Túra Jesenný Bärenschützklamm so šesťročným turistom
Prvá túra po májovej operácii chrbtice. Čo vybrať? Kam ísť? Voľba najskôr padá na Hintere Tormauer, menšiu sestru známej Ötschergraben, ktorá je nazývaná aj Grand Canyon Európy. Plánovač túr na kompass.de ukazuje čas štyri hodiny celým okruhom, to sa dá zvládnuť. Počasie sa však rozhodne na víkend v tejto oblasti pokaziť, a tak operatívne meníme cieľ cesty. Vyberáme Bärenschützklamm, kde sme boli pred ôsmimi rokmi. Ale vtedy ešte bez drobca.
„Maminka, ja vstanem so svitaním slnka,“ zaspáva syn v piatok večer. Hovorím si „kiež by“, lebo ak bude spať do ôsmej, nepôjdeme nikam. V sobotu ma však už o pol siedmej budí tenký Janíkov hlások. Vstávame, veci a jedlo už máme pobalené, nové trekingové palice pripravené, stačí sa naraňajkovať a vyraziť. Pre istotu ešte kontrolujem počasie a radar. Ybstalské Alpy sú naozaj nepoužiteľné, ale okolo Bärenschützklamm predpovede sľubujú ak nie priamo slnečno, tak polooblačno a dážď až k večeru. Naša domáca rosnička so mnou nesúhlasí, ale keď už sme ho zobudili, pridáva sa.
Z domu vyrážame niečo po pol ôsmej, čaká nás približne 210 km a vyše dvojhodinová cesta. Presnejší čas si netrúfam odhadnúť, pretože neviem, či a koľko ráz po ceste budem musieť zastaviť a trochu sa poprechádzať, aby som tak dlho nesedela. Pár kilometrov pred odbočkou na Viedeň mi rosnička, z ktorej sa v aute stal hlavný navigátor, hlási problém vo Viedni a odporúča obísť to okolo Neziderského jazera a Eisenstadtu. Míňame dedinky okolo jazera, keď sa vedľa mňa ozve informácia, že v jednom z tunelov pod Semmeringom je nehoda. K mojej celkovej nepohode sa pridáva aj nepríjemná oblačnosť, kam len oko dovidí. To nám ten výlet fakt super začína...
„To, čo nevidíš, je Schneeberg a Rax“, hovorím Janíkovi, keď sa blížime k diaľnici. Za odbočkou na Semmering padajú prvé kvapky. Rosnička by sa asi tvárila víťazoslávne, keby s nami nemusel(a) sedieť v aute. Okolo Semmeringu začína regulérne pršať. Aspoň že nehodu už odstránili. Sme asi tak za tretím tunelom, keď prejdeme z lejaku do síce oblačného, no nedaždivého počasia. Neteším sa dlho. Pár tunelov a opäť prichádzajú kvapky. Čím sme však bližšie k Bruck an der Mur, kde schádzame z diaľnice S6 a držíme sa značiek na Graz, tým je väčší aj môj optimizmus, pretože počasie sa začína meniť k lepšiemu. Celá ranná cesta mi silno pripomína našu prvú návštevu Bärenschützklamm, keď to tiež vyzeralo kadejako a po vystúpení z auta dokonca pršalo, no situácia sa stihla zmeniť skôr, ako sme my stihli prísť k drevenici, kde sa predávajú lístky a kde je oficiálny vstup do rokliny (zhruba hodina od parkoviska).
V Mixnitzi práve zastavil vlak a z neho vystúpili desiatky turistov. Ďalšie desiatky turistov už majú odparkované autá na konci dediny. Spomaľujem pri prvom parkovisku, no v diaľke vidím nejakého staršieho pána, ktorý nám ukazuje, že máme pokračovať v ceste a následne nás nasmeruje na parkovacie miesto. Je po štvrť na jedenásť (jupí, nepotrebovala som nikde zastaviť, „usedela“ som to!), prezúvame sa, berieme z auta nepremokavé bundy (som síce optimista, ale riadim sa heslom „vždy pripravený“) a dávame sa na hodinovú cestu ku vstupu do rokliny. Keďže naša rosnička je stále presvedčená o tom, že zmokneme, ženie sa dopredu, nezastavujeme ani pri prvých bočných vodopádoch v doline, nejdeme ani na vyhliadku nad potokom. „Po ceste nazad.“ Davy turistov ma postupne predbiehajú, idem si svojím tempom, využívajúc trekingové palice ako oporu. Nikdy som ich nepoužívala, takže je to pre mňa niečo nové. Chlapská časť výpravy je ďaleko predo mnou, no viem, že ma vždy niekde počkajú.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Pri vstupe do rokliny sa najskôr najeme, čakáme, kým sa trochu rozpustia davy ľudí, kupujeme lístky a vydávame sa na dobrodružstvo. Palice balím, lebo viem, že pôjdeme úzkymi schodíkmi a lávkami, kde by mi skôr zavadzali.
S Jankom sa dohodnem, kde ma v najhoršom prípade počkajú, pretože si zase pôjdem svojím tempom, a už sme na prvej lávke. V diaľke hučí voda a Janino je plný vzrušenia. Ľudí na mostíkoch, lávkach a schodoch je naozaj veľmi veľa, takže každú chvíľu stojíme. Od chalanov ma delí asi 10 ľudí. Vždy, keď sa priestor trochu vyprázdni, montujem foťák na mini statíve na zábradlie a trošku sa s fotením hrám. Nie som jediná, kto si chce uchovať pamiatky na roklinu aj v podobe fotiek, takže na šťastie nikoho nezdržiavam. Pomaly stúpam hore a na malom odpočívadle pod skalným previsom dobieham mojich Jankov. Janík mladší mi nadšene rozpráva, čo vidí a aké je to super. Keď si oddýchneme, spoločne pokračujeme hore. Opäť sa oddeľujeme, keď začmuchám príležitosť namotať foťák na zábradlie, no hlavný nápor turistov opadá a ja si chlapcov zase v pohode dobieham.
Vo vrchnej časti rokliny si robíme väčšiu pauzu pri útulni a po pár minútach pokračujeme ďalej. Čakajú nás ešte menšie vodopády a drevené lávky ponad rieku, no hlavne nás čaká strmý záverečný výstup na konci rokliny – na ktorom akosi intuitívne čakám problém. Chlapci sú na schodoch zase niekde predo mnou, no po chvíli aj napriek vzdialenosti počujem známy plač. Aj napriek tomu, že je predo mnou niekoľko detí, presne viem, ktoré z nich sa do toho plaču pustilo.
Dobieham Janka a Janíka a pýtam sa, čo sa deje. Mladý muž, ktorý úplne ukážkovo zvládol celú roklinu, už je evidentne unavený. Čo samozrejme nie je ochotný priznať, len pomedzi vzlyky obviňuje tatíka, že ho zastavil a on si na chate tým pádom určite nebude mať kde sadnúť, aby sa najedol. On predsa vládze, on nepotrebuje zastavovať. Keď sa upokojí, pokračujeme hore spoločne. Konečne rebrík číslo 164 – posledný. Hore v doline väčšia skupina turistov niečo pozoruje vo svahu oproti. Keď sa lepšie zahľadíme, zbadáme kamzíka aj my. A ďalšieho a ďalšieho a ďalšieho. A ešte jedného. Celá rodinka kamzíkov sa pasie na malom rúbanisku. Po chvíli pokračujeme skalnato-štrkovým chodníkom, ktorý už len mierne stúpa, k chate. Tatino je stále rýchlejší ako ja, no tento raz už Janík ostáva pri mne a ide mojím tempom. Kým prídeme k chate, podarí sa Jankovi obsadiť stôl na terase.
Všade je množstvo ľudí, či na terase, či na stoloch rozmiestnených po tráve okolo chaty. Tí, ktorí nenašli miesto pri stoloch, sa usalašili v tráve. Vnútri v chate je plno ďalších miest na sedenie, no všetci chcú byť radšej von na slniečku. Keď zjeme polievku, vraciame sa s drobcom ešte po koláče. Rad už našťastie nie je taký dlhý. Stretávame slovenský manželský pár a Janinko priam rastie od pýchy, keď ho chvália, že celú roklinu zvládol sám a bez pomoci. Majú rovnako veľkého syna, ale nechali ho radšej doma.
Vyberám palice a okolo druhej sa dávame na zostup. Podľa turistického značenia by nám mal trvať zhruba jeden a trištvrte hodiny. Pohodová široká štrková cesta sa mení na trochu strmší úzky lesný chodník plný skál a kameňov. Vidím, že Jankovi moje tempo nevyhovuje a tak ho posielam dopredu. Janík chce na mňa dávať pozor (alebo skôr nechce ísť rýchlym tatíkovým krokom – ale výhovorka dobrá), preto ostáva pri mne. Postupne schádzame nižšie a nižšie, až sa dostávame na lesnú čistinu. Ak ma pamäť neklame, od nej to už ku vstupu do rokliny nie je ďaleko. Konečne vychádzame z lesa a dostávame sa na pohodlnú štrkovú cestu.
Sú štyri, keď sa nám podarí prísť ku vstupu do rokliny, odkiaľ sa k parkovisku musíme vrátiť rovnakou cestou, ako sme šli ráno. Drobec sa teší, že konečne bude môcť vyliezť na vyhliadku a odbočovať z chodníka na vychodené cestičky k potoku.
K autu prichádzame okolo štvrť na šesť. Nedá mi a mierne podpichnem Janka, čo hovorí na počasie a moju predpoveď, že kým tam budeme, pršať nebude. Uznáva, že som to tento raz prekvapivo odhadla lepšie. Sadáme unavení do auta a vydávame sa na spiatočnú cestu. O ôsmej už všetci traja po sprche a večeri padáme únavou do postelí. Ja s veľmi dobrým pocitom, že opäť môžem chodiť na túry, lebo ak ma niečo bolí – sú to nohy, nie chrbát.
Kto by chcel vedieť viac o rokline, presnejšie údaje o ceste z Bratislavy do Mixnitzu a podobne, môže si prečítať tento môj starší článok Bärenschützklamm (Medvedia roklina).
