Kráľovná Moravsko-sliezskych Beskýd

Najvyšší vrch Moravsko-sliezskych Beskýd je oddávna vyhľadávaným turistickým cieľom. Už od roku 1870 stála na Lysej hore lovecká búda, o desať rokov neskôr pribudla útulňa. Postupne na vrchole vyrástli až dve turistické chaty – nemecká a česká – obe však v 80. rokoch vyhoreli. V rovnakom období tu bol vybudovaný televízny vysielač, vďaka ktorému má Lysá hora dodnes svoj charakteristický profil. Od roku 2015 je na vrchole obnovená Bezručova chata a v roku 2016 neďaleko pribudla aj Chata Emil Zátopek – Maraton. Obe ponúkajú občerstvenie aj ubytovanie.

Zároveň s pribúdajúcimi horskými chatami stúpa na vrchole aj počet ľudí, ktorí sa na Lysú horu hrnú zo všetkých strán prakticky neustále – vo dne, v noci, v lete, v zime, cez víkendy aj cez pracovné dni. Ročne sem vyjde až 750 000 návštevníkov, čo je viac než 2 000 ľudí denne. Nezanedbateľnú časť z nich tvoria miestni, takzvaní „Lysaři“, pre ktorých sa pravidelné výstupy na Lysú horu aj niekoľkokrát týždenne (prípadne každý deň) stali životným štýlom. Milovníci odľahlých, pokojných a tichých kútov sveta si tu preto väčšinu dňa veľmi neprídu na svoje. Aj napriek tomu však stojí za to aspoň raz si na 1 323 m vysoký vrch vyjsť, či už pešo, na bicykli alebo na lyžiach. Odmenou sú krásne výhľady na okolitý malebný kraj, ale aj na vzdialenejšie vrchy Malej či Veľkej Fatry, Nízkych aj Vysokých Tatier, Strážovských vrchov, Považského Inovca, Oravských či Kysuckých Beskýd, prípadne Hrubého a Nízkeho Jeseníka.

Výstup

Lanové centrum Opičárna – Butořanka – Lukšinec – Lysá hora, rozcestí – Lysá hora – Lysá hora, rozcestí – Lukšinec – Butořanka – lanové centrum Opičárna

Ciest na Lysú horu vedie viacero – dlhších, kratších, strmších, pozvoľnejších, turistických, cyklistických, bežkárskych. My tentokrát, vzhľadom na krátkosť októbrových dní a svojhlavosť nášho dieťaťa, hľadáme najkratšiu. Voľba napokon padá na červenú značku z Ostravíc, vraj najobľúbenejšiu trasu Petra Bezruča. Za jeho čias sa však nedalo skrátiť si výšľap a vyviezť sa až do nadmorskej výšky 550 m autom. Dnes je tu, uprostred lesa, okrem lanového centra Opičárna. tiež pomerne veľké parkovisko, kde možno aspoň počas jesenných pracovných dní bez problémov nechať svoje motorové približovadlo. V lete a cez víkendy to tu však musí byť husté.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lucia, ktorá v lanovom centre s obľubou sledovala deti loziace po lanách, s odhodlaním vyráža na Lysú horu po vlastných. Asfaltka, neúprosne stúpajúca lesom, ju však od tohto zámeru pomerne rýchlo odrádza a ona napokon viac či menej ochotne nastupuje do nosiča. Od tohto okamihu sa náš postup výrazne zrýchľuje, hoci Lucia ešte hodnú chvíľu sleduje okolie a debatuje s nami. Po približne 700 metroch červená značka asfaltku opúšťa a po lesnej ceste vedie popri osade Butořanka, za ktorou sa prudko stáča doľava a kamenistým chodníkom stúpa až na rázcestie Lukšinec.

Keďže Lucia medzičasom zaspala, tunajší prístrešok so stolíkom nevyužívame a teraz širokou turistickou „diaľnicou“ rýchlo pokračujeme ďalej. Stúpanie je chvíľu pozvoľnejšie, no zanedlho znova naberá prudší sklon a výškové metre utešene pribúdajú. Povrch cesty, zošliapaný tisíckami nôh, nie je najpríjemnejší a chôdza po množstve väčších či menších kameňov vyžaduje pozorné sledovanie cesty, dostatok opatrnosti a pevný krok.

Na mieste, kde sa turistická cesta dotýka hranice NPR Mazák, odbáča červená značka doľava. My však pokračujeme priamo nahor, proti vrstevniciam. Bývalý značený chodník (v roku 2009 bola turistická značka pretrasovaná z dôvodu odklonenia turistického ruchu od okraja NPR Mazák) je užší, menej frekventovaný a nie je na ňom toľko pouvoľňovaných kamienkov, čo s Luciou v nosiči patrične oceňujem. Zanedlho sa znova napájame na červeno značenú „diaľnicu“, ktorá je vo vyšších partiách štetovaná, teda „dláždená“ kameňmi postavenými na výšku, čo má brániť zväčšovaniu erózie a neustálemu rozširovaniu chodníka z dôvodu zle schodného terénu. V praxi sa však vraj želaný efekt nedostavil.

S blížiacim sa vrcholom okolité lesy rednú a vidno v nich množstvo suchých odumretých pahýľov. Na chodníku však premávka hustne a k vrcholu, ktorý je zdanlivo čo by kameňom dohodil, sa vinie slušný zástup ľudí. Postupne sa široká turistická diaľnica zužuje, prudko sa stáča doľava a po štetovanom, na miestne pomery úzkom chodníku, miestami aj s kamennými schodmi, zdolávame záverečných 60 výškových metrov. V takzvanej Hellerovej zákrute, pomenovanej po jednej z obetí Lysej hory, prechádzame okolo dreveného kríža so symbolickým cintorínom, venovaným obetiam majestátneho vrchu. Odtiaľ je to na samotný vrchol skutočne na skok.

Na Lysej

Na vrchole nás ako prvá víta Bezručova chata, neďaleko od nej zas Chata Emil Zátopek – Maraton. Vysoko nad nimi sa týči 78 m metrov vysoký vysielač, kvôli ktorému sem bola vybudovaná tiež cesta z Papežova. Najmä pre cyklistov sa 8,7 kilometra dlhé stúpanie, považované za jedno z najťažších v Českej republike, teší veľkej obľube. Koniec-koncov, v dobách pred Luciou zlákalo aj nás. Márne tu však hľadáme obľúbený bufet Šantán, ktorý bol po otvorení Bezručovej chaty zrušený. Sadáme si teda k jednému zo stolov na veľkom neútulnom priestranstve, z Chaty Emil Zátopek – Maraton si prinášame zaslúženú polievku a ružovú malinovku a popri sledovaní Lucie, ktorá konečne môže jazdiť so svojím plastovým autíčkom, sa kocháme výhľadmi na pre nás viac či menej známe miesta.

Hoci je koniec októbra, počasie je mimoriadne príjemné, postupne, pomaličky si preto vychutnávame všetky výhľady a v okolitých vrchoch a vŕškoch hľadáme známe miesta. Napokon sa ešte usádzame na úplnom vrchole, ktorý je medzi všetkými obrovskými budovami tak trochu nenápadný. Možno aj preto je tam asi najväčší kľud a kým Lucia obdivuje lavičku so sochou psa, my z krásneho miesta upierame svoje zraky do väčších diaľok. Veď aj samotný nápis na lavičke nám hovorí, že sme práve v „Horskom kine“. Síce sú na programe najkrajšie západy slnka, a to dokonca zdarma, až na tento okamih nečakáme a keď sa slnko skloní dostatočne nízko, vydávame sa na návrat.

Zostup

Pohoda na vrchole nás učičíkala, a tak nemáme do tmy veľa času. Lucia v tomto smere moc nespolupracuje, silno potrebuje ísť po vlastných a drobnými krôčikmi prekonáva jeden kameň za druhým. My dospelí sa ju zatiaľ vytrvalo snažíme ukecať do nosiča. Vzhľadom na to, že sa jej v skutočnosti vlastne ani veľmi nechce ísť pešo, nakoniec na naše naliehanie pristúpi. Náš zostup sa tým rapídne zrýchľuje aj napriek tomu, že náročný kamenistý terén v kombinácii s 2,5-ročným dieťaťom v nosiči na hrudi neumožňuje veľmi rýchlu chôdzu.

Lúče zapadajúceho slnka, dopadajúce na kamenný chodník aj charakteristický vysielač na vrchole, vytvárajú veľmi prívetivú atmosféru a malebné pohľady. Na kochanie sa, žiaľ, nie je čas, preto aspoň rýchlo robíme pár fotiek a pohrúžení do debaty s Luciou zdolávame jeden výškový meter za druhým. Na chodníku medzi Lukšincom a Butořankou zas fingujeme naháňačku s tatinkom, čo naše netrpezlivé dieťa na nejakú tú chvíľku zabaví. Najkrajší západ slnka, na ktorý sme si nepočkali na vrchole, si krátko užívame pri osade Butořanka a zanedlho, v stále väčšom šere, schádzame na asfaltku. Aj napriek rýchlo pribúdajúcej tme stretávame ľudí, ktorí ešte len vyrážajú nahor. K autu to už nemáme ďaleko a naša trasa navyše vedie po asfaltke, na záver preto vypúšťame aj Luciu, ktorá s nadšením už takmer za tmy dobieha na parkovisko.

Kráľovná Moravsko-sliezskych Beskýd nesklamala ani teraz. Či už na bicykli, bežkách alebo pešo s dieťaťom, výstup na ňu je vždy zážitok. A hoci to nie je láska na prvý pohľad, Lysá hora má v sebe niečo zvláštne príťažlivé, kvôli čomu sa sem radi vraciame a so záujmom sledujeme jej premeny.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek