Martinské hole ako stredisko zimných športov je, samozrejme, viac navštevované v zimných mesiacoch. Ale oplatí sa sem prísť aj v mesiacoch bez snehovej pokrývky. Keďže ideme na výlet s dvomi malými deťmi, volíme ako spôsob dopravy a priblíženia auto. Aký to rozdiel oproti článku z roku 2009, kedy som to poctivo vyšla z mestskej časti Martina – Strání. Dnes je to teda inak a ospravedlňujem si to vekom mojich detí – staršia Dita má tri roky, mladšia Vilma rok, zdola by sme to ešte nezvládli, ale raz aj to príde.

Parkujeme pri chate na Martinských holiach (1262 m), a keďže je práve čas obeda, tak si rovno dávame výbornú kapustnicu. Je koniec septembra a stále sa dá sedieť vonku. Po občerstvení nám už nič nebráni vyraziť. Cieľ nie je ďaleko – čakajú nás asi 2 km stúpania na Veľkú lúku (1476 m), čiže ideálna prechádzka s deťmi na poobedie. Pri bufete Nová ponorka je malé detské ihrisko so šmýkačkou a trampolínou, tak hneď musíme trochu s Ditou bojovať, aby kráčala a sľubujeme, že sa tu zastavíme cestou naspäť. Ešte než začneme stúpať zjazdovkou „dvojkou“, robíme si pauzu pri zvyšku starej lanovky Stráne – Martinské hole, ktorú sem na pamiatku premiestnili. Na jednom stĺpe sú dve sedačky. Teraz slúžia ako zaujímavá hojdačka pre deti. Na výlete som s mojimi rodičmi, a tak spomíname na to, ako so mnou a s mojou sestrou chodili lyžovať hore na „Hole“ lanovkou a ako mamina vždy tŕpla, aby sme jej nespadli z kolien, alebo aby sa nám nezošuchla čižmička z nohy dole do snehu.

Stúpame vykosenou zjazdovkou, po pravej strane máme chatu Pirmanka, jej bufet však vyzerá byť dnes zatvorený. Ja si ešte odbieham s Vilmou na hrudi po jednu kešku k vyústeniu ferraty HZS, moji rodičia s Ditou zatiaľ stúpajú k žltej značke, ktorou budú pokračovať po asfaltke smerom k vysielaču Krížava. Keď nájdem kešku, tak sa rozhodnem pre trasu rovno lesom, aby som sa nemusela vracať. Od vodárne nachádzam lesnú cestičku, ktorá ma dovedie až takmer k dolnej stanici vleku Javorina. Vilma na mne spí. Farebným čučoriedčím s výhľadom na vysielač Krížava vystúpam na asfaltku a tu čakám na mojich výletníkov. Trochu im to trvá, jednak preto, že Dita šliape po vlastných, jednak preto, že Hole sú stále plné zrelých čučoriedok.

Rovnomenným stúpaním pokračujeme a míňame odstavené autá „česačov“ čučoriedok (vždy som si myslela, že do týchto miest je zákaz vjazdu, zaujímavé). Za rozostavanou chatou, ktorá vyrastá na mieste bývalej malej chatky nad vlekom Javorina sa odpájame na chodník vedúci na Veľkú lúku. Chvíľu ideme lúkou, po napojení na červenú značku chvíľu kosodrevinou, aby sme po záverečnom stúpaní stáli na Veľkej lúke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Veľká lúka ako najvyšší bod Lúčanskej časti Malej Fatry je síce výhľadový kopec, ale výhľad nie je kruhový. Najlepší je smerom na juh, kde sa v diaľke črtá výrazný Kľak. Solídny výhľad je aj na západ, kde pred Rajeckou kotlinou dominuje skalnatý Kozol (1119 m). Výhľadu na východ bráni vysoká kosodrevina, ale ten sme si užili už cestou, keď sme mali Turiec ako na dlani, za ním Veľkú Fatru a Nízke Tatry a v diaľke sa črtali aj Západné a Vysoké Tatry. Výhľad na sever kazí vysielač, lebo aj tu na Veľkej lúke je jeden menší. Kúsok poniže vrcholu sa ukáže hrebeň Krivánskej časti Malej Fatry, takže odporúčam fotiť odtiaľ. Ak máte dostatok času a energie, prejdite sa približne polhodinu smerom na Veterné. Tento úsek je už po hrebeni a najmä z lúk medzi Vidlicou a Veterným sú výborné výhľady v každom ročnom období. Nám dnes na Veľkej lúke dosť fúka, ani na Veterné nemusíme ísť.

Oddýchneme si rovno na zemi, deti sa pogúľajú, niečo zobnú, popozeráme výhľady a poberieme sa pomaly naspäť. A keď píšem pomaly, tak naozaj pomaly, detské tempo a k tomu čučoriedky, to je trochu peklíčko. Ale som rada, že Dita kráča. Pri bufetoch sme do hodiny. Miniatúrne detské ihrisko pri Novej ponorke už zíva prázdnotou, a tak si Dita môže naplno užiť najmä trampolínu a my aspoň kávičku. Bol to celkom príjemný jesenný deň.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek