa držíme červenej. Chodník pokračuje lesom, skaly nechávame za sebou. Občas prudšie stúpa, občas ideme po rovinke, občas klesáme. Za 10 minút sme v sedle pod Bradou, kde končí modrá značka, vedúca z obce Hrabové. Bez väčšej zastávky pokračujeme ďalej. Na križovatku pod Roháčom nám to má trvať hodinu. Po pravej strane sa mihne významová odbočka, zvedavý Janík neminie ani jednu. Vo všetkých prípadoch ide o vyhliadky do doliny a na hrebeň, ktorý oddeľuje Súľov od Lietavy a Lietavského hradu. Takto z výšky vyzerá všetko úplne inak.

Turistov takmer nestretávame, poslednú väčšiu skupinku sme minuli na hrade. Všetci zrejme pokračovali po náučnom chodníku dole po červenej k lúke pri Kamennom hríbe a nepredlžovali si zážitky. Nám to neprekáža, les je prázdny, krásny a môžeme ničím a nikým nerušení sledovať rôzne skalné solitéry aj zoskupenia, ktoré na nás číhajú medzi stromami.

Pred pol štvrtou sa konečne dostávame ku križovatke pod Roháčom. Červená pokračuje do Hričovského Podhradia a odtiaľ až do Žiliny–Strážova. Pripája sa sem zelená z Hlbokého nad Váhom, ktorá ďalej vedie hrebeňom rozdeľujúcim Súľov a Lietavu a objavuje sa tu nami očakávaná žltá, ktorá od parkoviska Súľov cez toto miesto pokračuje do Lietavskej Závadky a Pod Dubovec. Pod Dubovec ale ísť nechceme, chceme sa vrátiť na parkovisko. Značiek je tu na stromoch habadej, aj žltých, preto pozorne sledujem, kam ukazujú šípky. Aby sme v Lietavskej Závadke neplánovane neskončili.

Pod Roháčom – Parkovisko Súľov

Odbočujeme lesom doprava dole. Prudko dole. Pri krásnej skalnej bráne nenápadný chodník pretínajú popadané duby. Hovorím si „na šťastie“, lebo pre Janíka to znamená, že sa má čoho držať, aby sa mu veľmi nešmýkalo. Mňa moje terrexy držia ako prilepené. Takýto výkon by som od „obyčajných adidasiek“ nečakala, brala som ich namiesto solomonov najmä preto, že sú ďaleko ľahšie a viem, že skaly zvládajú bravúrne.

Pod popadanými stromami sa zastavíme a rozhliadam sa okolo seba, aby som našla značku. Chvíľu mi to trvá, ale nakoniec sa podarí. Cikcakovito pokračujeme prudkým klesaním po suchej hline a napadanom lístí. A Janík zisťuje, že šmykom po zadku to ide nielen ľahšie, ale je to aj väčšia zábava.

Míňame zoskupenie skál, ktorým sa hovorí kostol a stále pozorne sledujem žltú značku. Pod skalami uhýba mierne doprava a pokračuje vcelku príjemne lesom. Dostávame sa na odbočku k Šarkanej diere. Pri pohľade na hodinky a na malé prasiatko vedľa mňa, ktoré je zaprášené a špinavé ešte aj na tvári, sa veľmi rýchlo rozhodnem pokračovať k parkovisku a žiadnu dieru nespomínam. Urobím si len menšiu zachádzku na lúku vedľa nás, aby som si z nej odfotila skaly. Po pár metroch si Janík všimne potôčik. Keď sa lepšie prizriem, vidím prameň. Voda nám takmer došla, takže padá vhod. Janík sa vo vytekajúcej vode umyje, obaja sa dobre napijeme a zároveň doplním fľaše.

Zvyšok cesty vedie ponad dedinu Súľov lesíkom, popri chodníku sú drevené lavičky – vždy na miestach s krásnymi výhľadmi na Súľovské skaly. Keďže ideme v tieni lesa a po rovine, drobcovi začína byť chladno. V prvom momente si chce rozviazať mikinu, ktorú mal počas svojich šmýkavých zostupov obviazanú okolo pása. A ktorá samozrejme nabrala množstvo prachu, hliny, lístia a všetkého možného. Vyťahujem mu z batôžka tričko s dlhým rukávom, oblieka sa a trochu pridáme do kroku, aby sa znova zahrial.

Pred 17-tou sa dostávame na lúku pri Kamennom hríbe. Opäť stretávame turistov (od lúky pod hradom sme ich až po toto miesto dokopy stretli štyroch a jedného psa), a tak rúška ani nedávame dole z tváre. Náučný chodník je evidentne vyťažený aj cez pracovný týždeň a najmä v popoludňajších hodinách, keď sú miestni z práce doma.

Čaká nás posledných 15 minút k parkovisku. Že turisti boli miestni, naznačuje fakt, že finálny úsek, ktorý sa odkláňa od dediny, prechádzame úplne sami.

Parkovisko je stále plné, akurát autá sa trochu obmenili. Zaprášený Janík sa prezlieka do čistého oblečenia, mením mu ponožky a vlhčenými utierkami čistím nohy, do ktorých sa prach dostal cez topánky. Sadáme do auta a čaká nás dvojhodinová cesta domov. Chvíľu predpokladám, že mi dieťa v autosedačke zaspí, ale to ma veľmi rýchlo vyvedie z omylu. Celou cestou domov sa rozpráva a plánuje, kam všade ho ešte zoberiem.

Fotogaléria k článku

Najnovšie