Ľubietová

Nasledujúci víkendový deň vstávame štandardne, akoby sa išlo do škôlky / školy, ale neponáhľame sa. Dávame vonkajšiemu teplomeru šancu, aby sa dostal aspoň k nule a pomaly nasadáme do auta. Hoci na Hrb vedie viac ciest a to z každej svetovej strany, predsa len to nebudeme preháňať a volíme najjednoduchšiu možnosť – z Ľubietovej. Pre rodičov to bude z tejto strany tiež premiéra.

Bývalé banské kráľovské mesto a jeho najbližšie okolie sme si prezreli pred dvomi mesiacmi, tak sa v ňom nezastavujeme. Vtedajším cieľom bol miestny náučný banský chodník. Preletíme centrom obce popri azda najkrajšej budove široko-ďaleko a to Mestskom dome postavenom na mieste niekdajšieho mestského hradu. Tu začína modré turistické značenie chodníka vedúceho po tunajšej hlavnej ceste, cez chatu pod Hrbom, až do Predajnej. Až tak ďaleko však neplánujeme zájsť, veď zhruba pred štvrťhodinou sme popri Predajnej prechádzali autom. Sledujeme z auta modré značky na stĺpoch elektrického vedenia. To sme teda turisti...

No chceme sa ušetriť od nezáživného asfaltového pochodu a hlavne nevhodných poznámok od našich chlapcov. V časti Podlipa sa pýtame jednej dvojice, či nám vedia odporučiť, kde by sme mohli nechať auto. Poradia nám, že sa dá zájsť až na Čelienec. Správa nás poteší, lebo pôvodne sme si mysleli, že skončíme na Starom Majeri a odtiaľ po svojich. Takto si ešte ušetríme skoro poldruha kilometra dupotania po asfalte a niečo málo cez sto výškových metrov. Úzka, miestami zasnežená cesta vedie najprv lesom. Až v okolí Starého Majera sa krajina otvorí, je tu niekoľko usadlostí. Už sa nevieme dočkať, kedy prídeme na Čelienec. Onedlho nás víta pár pasúcich sa koní a tušíme, že naša automobilová púť končí. Prejdeme okolo ranča a parkujeme na odstavnej ploche pri smerovníku označeného ako Včelinec. Už tu jedno auto parkuje.

Na chatu pod Hrbom

Ako vystúpime z auta, tešíme sa z krásnej krajinky, v ktorej sme sa ocitli. Lúky sa striedajú s lesmi, pár domčekov. Slnko svieti. V diaľave sa týči zasnežený kopec. Hneď vyberáme ďalekohľad a zisťujeme, že je to Krížna vo Veľkej Fatre. Naľavo od nej sa ťahá hrebeň Kremnických vrchov. Aj vysielač Suchá hora (Kremnická skalka) pekne vidieť. Na druhej strane, nevšimnúť si 300-metrový stožiar... Vyzerá to, že výhľady zo stredu Slovenska budú stáť za to. Najstarší člen výpravy sa už nevie dočkať na obraz Vysokých Tatier. V pamäti má zafixované, že pohľadom cez Demänovské sedlo v Nízkych Tatrách bolo vidieť Kriváň. Keďže to už bolo dávno-pradávno a odvtedy sa už všeličo pomenilo, načim si to overiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme ďalej po modro značenej ceste, konečne po vlastných. Podľa smerovníka nás má o trištvrte hodinu privítať chata pod Hrbom. Tento čas, vynásobený bulharskou konštantou - berúc do úvahy (skoro) zimné podmienky a detských účastníkov zájazdu, určite nedodržíme. Na to, že je posledná januárová dekáda, je snehu poskromne. Skôr to vyzerá na polovicu marca. Aspoň sa nebudeme brodiť v snehu a možno sa až tak nevzdialime od predpísaného časového údaju.

Hrajúc sa slovnú hru Hádaj, na čo myslím?, po pár metroch meníme asfaltový zvršok za lesnú cestu. Hneď sme v zovretí stromov. Ani sa nenazdáme a opúšťame aj tú a označenou zvážnicou pokračujeme vo výstupe. Podľa mapy sa na lesnú cestu aj tak čoskoro vrátime. Sneh je v týchto miestach mäkký a až tak veľa ho nie je. Čo sa nedá povedať o ceste, na ktorej je sneh utlačený od áut a miestami šmykľavý. Našim chlapcom to veľmi neprekáža. Práve že si ešte schválne sťažia výstup, keď namiesto po ceste idú pomedzi stromy po úbočí, z ktorého sa sem-tam šmyknú na cestu. Aspoň nám cesta rýchlejšie ubehne. Je tu navyše posypaná popolom. Aká starostlivosť o pocestných!

Onedlho opäť cestu nechávame za našimi chrbtami a smerujeme do ďalšej zvážnice. Na križovatke leží skala, na ktorej je ledva čitateľný nápis, že na chatu je to len 15 minút. Pohľad do mapy hovorí, že to bude posledný výšľap a sme na chate. Opäť sa opakuje predchádzajúci scenár, načo ísť po chodníku, keď sa dá šliapať aj v hlbšom snehu a pomedzi stromy a ich snehom zamaskované korene a popadané konáre. Zrazu na chlapcov doľahne kríza. Niet sa čo čudovať. Chvalabohu už vidieť kontúry chaty. To ich opäť naštartuje a rodičia s nimi nestíhajú držať krok.

Prichádzame k chate pod Hrbom. Zdá sa, že pre bežných smrteľníkov je nedostupná. Na bráne je nápis „Zatvorené“ a pod ním ďalší „Súkromný pozemok! Vstup zakázaný!“ Areál chaty je oplotený, dokonca aj začiatok lyžiarskeho vlaku je za plotom. No nič, prejdeme cez lyžiarsky svah ku smerovníku označeného sedlo pod Hrbom, kde je rozpadnutá lavička a tam naberieme síl pred záverečným výstupom do cieľa výletu. Smerovník oplýva všetkými možnými farbami. Na chvíľu sa vzdáme modrej farby a budeme sa ďalej držať červeno značenej Rudnej magistrály. Vedľa smerovníka leží skala s umeleckým dielom – Tichomírom. Je jedným zo zastavení na trase projektu „Železné srdce“ - od sochy k soche. Obdobné dielo je pri Mestskom dome v Ľubietovej, ďalšie na mieste, kde parkujeme. Chlapcom sa soška veľmi páči. Odtiaľto im ukazujeme na stromami zarastené skalnaté bralo, kde je stred Slovenska. Veľmi ich to nenadchlo. Dúfajme, že keď vyjdeme hore, budú mať iný názor.

Stred Slovenska

Po krátkom občerstvení začíname ukrajovať úvodné výškové metre z dnešného posledného stúpania. Pri tabuli s označením národnej prírodnej rezervácie Ľubietovský Vepor zahlási mladší Jerguško, že má vybité baterky. Ako ho len povzbudiť? Zázračné slovíčko je skaly. Hneď mu povieme, že o chvíľu nás čakajú skaly vo výstupe a tie on má rád. A veruže to aj zaberie. Vystrelí ako namydlený blesk a nestačíme jeho tempu.

Medzitým najstarší člen expedície jedným očkom poškuľuje pomedzi hustú spleť konárov, či zbadá Vysoké Tatry. A veru hej, aj keď sa nedajú cez konárový filter identifikovať jednotlivé štíty. Ale to sa zmení, len čo prídeme na výhľadovú plošinku na severnej strane Hrbu. Onedlho sme na kamenných schodoch. Ale prečo ísť po nich, keď sa dá liepať aj po skalách popri chodníku. Niektoré zo schodov sú dosť šmykľavé, tak vyťahujeme chlapcom protišmykové návleky. Retiazkové mačence pre dospelých zatiaľ nechávame v batohoch. Schody končia a pred nami sa vynorí celkom vysoké skalné bralo, ktoré tvorí samotný vrchol Hrbu. Chodník ho obchádza z východnej strany. Ide o pozostatok lávového prúdu dávnej sopky – Poľany. Krátka rovinka a sme na južnej strane Hrbu. Ostáva už len pár nepríjemných serpentín a sme na vrcholovej plošine. Záverečné metre a víta nás turistický smerovník. Kúsok od neho je geodetický bod s letopočtom 1932 a triangulačná tyč. Tak sme to zvládli. Sme v strede Slovenska. Vyberáme vrcholovú knihu, ako bonus je tu uložený malý zošit ako vrcholová kniha – stred Slovenska.

To už najstarší účastník zájazdu ukazuje zvyšku rodiny miesto, odkiaľ sú jedinečné výhľady na Tatry. Samozrejme hneď nám padne zrak na bližší nízkotatranský hrebeň. A za ním hradba Vysokých Tatier. Pekne od špičky Kriváňa až po Slavkovský štít. Lenže Kriváň sa ukazuje spoza masívu Králičky, žiadne vykúkanie cez Demänovské sedlo. Nastáva dilema, buď sa Tatry nejako posunuli alebo v tatovom harddisku sú zle zapísané dáta. Každopádne, tešíme sa z výhľadov. Na to, že je zima, je to nezvyčajný pohľad. Nízke Tatry sotva posypané snehom. Výnimkou je len Ďumbier a zjazdovka na Predných Derešoch. Na Kráľovej holi pár bielych fliačikov. To veľkofatranský hrebeň sa viac belie. Chatu pod Hrbom pod nami máme ako na dlani. Obligátna spoločná vrcholová fotka, tentoraz s Ďumbierom v pozadí, keď už je to najvyšší bod nášho breznianskeho chotára. Jonáško zapisuje školáckym písmom zopár detských postrehov do oboch vrcholových kníh. Chvíľku ešte pobudneme na vrchole, chlapci sa snažia zapamätať si, ako vyzerá stred Slovenska - točia sa dokola s rozprestretými rukami.

Návrat

Pomaly sa začíname poberať rovnakou trasou späť k chate. Musíme byť opatrní, v serpentínach pod vrcholovou plošinou sa šmýka. No pod nimi je to už nenáročné. Na „schodoch“ stretávame trojicu turistov, prehodíme pár slov o zatvorenej chate. Ďalej klesáme a obdivujeme krikľavým machom obrastené skaly a rozsiahlu inverziu na západe. Zdá sa, akoby sa k nám pomaličky blížila. Čoskoro sme naspäť pri chate. Je stále nedobytná. Tak pokračujeme už známou zvážnicou.

Cesta dole nám ubieha oveľa rýchlejšie v porovnaní s výstupom. Sem-tam niekto spadne, ale nepoľavujeme v hre "Hádaj, na čo myslím?". Párkrát sa míňame s dvojicou turistov, ktorí zostupujú od chaty po ceste, zatiaľ čo my po chodníku. Vtipkujú na našu adresu, či sme tunajší, že poznáme „skratky lesom“.

O chvíľu sme pri aute, dopíjame zvyšok ešte stále teplého čaju z termosky a nasadáme do auta na cestu domov. Pri Starom Majeri sa stretávame s nízkou oblačnosťou a kým sa cestou z lesa vynoríme v Ľubietovej, slnko nevidíme. Neprekáža, veď počas nášho výletu sme sa mu tešili.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek