Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Holé pláne v južnej časti ostrova Krk poskytujú nádherné výhľady
Holé pláne v južnej časti ostrova Krk poskytujú nádherné výhľady Zatvoriť

Túra Neskorá zima na Krku 2 – k zátokám z Bašky

Nehostinný, kamenistý juh ostrova Krk je ako stvorený na zimno-jarnú turistiku. Nekonečné holé pláne, popretkávané len kamennými múrikmi, ľudoprázdne chodníky aj pláže, minimum tieňa, kde-tu stáda oviec, príjemné teploty a všadeprítomný lenivý kľud. Čo viac si možno v zime a s malým dieťaťom priať?

Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
jar – 20.02.2019
Pohoria
Chorvátsko: ostrov Krk (chorv. otok Krk, čakavsky Khark, talian. Veglia, latin. Curicta)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 240 m n. m. Rebica
  • Najnižší bod: 0 m n. m. úroveň mora
Voda
vlastné tekutiny
SHOCart mapy
mare-vrbnik.com

Skvelým východiskovým bodom na zimné túry plné slnka je prímorské letovisko Baška, vzdialené približne 7 hodín cesty autom od Bratislavy a pol hodinku od hlavného mesta Krku, ako aj od Punatu, ktorý bol naším dočasným domovom. Cesta do Bašky sa kľukatí úrodným zeleným údolím Baška Draga, ktoré je vkliesnené medzi dvomi nehostinnými skalnatými hrebeňmi, dosahujúcimi nadmorskú výšku cez 500 metrov.

Koncom zimy je v Baške viac robotníkov než turistov. Každý sa usilovne chystá na nadchádzajúcu sezónu, čo však okrem voľných parkovacích miest priamo pri plážach znamená tiež výrazne oklieštené portfólio poskytovaných služieb. Mnohé reštaurácie, obchody aj turistické informačné kancelárie sú v tomto období zatvorené. Je preto dobré zásobiť sa všetkým potrebným vopred a v ideálnom prípade si v teple domova vytlačiť mapy, ktoré možno nájsť napríklad tu.

Na pláž Škuljica

Zarok – Ispod velog Gradaca – Prijevoj Vraca – Bag – Rt Škuljica – Prijevoj Vraca – Ispod velog Gradaca – Zarok (vzdialenosť 6 km; prevýšenie 370 m)

Takmer dvojkilometrová pláž Vela plaža v Baške je so svojimi okrúhliakmi, pieskom a pozvoľným vstupom do mora ideálna pre rodiny s deťmi. Lucia s tým úplne súhlasila, preto sme na krátku túru spojenú so spaním najmladšieho člena výpravy vyrážali až dosť neskoro. Piesočnatou cestičkou, vedúcou popri lome na piesok, ktorý aktuálne obývalo stádo oviec, sme vystúpali na neveľké útesy. Z nich sa nám odkryli prvé výhľady na celú Bašku, ako aj horský masív, ktorý sa týči severne od nej. Pohodlný chodníček nad morom sa kľukatil po skalách, piesku, mäkkej tráve aj voňavom ihličí a za každou skalou, každým zálivčekom a každým lesíkom ponúkal nové a pre nás neokukané pohľady na Bašku, dolinu Baška Draga, bližšie aj vzdialenejšie hory, ako aj na priezračné more.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za bránkou, ktorou sme prekonali ohradník pre ovce, sa prívetivý charakter krajiny zmenil a my sme sa ocitli v nehostinnom kraji kamenia. Len kde-tu v ňom vyrastali trsy trávy či nejaká zblúdilá borovica. Zato však nechýbali všadeprítomné kamenné múriky, na ktoré sme mali z čoraz vyššie stúpajúcej cestičky dobrý výhľad. Postupne sa zmenil aj povrch chodníka a namiesto jemnej šotoliny sme po prekonaní niekoľkých jednoduchých skál pod nohami zacítili ostrú sutinu. Tá nám v stúpaní do sedla Prijevoj Vraca výborne vymasírovala nohy a ja som sa chvíľami nemohla ubrániť myšlienkam na to, ako sa nám podarí tento úsek bezpečne zliezť aj s malým živým nákladom v nosiči.

V sedle Prijevoj Vraca som však na všetky obavy rýchlo zabudla a po ďalšom krátkom výstupe na neďaleký vrch Bag (185 m) som sa len kochala úchvatnými výhľadmi, tentokrát nielen na Bašku, ale aj na blízky vrch Ljubimer (220 m), no predovšetkým na neobývaný ostrov Prvić, ktorý je domovom supov bielohlavých a ktorý sa nám konečne ukázal v plnej kráse. Z vrchu Bag sme si tiež nemohli nevšimnúť chodníček, vinúci sa ako stužka zo sedla Prijevoj Vraca k neveľkému červenému majáku pri mori. Keďže Lucia zaspala len nedávno a slnko ešte bolo pomerne vysoko, nemusel na nás chodníček žmurkať dvakrát.

Kamenistou cestičkou sme popri romantických, no pustých kamenných ohradách pre ovce začali zostupovať k malej zátoke. Povrch chodníka tvorili striedavo sutina a skaly, chôdza s malým odfukujúcim nákladom preto vyžadovala relatívne vysokú dávku opatrnosti a istý krok. Po prekonaní dramaticky pôsobiacej skalnej trhliny sme zanedlho prišli na malú plážičku s ostrými kamienkami a neveľkým betónovým mólom.

Šiesty zmysel Lucii zavelil, že je vhodný čas vstávať, preto sme tu rozložili tábor a nechali dieťa užiť si do sýtosti hádzanie kameňov do vody. My rodičia sme si zatiaľ na striedačku odbehli k neďalekému červenému majáčiku na útese, odkiaľ sa nám znova odkryl nádherný výhľad na ostrov Prvić. Hoci zapadajúce slnko sa tu krásne opieralo a príjemne hrialo, po krátkom olovrante sme museli zaveliť na ústup, ukecať Luciu do nosiča a vydať sa na návrat cez bezútešné kamenné more.

Za spevu rôznych detských a ľudových pesničiek sme zanedlho došli do sedla Prijevoj Vraca, kde sme si ešte chvíľu vychutnávali posledné lúče slnka. Potom sme sa prehupli na druhú stranu hôr, ktorá bola ukrytá v tieni, a napokon úplne bezproblémovo zvládli zostup po obávanej sutine. Bašku sme mali na dohľad, ešte stále bolo svetlo a vedeli sme, že nás čaká len pohodlný chodníček. Vypustili sme teda Luciu, a tá si záver výletu spokojne odkráčala po svojich.

Do zátoky Vela luka

Kričin – Uvala Bunculuka – Bunculuka raskrižje – Lubinin – Kanjon Vrženica raskrižje – Rebica – Vela Luka – Rebica – Kanjon Vrženica raskrižje – Lubinin – Bunculuka raskrižje – Uvala Bunculuka – Kričin (vzdialenosť 8 km; prevýšenie 560 m)

Ďalší deň sme vyrážali z opačnej strany zálivu, v ktorom sa rozprestiera Baška – z maličkej pláže Sveti Ivan. Baška, ukrytá trošku za rohom, odtiaľ pôsobí ako malebné podhorské mestečko na brehu mora. Nad ňou sa týči skalný masív s vrchmi ako Veli Vrh (541 m), Obzova (569 m), Zminja (537 m) či Veliki Hlam (482 m). Na konci hrebeňa možno rozoznať aj menší Bag (185 m), ktorý sme navštívili predchádzajúci deň.

Teraz sme však vyrazili po asfaltke nad morom presne opačným smerom – na pláž Bunculuka, patriacu k tunajšiemu nudistickému kempingu. Mimo sezóny je vstup na pláž s jemnučkým štrkom a pieskom bezplatný. Na jej konci pokračuje chodníček v skale na ďalšie pláže, odkiaľ možno vyraziť napríklad do kaňonu Vela Vrženica. My sme však začali stúpať od pláže Bunculuka strmým chodníčkom, ktorý obchádza pomerne veľký kemping, ukrytý v borovicovom hájiku. Nad kempingom chodník nie je nijak spevnený a je tvoreným tým, čo je všade naokolo – väčšími či menšími kameňmi. Chvíľami ho lemujú tiež kamenné múriky a nám sa s rýchlo pribúdajúcou nadmorskou výškou odkrývali výhľady na kemp, nekonečné stužky kamenných múrikov či kostolík Sv. Jána Krstiteľa na vŕšku nad Baškou.

Chodník sa postupne prehupol do vnútrozemia a namiesto výhľadov na more nás obklopili pláne plné všadeprítomného kamenia, popretkávané neodmysliteľnými múrikmi. V kamenných ohrádkach sa kde-tu pásli stáda oviec, ktoré boli na celom výlete našimi jedinými spoločníkmi. Nevedomky sme na vrchu Lubinin (180 m) minuli jeden z mrgarov – ide o tradičné ohrady pre ovce, postavené z kameňov, ktorých pôdorys pripomína tvar kvetov. Keďže sú najlepšie viditeľné z výšky, nie je vôbec náročné prehliadnuť ich.

Za vrchom Lubinin s neveľkým borovicovým hájikom sme prekonali kaňon Vela Vrženica a znova začali stúpať, tento raz na vrch Rebica (240 m), ktorý bol najvyšším bodom našej trasy. Za nim sa nám odkryli výhľady na chorvátsku pevninu a o kúsok nižšie aj na polostrov Sokol a zálivy Mala luka a Vela luka. Kamenistý, miestami trochu exponovaný chodníček v strmom svahu nás postupne zviedol až k moru, na pláž v zátoke Vela luka. Ak by sme pokračovali ďalej, červená turistická značka by nás okolo kaplnky svätého Mikuláša doviedla do kilometer vzdialenej zátoky Mala luka, s možnosťou krátkej odbočky k zrúcaninám pevnosti Korintija. Keďže však Lucia nejakú chvíľu bola hore, rozložili sme tábor v zátoke Vela luka, neďaleko budovy letného bufetu, za ktorou sa váľali hrdzavé torzá slnečníkov, snáď čakajúce na ďalšiu sezónu.

Od mora fúkal svieži vetrík, slnko sa neúprosne skláňalo k západu a my sme mali pred sebou ešte 4 kilometre po skalách s bdelou Luciou. Pri mori sme sa preto dlho nezdržali a zanedlho sme sa vydali na návrat po rovnakej trase. Lucia odhodlane vyšliapala prvých 50 výškových metrov a až potom blahosklonne povolila, aby som ju zvyšok výstupu na vrch Rebica mohla vyniesť. V strmom stúpaní sme si spievali, z výšky pozorovali loďky a dohadovali sa, kedy bude môcť ísť po vlastných.

Treba uznať, že chôdzu po nekonečných kameňoch na vrchu si naozaj užívala, rovnako ako pohľady na pasúce sa ovečky. Náš postup vpred sa preto výrazne spomalil a rodičia sme sa premenili na vyjednávačov, ktorí sa snažili ukecať dieťa znova do nosiča. Pomaly sme teda putovali takmer až mesačnou krajinou, zdarne prekonali kaňon Vrženica a znova vystúpali na vrch Lubinin. Tam Lucia zahájila svoj dlhokánsky preslov, pri ktorom bravúrne zdolávala jednu skalku za druhou, a pustou pokojnou krajinou sa vytrvalo ozýval jej detský hlások.

V začiatku strmého klesania k pláži Buculuka, kedy už bolo slnko dávno zapadnuté za obzorom, bola Lucia proti svojej vôli premiestnená do nosiča, kde celý zostup striedavo trucovala a protestovala. Za šera sme však napokon zdarne zišli až k moru, ktoré bolo na sklonku dňa mimoriadne pokojné a podmanivé. Záverečný úsek po asfaltke sme absolvovali potme, za svitu niekoľkých lámp a svetiel Bašky v diaľke.

Do zátoky Vela Draga

Zarok – Ispod velog Gradaca – Ljubimer – Prijevoj Vraca – Stanikovica raskrižje – Uvala Vela Draga – Stanikovica raskrižje – Prijevoj Vraca – Ispod velog Gradaca – Zarok (vzdialenosť 6,6 km; prevýšenie 480 m)

Posledný deň od rána veštil zmenu počasia. Vzduch bol krásne čistý, viditeľnosť ďaleká a nad Velebitmi sa zbierali mraky. Aj napriek tomu však bol stále veľmi príjemný jarný deň. Znova sme vyrážali z obľúbenej pláže Vela plaža a zo začiatku kopírovali trasu nášho prvého výletu do týchto končín. Známy chodníček nás po skalách nad morom pohodlne doviedol až na križovatku Ispod velog Gradaca, ukrytú v neveľkom hájiku, kde sme však teraz odbočili po zelenej značke na Ljubimer. Pomerne strmý chodník nás zanedlho vyviedol z lesíka a po skalách a sutine rýchlo stúpal príkrym svahom. Z cestičky sa odkrývali krásne a čisté výhľady na celé údolie Baška Draga a náprotivné vrchy, spoza ktorých v diaľke vykúkala pevnina.

Na vrchu Ljubimer nás okrem vetra privítala ďalšia rozľahlá pláň plná kamienkov a výhľady na pôsobivý ostrov Prvić, masív Severného Velebitu s čiapkou mrakov, ako aj na vzdialenejšie ostrovy Sveti Grgur či Rab. Na malom výbežku sme zahliadli aj majáčik Škuljica, pri ktorom sme boli o pár dní skôr. Chodníčkom, dokonale vysypaným pouvoľňovanými kamienkami, sme opatrne zišli do sedla Prijevoj Vraca. Tentoraz sme sa z neho vydali po žltej turistickej značke, ktorá nás nehostinnou krajinou plnou kamenia, avšak s nádhernými výhľadmi, doviedla na križovatku Stanikovica raskrižje. Odtiaľ začala kamenistá cestička, doteraz bez väčších prevýšení, strmo klesať až do zátoky Vela Draga s príjemnou plážou. Značený chodník pokračuje ďalej nad morom až do vedľajšieho zálivu Uvala Bracol, my sme však zostali vo Velej Drage a nechali Luciu trošku si užiť kombináciu mora a kameňov.

Zanedlho sa krásne modré nebo zatiahlo tmavými mrakmi, vietor zasa o čosi zosilnel a my sme s obavou z potenciálnej búrky rýchlo zbalili tábor a vrátili sa na križovatku Stanikovica raskrižje. Na planie, v nadmorskej výške 115 m, sme získali lepší rozhľad a videli, že bezprostredne nám žiadna búrka nehrozí. Lucia preto mohla konečne ísť pešo, no čoraz silnejší vietor, preháňajúci sa po pustých pláňach, ju zanedlho znova zahnal do nosiča. Rýchlo sme sa preto poprepletali kamenným morom až do sedla Prijevoj Vraca, za ktorým sme sa dostali do závetria. Lucia statočne vydržala v nosiči ešte celý strmý zostup v sutine a na schodnejšom povrchu konečne mohla chvíľu cupitať aj sama. Pevnina sa medzitým zahalila do tmavých mrakov, no na Krku stále svietilo slnko. Kým sme sa pomaličky vrátili do Bašky, v diaľke nad pevninou bolo vidno prvé dažde a dúhy a more sa s nami rozlúčilo búrlivými vlnami.

Zhodnotenie

Neskorá zima či skorá jar vie byť na severnom Jadrane nádherná. Príjemné teploty, hrejivé slnko, pokojné more a prívetivé ovečky, ale aj tajomné hmly, omamné vône a úžasný kľud. Keď sa však rozfúka bóra, odrazu je všetko iné – drsné, neprívetivé a nebezpečné. Aj vďaka rôznorodosti stojí za to skúsiť niekedy stočiť volant viac na juh a namiesto belostných zasnežených alpských svahov si užiť Jadranské more a belostné kamenisté hory ostrova Krk. Je to úžasný zážitok, pre veľkých aj malých.

Fotogaléria k článku

Najnovšie