Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Výhľad na Belianske Tatry
Výhľad na Belianske Tatry Zatvoriť

Túra Zo Ždiaru do Ždiaru cez Monkovu dolinu

Začína naša letná dovolenka v Ždiari. Nemáme žiadne plány, ideme oddychovať a vychutnať si o desať stupňov nižšiu teplotu vzduchu ako bola v Bratislave. Pri večernej prechádzke Ždiarom objavujeme leták o súťažiacich hasičoch pri hoteli Magura. Hneď vieme, kam sa vyberieme na druhý deň. Listujem trochu internet a hasičov berieme ako hlavný bod programu po prechádzke dolným úsekom Monkovej doliny. Výlet sľubuje nenáročnú trasu, zaujímavé výhľady a pomenej turistov v našich pätách.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+178 m stúpanie, -178 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 28.07.2019
Pohoria
Tatry - Východné Tatry - Belianske Tatry a Podtatranská brádza (Ždiarska brázda)
Trasa
Voda
Studnička pri rázcestníku Monkova dolina, reštaurácia hotela Magura
Doprava
Ždiar (bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)

Trasa

Ždiar – Strednica (1020 m) – Monkova dolina (940 m) – Hotel Magura – Ždiar, Tatra (875 m) – Ždiar

Naša cesta začína priamo na penzióne v Ždiari. Bývame blízko horného konca dediny, kam sa aj v prvej etape výletu chceme dostať. Otáčame sa smerom doprava na hlavnú cestu a začíname stúpanie. Ešte pred odchodom uvažujeme, či berieme aj nosič, alebo to malé nohy zvládnu z väčšej časti samé. Nosič nechávame na izbe, uvidíme čo bude. Adam vstal tento deň príliš skoro, museli sme preto trochu prispôsobiť nástup na túru. Vyrazili sme o hodinu skôr, aby nezostal unavený ešte pred odchodom, to by sme s ním už asi nepohli. Úvodné stúpanie zvládol bez frflania a my sme sa jeho tempom čoskoro ocitli na konci Ždiaru, kde sme prekračovali Route 66 (Cesta slobody) a dostali sa k lanovkám.

Strednica (1020 m)

Ako každé iné lyžiarske stredisko v lete, aj toto oddychuje a čaká na prvý sneh. Prvé z dvoch stúpaní dnešného výletu máme za sebou. To druhé nás čaká až na konci a opäť až v Ždiari. Ľudia sa zastavujú na parkovisku strediska a fotia si Ždiarsku vidlu a Havran, dve krásne dominanty Belianskych Tatier. Na chvíľu odbočujeme zo zelenej značky, zbiehame svah a venujeme sa geocachingu. Odlovili sme pomerne rýchlo a pri zberných vodných nádržiach sme si dali malú desiatu. Popri vleku sa pod zjazdovkou napájame na zelenú značku. V príjemnom teréne kráčame popri posledných vlekoch, dostávame sa k potoku Biela, ktorý nás sprevádza po zvyšok cesty. Adamkovi sme sľúbili hádzanie kamienkov do potoka a naša psica tiež neodolala a trochu si v ňom polietala. Keď už všetky kamienky aj konáriky z okolia ležali vo vode, mohli sme sa spokojne pohnúť ďalej.

Zelená turistická značka je zároveň aj cyklochodníkom. Zopár cykloturistov sme aj stretli. Niektorí na vlastných, ešte poctivých, horských bicykloch, niekto na požičaných ebikoch. Mostíky sú tiež zábava, a tak postupne vylezieme a prelezieme každý, ktorý stretneme. Dnes sme mali pre Adama viacero ťahúňov, ktoré by ho mohli po trase lákať. Jedným z nich bol už spomínaný potok, ďalší tromf bolo zbieranie lesných plodov v podobe malín a jahôd. A tak sme kráčali a zastavovali sa a zastavovali sa a kráčali. Zjedli sme všetko na čo Adamkove oko padlo. Toto vychádzkové tempo mi ako tehotnej ženskej vyhovovalo. Také dovolenkové.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Rázcestník Monkova dolina (940 m)

Chvíľku po slniečku, chvíľu zase v tieni lesa. No stále s krásnymi výhľadmi na okolité veľhory. Dostávame sa k rázcestníku Monkova dolina. Sadáme, geocachingujeme a oddychujeme v malom prístrešku, kde si obzeráme fotky zvierat žijúcich v tejto oblasti. Presúvame sa bližšie k rázcestiu, kde sa krpec šantí a hrá sa na predavača zmrzliny. Veru osviežila by, keby ju predával naozaj. Postupujeme ďalej po zeleno-červenej trase. Malinký kúsok za rázcestím stretáme studničku. Dopĺňame vodu do fľašky, pijeme z rúk. Pre najmladšieho veľká radosť. Teším sa, že sa mu páči. Smerovníky hovorila, že máme pred sebou 45 minút a 2,4 km cesty a dostaneme sa na koniec doliny, na bod zvaný Ždiar, Tatra. No my sa asi po kilometri zastavujeme na hoteli Magura. Vo vnútri sa zastavil čas, no ceny sú príjemné vysokohorské. Dávame si kofolu a čakáme na hlavný bod dnešného programu. Hasičov!

Áno, dnešný deň sa na lúke pod hotelom Magura konala súťaž hasičov, ktorí absolvovali rôzne disciplíny. Toto bol hlavný ťahúň dnešného výletu. Stretnutie s hasičmi. Už len to, že prišlo niekoľko hasičských áut a všade behali hasiči, by úplne k radosti Adamka stačilo. No oni ešte behali aj s hadicami a striekali na terč. A to je pre malého budúceho hasiča už iný zážitok. K tomu skákací hrad a ihrisko a začala som rozmýšľať, ako dostaneme syna domov. Pri hoteli sme zotrvali dve hodiny, neponáhľali sme sa nikam. S malou dušičkou sa vydávame smerom dolu po asfaltke, ktorá nás dovedie približne do stredu Ždiaru. Každú chvíľu očakávame fňukanie, že Adam už nevládze. Mal by na to plné právo. No on kráča bez jediného negatívneho slova, zbiera s tatinkom maliny a hľadá v potoku malé vodopádiky.

Ždiar, Tatra (875 m)

Čoskoro sa ocitáme na konci doliny, pri zastávke Ždiar, Tatra. Obchádzame rozpadnutú budovu a napájame sa na hlavnú cestu. Toto je bod, kedy som si povedala, že ak sem dôjde náš syn po vlastných, tak klobúk dolu. No on si vykračuje ďalej. Hoci tempo klesá a prestávok na akúkoľvek činnosť, len nie chôdzu, je stále viac. Ale stále sa nepýta na ruky ani neprosíka svojho tatinka o odvoz na koni. Posledné kroky vedú cez Ždiar. A ide sa hore kopcom bez akejkoľvek výnimky. Začali sme si s Adamkom spievať jeho obľúbenú turistickú pesničku, a tak cesta ubiehala aj na poslednom úseku.

Záver

Som neskutočne pyšná na svojho syna. Vo svojich ani nie troch rokoch zvládol necelých 8 km a posledný úsek ku penziónu sme si zo srandy ešte aj súťažne vybehli. Kto bude prvý. Jasné že on. Okrem prvého a posledného stúpania sa celá túra niesla v duchu pokojnej prechádzky. Žiadny náročný terén. Výlet sa dá absolvovať v oboch smeroch a posledný úsek sa dá nahradiť jazdou autobusom. Pre prípad krízy, sme mali aj ten v zálohe. My sme výlet natiahli na 7 hodín, na penzión sa vrátili o štvrtej poobede. Je samozrejmé, že zdatní turisti by to zvládli oveľa, oveľa rýchlejšie. Chceli sme si užiť prvý deň dovolenky v Belianskych Tatrách a chceli sme si ho užiť všetci rovnako. A to sa nám aj podarilo.

Fotogaléria k článku

Najnovšie