Príchod do Ružomberka

Zo štátnej cesty z Ružomberka na Donovaly odbočujeme autom doprava pri odbočke k penziónu Gejdák. Prechádzame cez most nad riečkou Revúca a pri obytných domoch parkujeme. Je to iba kúsok od vstupnej brány CykloKorytničky. Je niečo po desiatej – vyrážali sme sem zo Smrečian nad Liptovským Mikulášom, a tak nám presun na začiatok cyklotrasy nejaký čas trval. Trochu nás zdržala aj menšia nehoda pred Ružomberkom.

Deti - Evka (takmer 7 rokov) a Adam (takmer 9 rokov) majú svoje batôžky na chrbtoch, my dospelí tiež, a tak vyrážame. Dobrodružstvo začína, nasadáme na bicykle. Sme zvedaví, čo nám cyklotrasa prinesie a čo tu zažijeme...

Popri Revúcej cez Biely Potok, Podsuchú do Liptovskej Osady

Na bicykloch prechádzame vstupnou bránou CykloKorytničky. Tu sa fotíme. Povrch cyklotrasy je na začiatku asfaltový, ale neplatí to o celej trase. Aj z tohto dôvodu sa odporúča pre túto cyklotrasu mať skôr horský bicykel. To je aj náš prípad. Pri bráničke je aj požičovňa bicyklov a dá sa tu posedieť. Tí, ktorí prichádzajú z centra Ružomberka alebo vlakom na vlakovú stanicu, majú možnosť využiť pre presun k cyklotrase vláčik Korýtko. My sme ho vynechali.

Na cyklotrase nie sme sami. Na začiatku sa striedame so skupinou iných cyklistov, ktorí nám niekoľkokrát radia, kadiaľ presne máme pokračovať. Ale nie je to nič zložité, skôr vedeli o malých skratkách, a tak sme z cyklotrasy aj odbočili, aby sme sa neskôr na ňu vrátili. Celá cyklotrasa je lemovaná tabuľkami s názvom CykloKorytnička na neónovo zelenom podklade alebo sú na povrchu, ak to povrch dovoľuje, nakreslené farebné šípky. Nemáte tu kam zablúdiť, z doliny sa nikam neodbočuje, sledujete tok rieky. Ideme aj pár metrov do kopca. Po pravej strane je drevená vytesaná socha. Je to prameň Mosúrka, ktorý používajú miestni obyvatelia aj ako zdroj pitnej vody. Aspoň tak nám hovorí staršia pani, ktorá sedí na priedomí domu obďaleč a púšťa sa s nami na chvíľu do reči.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po ľavej strane nás sprevádza riečka Revúca, tá je naším súputníkom do Liptovskej Osady. Potom ju strieda riečka Korytnica v Korytnickej doline, ktorá sa vlieva do Revúcej. Niekedy sme pri vodných tokoch bližšie, niekedy ďalej. Teraz na začiatku máme Revúcu po ľavej strane. Na rovných brehoch si všímam aj niekoľko lavičiek na pekne pokosenej tráve, ktoré lákajú si posedieť.

V Bielom Potoku nechýba informačná tabuľa. Prechádzame okolo odbočky k lokalite Vlkolínca. Za odbočkou je aj penzión Sidorovo, ktorý na pohľad vyzerá veľmi prívetivo. My sme dostali tip na občerstvenie na cyklotrase od známych, ktorí túto trasu absolvovali so svojimi ratolesťami v podobnom veku ako sú tie naše, na kolibu Bodega. Tak uvidíme. Plánujeme sa v nej zastaviť na spiatočnej ceste.

Na čo sme si na tejto cyklotrase museli zvyknúť bolo, že táto cyklotrasa je v porovnaní napríklad s Bystrickou cyklotrasou na Kysuciach, kde chodíme asi najčastejšie, miestami dosť úzka. My sme zvyknutí na cyklotrasu asi dvojnásobnej šírky, akú má na tých užších miestach táto. A tak viackrát na začiatku upozorňujem deti a vždy dávam ako prvá vedieť, či ide niekto v protismere, aby sa deti stačili dať viac doprava a aby neprišlo ku nechcenej kolízii.

Prichádzame k prvému miestu, kde križujeme cestu pre motorové vozidlá. Prechádzame ju spoločne a čo najrýchlejšie ako sa dá. Hoci je nedeľa, na tejto ceste je aj tak hustá premávka. Prechádzame na ľavú stranu cesty a dostávame sa do pekného zeleného tunela, ten celkom úspešne izoluje hluk od áut. Takýchto zelených miest je na trase niekoľko. Uvedomujem si, že celkom nenápadne sa blíži jeseň – na zemi si všímam popadané žlté listy. Prechádzame okolo miesta, kde sú hneď za plotom chovné rybníky – a aj tu je cyklotrasa pomerne úzka. Taktiež korene stromov spôsobujú, že povrch nie je vždy rovný. Aj na to upozorňujem deti.

Prichádzame k ďalšiemu zaujímavému miestu – náučnej tabuli, ktorá sa venuje Brankovskému vodopádu. K nemu je to po turistickej značke asi 30 minút pešo. Pri rieke, ktorá tečie obďaleč, vidíme kempovať niekoľko karavanov, je to pekné miesto. Na spevnenej ceste stretáme niekoľko peších turistov, ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou smerujú k vodopádu. My si jeho návštevu nechávame na inokedy. V spätnom pohľade si všímam šípku k spomínanej kolibe Bodega.

Opúšťame Podsuchú, v ďalšom úseku sa dolina trochu rozširuje. Cesta pre autá sa vzďaľuje, a tak nás ich hluk nevyrušuje. Tento úsek je pekný. Riečka tečie po pravej strane, my ideme krajom lúk a sme viac na slnku. Dcérka s tatinom sú pred nami, idú dnes ako rakety, ja sa zdržujem fotením. Napokon nás obaja počkali v tieni, kde deti pijú. Prichádzame k miestu, kde je vľavo pod cestou model bunkra a aj krytý prístrešok. Tu synátor zje ešte energetickú tyčinku.

Stretávame tu bežca, ktorý beží po cyklotrase. S ním ide jeho (asi) dcéra, ktorá ide pred ním na bicykli. Niekoľkokrát sa potom s nimi na trase míňame. Prichádzame do roklinky so skalami po oboch stranách, medzi ktorými viedla kedysi železnička. Je to pekné miesto, fotím. Synátor mi nechce zapózovať. Povrch cesty sa nakrátko mení na betónové kvádre, a tak je to chvíľu hrkálka. Prichádzame na ďalší most, kde sú pri rieke pekné zátišia. Sme už prakticky v Liptovskej Osade, ale ideme mimo centra. Za ňou pri ohradách po oboch stranách sa pasú koníky, ideme mimo lesa.

Popri Korytnici z Liptovskej Osady na Patočiny a odtiaľ do Korytnice

Neskôr sa približujeme k ceste pre motorové vozidlá, ktorá je po ľavej strane, napravo je ihličnatý les. Synátor chytá menšiu krízu, a tak každú chvíľu kontrolujem na mobile polohu, kde sa presne nachádzame. Zdá sa, že na Patočiny to už nemáme ďaleko. Dohodli sme sa, že pri ďalšej náučnej tabuli stojíme, tá však akosi nie a nie prísť. Napokon sa konečne objavuje prístrešok. Vyťahujem z batoha citrónové oblátky Opavia, aby synátora znova nakopli. Robíme dohodu, že až do samotnej Korytnice kúpeľov deti ísť nemusia.

Zrak mi zablúdi na oblohu. V smere, odkiaľ sme prišli sa objavujú tmavé mračná. To nevyzerá dobre. A to bola pri našom odchode z Ružomberka pekná modrá obloha, a tak pršiplášte zostali v aute, máme so sebou iba vrchné bundy. Tipujem, že dážď nás asi dohoní. Pokračujeme ďalej. Onedlho prechádzame po tretíkrát cestu pre autá. Tento prechod sa mi zo všetkých pozdával asi najmenej, v smere od Ružomberka bola pred prechodom pomerne krátka rovinka po zákrute a od Donovál je to dolu kopcom, takže sú autá poriadne rozbehnuté. Vystihujeme dlhšiu medzeru medzi autami a sme šťastlivo na druhej strane.

Záverečný úsek ku Korytnici začína viac naberať na stúpaní a aj deti by sa rady už viezli dolu kopcom. Ideme nad cestou s autami, tie však iba počujeme, lebo cestu po oboch stranách lemujú stromy. Syn na jednom mieste nezastane veľmi dokonale a zastavuje až tesne na okraji zvažujúceho sa brehu ku štátnej ceste. Až vo mne hrklo, že sa zvezie až dolu. Tak ho upozorňujem, že ak oproti nik nejde, nech ide skôr po ľavej strane, a aby silno a rovno držal riadidlá.

Väčšie kamene na chodníku, ktoré sú kde tu, sú natreté zvrchu oranžovou farbou, aby boli lepšie rozoznateľné. Darí sa nám ich obchádzať. Zhora schádzajú cyklisti, a tak to hneď využijem a pýtam sa, ako je to ďaleko. Cyklisti potvrdzujú, že po odbočku do Korytnice to už nie je ďaleko. Deťom zdôrazňujem, že dolu sa budeme prakticky iba viezť, tak treba vydržať. Keď prichádzame na úsek, kde je pokosený trávnik a objavujú sa chatky, je mi jasné, že sme v našom cieli. A zároveň s nami prichádzajú aj prvé kvapky dažďa, ktorý nás predsa len dostihol a postupne naberá na sile. Máme neuveriteľné šťastie, že prakticky okamžite nachádzame súkromný prístrešok na posedenie vonku s lavicami a so stolom.

V našom cieli Korytnici, rázcestie prečkávame dážď

A tak sa hneď súkame pod strechu a zostávame v suchu. Silný dážď trvá asi 15 minút, ktoré využívame na oddych. Na mobiloch skúmame, či to nebude niečo väčšie, ale našťastie nie, malo by sa to vypršať pomerne rýchlo. Manžel sa rozhoduje pokračovať až do kúpeľov Korytnica. Vyráža ešte s poslednými kvapkami utíchajúceho dažďa, my ho zatiaľ čakáme. Vychádza až hore a naberá do prázdnych fľašiek vodu z prameňa. Prechádza popred relatívne nový penzión Svätopluk, kde podľa jeho slov, bolo živo a kde sa dá najesť v reštaurácii. Sú tu na cyklistov zvyknutí.

Povedľa nás prechádza niekoľko cyklistov, ktorým nevadí ani dážď. Napokon prichádza aj manžel a opäť všetci spoločne vyrážame na spiatočnú cestu. Takmer hneď zisťujeme, že to bude veru jednoduchšie, ideme dolu kopcom. Do Patočiny prichádzame naozaj rýchlo, dávame pozor akurát na kamene na ceste. S deťmi sme sa dohodli, že sa na dlhšie jedlo zastavíme v Bodege.

Spiatočná cesta so zastávkou v kolibe Bodega

Aj spiatočná trasa má svoje čaro, všímame si okolie z iného pohľadu, aj Slnko na oblohe sa posunulo ďalej. Napravo od cesty je zaujímavá skala, ktorej chýba niekoľko skalných blokov. Je znovu pekne, po daždi sa vyčasilo. Paráda. Pri bunkri krátko pijeme a zakrátko sme pri smerovníku k Bodege. Odbočujeme z trasy doľava, prechádzame krajom štátnej cesty pre autá cez mostík ponad rieku a vychádzame ku kolibe v briežku. Všade naokolo sú bicykle, je tu veru rušno.

Sadáme si von na terasu a objednávame si jedlo. Je nedeľa poobede, je tu veľa ľudí, ale obsluha je rýchla. Porcie sú veľké, a tak chvíľku trvá, kým sa dostanú do našich žalúdkov. Sme tu po tretej, neskôr sa to tu trochu vyprázdňuje. Nasýtení nasadáme na bicykle a pokračujeme ďalej. Cestu naspäť si užívame. Jedinou menšou nepríjemnosťou je pád Adama kúsok za Podsuchou – slabo držal riadidlá. Je to povrchová odrenina, ktorú dezinfikujeme, prelepíme a pokračujeme ďalej. Zastavujeme sa pri prameni Mosúrka a odtiaľto je to už iba po rovine. Pred nami pekne vidieť masív Veľkého Choča. Je naozaj jedinečný a nedá sa s ničím zameniť. Vpravo pred záverom je slnkom osvietený lom, vľavo na posledných metroch míňame aj starú vápenku.

Prechádzame bránou, kde sme ráno začínali, tu si robíme ešte posledné foto. Kým naložíme bicykle na nosič, Evka sa ešte hojdá na hojdačke na malom ihrisku. Zdá sa, že je menej unavená ako Adam, ten má toho celkom dosť. Na spiatočnej ceste ešte robíme v Ružomberku nákup a nechýba odmena pre deti v podobe nanukov, že to tak výborne zvládli.

Záver

CykloKorytnička sa nám páčila. V porovnaní s inými cyklotrasami má svoje špecifiká – je užšia a treba na troch miestach prechádzať rušnú cestu pre autá. Negatívne nás prekvapila pomerne hustá premávka na štátnej ceste, hoci bola nedeľa a ani prechody cez štátnu cestu nie sú príjemné. Má však pekné úseky lesom ako aj lúkami, popri rieke a aj ďalej od rieky. Ocenili sme výborné značenie trasy – prakticky sa tu nedá zablúdiť - a taktiež bohatosť textu a historických obrázkov na náučných tabuliach, ktoré sú tak plné zaujímavých informácií.

Možno nabudúce, keď nás nebude naháňať dážď, vyjdeme na bicykloch až do Korytnice, do kúpeľov. Cyklistov bolo na trase v nedeľu pomerne dosť – je super, že cyklotrasa je obľúbená a našla si svojich návštevníkov. Keď sme sa v Bodege zastavili v pracovný deň pri návšteve Brankovského vodopádu, cyklistov tu bolo menej.

Návštevu cyklotrasy odporúčam rodinám s malými deťmi, ktoré majú rady cyklistiku a nerobí im problém ani iný povrch ako asfalt či menšie stúpanie do kopca. Ak prichádzate do Ružomberka vlakom, pre dopravu k začiatku cyklotrasy môžete využiť vláčik Korýtko. To môže byť ďalšia zaujímavá atrakcia pre deti. Okrem cyklistiky si môžete popri bicyklovaní odskočiť do Vlkolínca či ku Brankovskému vodopádu, v Korytnici sú zrekonštruované niektoré pramene alebo sa dá len tak potúlať zátišiami popri rieke. Na trase sú možnosti aj pre občerstvenie.

V Bodege, v penzióne Svätopluk v Korytnici alebo v informačnom centre v Ružomberku si môžete dať do zápisníka aj pečiatku na pamiatku. My sme tak urobili až pri druhej návšteve Bodegy – pečiatku sme si museli vypýtať. V kolibe nebola na viditeľnom mieste, a tak sme si najprv mysleli, že ju tu nemajú.

Letáčik o cykloKorytničke s mapkou cyklotrasy vrátane trasy cez Ružomberok k začiatku cyklotrasy a fotografiami sme našli napríklad na dolnej zastávke lanovky z Hrabova na Malinné. Predpokladám, že je k dispozícii aj v informačnom stredisku v Ružomberku.

Záverom by som chcela veľmi pekne poďakovať zanietencom a všetkým dobrým ľuďom, ktorí sa pričinili o toto dielko.

Prajeme Vám pekné objavovanie zákutí Slovenska zo sedadiel bicyklov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek