Dolné diery

Biely potok – Ostrvné – Podžiar – Ostrvné – Biely potok

Parkujeme na platenom parkovisku Biely Potok (565m) a keďže sme trasu neštudovali, intuitívne sa vyberáme kráčať v pätách ďalších turistov. Veď kam inam by všetci išli, keď nie do Jánošíkových dier? Obchádzame reštauráciu a čochvíľa schádzame z asfaltu na chodník popri Hlbokom potoku. Je koniec júna a posledný školský týždeň, pre výlet do Dier sme zvolili piatok doobeda, ako najmenšie zlo z celého víkendu, čo sa týka počtu turistov. Výber to bol správny, hoci ľudí bolo pomerne dosť, nikde sa netvorili kolóny, ani zástupy a najmenší člen mal voľnú nohu v priestore. Na začiatku je trasa nenáročná prechádzka popri potoku, nejaký mostík cez vodu, potom zase spať.

Mostíky bola správna motivácia pre nášho Adama a na rozbeh do pravých Dier to úplne stačilo. Popreskakovali sme pramienky potoka, ktoré tiekli cez chodník a dostali sa k prameňu vody, vyvierajúceho spomedzi skál. Juj to bolo radosti, napiť sa z neho. Až sa nám chvíľu nechcelo odísť. Postupne pribúdali mostíky, najprv drevené, neskôr kovové. Ako pribúdali mostíky a schody, terén začal byť stále viac zaujímavý aj pre Adamka. Šplhať sa, preskakovať - to je už iná zábava, ako len obyčajná chôdza. Pod mostíkmi sa začali objavovať prvé vodopády, skrátka bolo na čo pozerať, aj keď sme zostali len pri Dolných dierach. Čím vyššie, tým krajšie pohľady na tiesňavy, priepasti, vodopády a rôzne skalné útvary. Asi najťažší úsek pre dieťa bol výstup po drevených schodoch, ktoré boli jednak príliš vysoké na malé nohy a jednak plné blata. S malou pomocou sme to všetci zvládli po vlastných a pomaly sa blížili k cieľu.

Dnešný výlet smerom hore po 2,4 km zakončujeme v Podžiari (710 m). Čakajú nás tu dva bufety, lavičky aj zajko v ohrádke. Dali sme si ľahký obed, podebatili so susedmi, ktorých sme tu náhodne stretli a s prvým varovným signálom prichádzajúcej búrky sme sa pobrali naspäť. Na synovi sa podpisovala únava, nožičky sa ledva prepletali a keďže nás tlačili mraky, bolo rozhodnuté. Adam na plecia a ide sa trošku rýchlejšie. Zbehli sme to pomerne rýchlo a v reštaurácií pri parkovisku si dali druhý obed. Kým sme sa najedli, odznela búrka a vyrazili sme naspäť na chatu. Celá túra nám mimo oddychu trvala približne 2,5 hodiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chleb (1647 m)

Vrátna dolina (horná stanica lanovky) – Snilovské sedlo – Chleb – Snilovské sedlo – Vrátna, lanovka (horná stanica lanovky)

Druhý deň som veľmi túžila po hrebeni. No ale tehotenské brucho rastie rýchlejšie ako dieťaťu nohy, tak sme využili skvelú lanovku z Vrátnej doliny (750 m) do Snilovského sedla (1524 m). V počte päť dospelých, tri deti a jeden pes sme sa pomerne rýchlo dostali do lanovky a o pár minút sa Adam šplhal na hornej stanici na zábradlie, aby videl celú panorámu. Pár minút trvalo, kým sme vystúpili k smerovníku Snilovského sedla a potom to vzali po červenej smerom doľava. Na prvý pohľad to vyzeralo vzdialenejšie a náročnejšie ako to v skutočnosti bolo. Teraz skôr myslím v očiach našich detí. Bol to len jeden kilometer po hrebeni s krásnymi výhľadmi. Približne 20-minútová prechádzka pre dospelých, pre rodiny s deťmi sme si to dali za dvojnásobok času.

Sprevádzalo nás neisté počasie, podľa predpovede sme to mali zvládnuť bez dažďa. Mraky všade naokolo sa však tvárili inak. Ale dážď naozaj vydržal až po dobu, kým sme sa opäť nezviezli lanovkou dolu do doliny. Takže hore panovalo príjemných 15 stupňov, v ktorých sa kráčalo naozaj ako na objednávku. Škoda len, že Adam je špekulant a po pár desiatkach metrov skočil zle na kameň a kolenom trafil jeho hranu. Musel ísť na koňa a tatinko si smerom hore trošku zamakal. Na hrebeni bolo vskutku dosť veľa turistov, no mali sme šťastie a na pár minút sme boli na kopci úplne sami. Adamove rozbité koleno nevyzeralo v našich očiach nijak vážne, no až na druhý deň s miernym opuchom a modrinou cez celý kĺb sme pochopili, že ho to tentokrát naozaj bolelo. Smerom dolu sa chvíľu niesol, chvíľu ťapkal po vlastných. Lanovka bola pre krpcov neuveriteľným zážitkom, dolu pri bufete ich čakalo ešte ihrisko, takže sme popri ľahkom obede naplnili poslednú detskú túžbu, a to posledné sily vypustiť naháňačkami na šmýkačkách.

Záver

Terchová a jej okolie je miesto, kde sa dá stráviť oveľa viac času ako len jeden predĺžený víkend. Chválim vybavenie pre rodiny s deťmi v reštauráciách, rôzne voľnočasové atrakcie pre najmenších, aj možnosť ukázať malým turistom naozajstné kopce s námahou, ktorá je rovná ich veku. Dlho som v tejto časti Slovenska nebola, no viem, že sa sem ešte vrátime. Láka nás pomerne nenáročná hrebeňovka Malou Fatrou, ktorá by nás po pár hodinách prijemnej túry doviedla do Martina.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek