Ostrov Krk mimo sezóny

Miesta, ktoré v lete praskajú vo švíkoch, sú vo februári takmer ľudoprázdne. Či už ide o cesty, ktoré v tomto čase nezažívajú tradičné sťahovanie národov, pláže a promenády, kde sú najpočetnejšími návštevníkmi robotníci, chystajúci letoviská na hlavnú sezónu, alebo hory, kde jedinú spoločnosť robia ovce. Samozrejme, množstvu turistov zodpovedá aj ponuka služieb. Mnohé obchody, reštaurácie a predajne suvenírov sú pozatvárané, rovnako aj turistické informačné kancelárie. Je preto vhodné spraviť si asi aspoň akú-takú teoretickú prípravu doma a minimálne si zaobstarať turistické mapy (dajú sa vytlačiť napríklad tu).

Naším dočasným domovom sa stalo prímorské letovisko Punat, z ktorého možno pohodlne vyrážať do všetkých kútov ostrova – či už je to skalnatý a nehostinný sever a juh, alebo zelenší stred. Každovečernou zábavkou pri praskajúcom ohníku pre nás potom bolo pozeranie do máp a hľadanie cestičiek a miest, ktoré by ulahodili nám dospelým, ale aj takmer dvojročnej Lucii.

Cez Veli vrh a Brestovicu na Obzovú, najvyšší vrch ostrova Krk

Sedlo Treskavac – Skala – Žičevo – Lokva Kaljužina – Veli vrh – Na Hramčići – Brestovica – Lokvič – Obzova – Lokvič – Brestovica – Na Hramčići – Veli vrh – Lokva Kaljužina – Žičevo – Skala – Sedlo Treskavac

(vzdialenosť 10 km; prevýšenie 400 m)

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nápadný hrebeň oddeľujúci záliv Puntarska draga od Bašćanskej doliny bol jasnou voľbou hneď prvý deň. Kým Punat bol ponorený v hustej hmle, vrchy nad ním sa kúpali v hrejivom slnečnom svite, za ktorým sme sem prišli.

Najvyšším bodom cesty medzi Punatom a Baškou je sedlo Treskavac, ktoré je ideálnym východiskom výletov do okolia. V čase našej návštevy bolo tunajšie malé parkovisko, pri ktorom nemožno prehliadnuť výrazné turistické značenie, úplne prázdne. Po prehodnotení nášho takmer zimného oblečenia sme napokon v príjemnej jarnej teplote vyrazili po asfaltke, čiastočne ukrytej v lese. Cesta rýchlo ubiehala, výškové metre postupne pribúdali a my sme si s nadšením užívali slnečné lúče a predstavovali si, ako sa tu asi turistikuje v lete, keď je o 25 °C viac.

V eufórii z jari sme zabudli sledovať turistické značenie a po prekonaní akejsi závory sme si uvedomili, že sme asi trošku zablúdili. Pán idúci okolo autom (mimochodom jediný človek, ktorého sme za celý výlet stretli) nám ochotne poradil, kadiaľ sa dostaneme na Veli vrh, a nezabudol dodať, že tam aj tak nevedie žiaden chodník a že treba ísť jednoducho priamo hore. Vďaka jeho rade sme zanedlho narazili na červeno značený turistický chodník, ktorý sa kľukatil v mori rozsypaných kameňov. Pred sebou sme mali Veli vrh, rovnako obsypaný kameňmi, a keď sme v kamennom bludisku červenú značku po chvíli znova stratili, rozhodli sme sa uveriť aj druhej rade, ktorú sme dostali, a vybrali sme sa na Veli vrh priamo za nosom.

Hoci nás od vrcholu delilo len 100 výškových metrov, výstup v kamennom mori nebol vôbec jednoduchý. Vďaka Lucičke, ktorá mi sladko odfukovala v nosiči na hrudi, bolo hľadanie správneho miesta, na ktoré by sa dalo eventuálne aj stúpiť, ešte o čosi zaujímavejšie. Tesne pod vrcholom sme napokon znova narazili na turistickú značku, ktorá viedla po úzkom, no celkom použiteľnom chodníčku. Rozčarovanie zo zbytočného trápenia sa v ťažko schodnom teréne sa v nás striedalo s úľavou, že nebudeme musieť rovnako krkolomnú trasu absolvovať aj smerom nadol.

Lucia ešte spala, takže na dlhé úvahy nebol čas. Rovnako som vynechala aj kochanie sa ďalekými výhľadmi z vrcholu Veli vrh (541 m) a pokračovala som po červenej značke ďalej po hrebeni. Kým Viktor fotil, ja som sa pomaly učila hľadať v nekonečnom mori väčších či menších kamienkov, rozsypaných na mäkučkej trávičke, chodník a turistické značky. Zanedlho som pochopila, že smer a tvar červenej "paličky" namaľovanej na kameni, určuje smer chodníka a prípadné zákruty na ňom. Pri každej značke som tiež hneď očami hľadala ďalšiu, pretože stačilo trošku sa odkloniť od trasy a vrátiť sa na ňu bolo takmer nemožné. Celá hra na skrývačku so značkami bola ešte o čosi zaujímavejšia vďaka Lucii, ktorej spánok mi nedovolil zastaviť ani na sekundu, a terénu, kde bolo treba dávať pozor na každý krok.

Zanedlho nás cestička doviedla do pekného sedla Na Hramčići, kde nás okrem viacerých kamenných ohrádok pre ovce vítalo čarovné malé jazierko, pôsobiace v nehostinnej krajine takmer až neskutočne. Trasa ďalej stúpala okolo malej tône s pomerne veľkými stromami, kde sa Lucia zobudila a pri pohľade na toľké kamene potrebovala okamžite vystúpiť z nosiča a nazbierať si ich na horšie časy. Našťastie naše dieťa pomerne rýchlo pochopilo, že zrovna kamene tu nie sú nedostatkovým tovarom, takže svoje naškrečkované zásoby ochotne odložila a výborne sa zabávala preliezaním skaliek. Náš postup sa od tohto okamihu výrazne spomalil a posledné desiatky metrov na vrchol Brestovice (558 m) trvali zhruba toľko ako celý výstup na Veli vrh.

Lucia naďalej trvala na tom, že pôjde pešo, a kým svojimi krátkymi nožičkami prekračovala jeden kameň za druhým, som sa mohla aspoň chvíľami kochať výhľadmi na hmlu, ukrývajúcu more, či chorvátsku pevninu. V sedle Lokvič sme narazili na ďalšie jazierko, kam okamžite poputovalo niekoľko okolitých kamienkov. Po splnení veľkej túžby sa Lucia naveľa nechala ukecať do nosiča, vďaka čomu sme mohli zanedlho rozkladať tábor na Obzovej (569 m), najvyššom vrchu ostrova Krk. Pred sebou sme mali pokračovanie kamenistého hrebeňa, za ktorým vykúkali strmé svahy neobývaného ostrova Privić. Celú scenériu z diaľky sledovali zasnežené vrchy Severného Velebitu (Sjeverni Velebit).

Po luxusnom obede a príjemnom odpočinku nás pokročilý čas a skorá tma rýchlo začali hnať späť. Lucia už bola našťastie unavená, takže nastúpila do nosiča bez väčších protestov a počas nášho kľukatenia sa kamenným labyrintom oddychovala a len sporadicky (predovšetkým pri stúpaní do kopca, pochopiteľne) vyžadovala spievanie pesničiek. Čo nevidieť sme teda boli späť na Velom vrhu, kde sme si pri betónovom stĺpiku s namaľovanou mačkou spravili krátku fotiacu prestávku. Kým sme sa s Viktorom kochali výhľadmi na nehostinnú krajinu navôkol, severné pobrežie Chorvátska, Istriu či Severný Velebit, Lucia sa s veľkým oduševnením snažila odlepiť nálepky zo skrinky na vrcholovú knihu. Hoci vo svojej misii nebola úspešná, nechala sa po chvíli znova nahovoriť do nosiča a aj s úplatkom v podobe dudla mi dovolila zniesť ju k autu.

Po chodníku sme z Veleho vrhu zišli celkom pohodlne a vycvičení z celodenného hľadania značiek sme bez problémov našli časť značenej trasy, ktorú sme opačným smerom vynechali. Chodník nás viedol príjemným lesíkom s mäkkou hlinou a trávičkou, ktoré pôsobili ako balzam na naše dokonale vymasírované nohy v barefootových topánkach. Záverečného 1,5 kilometra po asfaltke sa nieslo v znamení blížiacej sa tmy. Slnko už nehrialo a z opačnej strany na nás spoza stromov vykúkal mesiac, ktorý mi Lucia so záujmom ukazovala celú cestu k autu. Vo sviežich 10 °C sme doň radi nasadli a nabití energiu zo slnečného dňa sa čoskoro znova vnorili do hustej hmly, ktorá zakrývala Punat celý deň.

Vrbnik: zo zátoky Uvala Potovošće do zátoky Uvala Sršćica

Uvala Potovošće – Uvala Sršćica – Uvala Potovošće

(vzdialenosť 4,6 km; prevýšenie 160 m)

Hmla nás neopustila ani nasledujúci deň, avšak s tým rozdielom, že tentokrát zahalila celý ostrov vrátane jeho najvyšších vrchov. Zamierili sme preto do historického mesta Vrbnik s tým, že na Luciino spanie si spravíme prechádzku po okolí. Keďže mestečko je postavené na vysokých neprístupných útesoch a veľa možností na krátku turistiku neponúka, napokon sme sa presunuli do neďalekej zátoky Uvala Potovošće, ktorá je pohodlne dostupná autom. V týchto miestach sa tiež nachádza hranica ornitologickej rezervácie, ktorá je jedným z posledných miest v Európe, kde žijú supy.

Ľudoprázdna kamienková pláž, útesy, ticho a tajomná hmla. Takto nás privítala Uvala Potovošće, v lete plná dovolenkárov. Pokoj nám však ani najmenej neprekážal a kým sme si chystali malý proviant, Lucia si žalúdok, rozhodený jazdou po kľukatých cestičkách, liečila hádzaním kamienkov do vody. Na čerstvom vzduchu z nej zaraz opadla všetka únava, takže sme si na Luciin spánok a s ním spojenú prechádzku museli ešte dosť dlho počkať.

Napokon sme však s Luciou v nosiči úspešne vyrazili po úzkom kamenistom chodníčku nad morom, kde nás okamžite ovanula úžasná vôňa bylín, kvetov, kríkov a stromčekov. V mysli sme sa okamžite preniesli na Korziku, ktorá vonia podobne podmanivo. Po väčších či menších kamienkoch sme postupne naberali výškové metre, obišli sme zátoku Uvala Sveti Juraj a napokon dosiahli najvyšší bod našej trasy – nenápadné sedielko. Cestou nás sprevádzala bujná vegetácia, šíriaca omamnú vôňu, a chodníček miestami lemovali kamenné múriky, slúžiace ako ohrádky pre ovce.

Za sedielkom sa charakter krajiny zmenil a vegetácie ubudlo. Po kamenistom chodníčku, lemovanom prevažne trávami, sme začali zostupovať do údolia, na konci ktorého nás čakala zátoka Uvala Sršćica. Ešte predtým sme však prešli neveľkým lesíkom, ktorý musí byť v lete príjemnou oázou. Samotná zátoka Uvala Sršćica, obklopená neveľkými kamenistými vŕškami, nás nezaujala natoľko, aby sme tu spiacu Luciu zobudili. Prešli sme teda na koniec neveľkej pláže, nechali si ostrými kamienkami poriadne vymasírovať nohy v barefootových topánkach a rovnakou cestou sme sa vydali na návrat.

Znova sme prešli malým lesíkom, stúpali kamenistou dolinou, predierali sa pichľavými kríkmi, kochali sa zahmlenými výhľadmi a užívali si neopakovateľné vône. Lucia si dospala svoje posledné veršíky a kým začala v nosiči protestovať, vrátili sme sa do zátoky Uvala Potovošće, kde na ňu čakali tisíce kamienkov na hádzanie. Pekný, hoci zahmlený deň, sme zakončili príjemnou prechádzkou po historickom Vrbniku.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek