Hraničný zámok

V predveľkonočný Zelený štvrtok sme sa ubytovali v malinkej obci Hlohovec. Nie, nejde o ten náš Hlohovec, ale o obec, ktorá je súčasťou Lednicko-Valtického areálu na Južnej Morave. Na prvý pohľad možno nenápadné miesto na mape, no vskutku veľmi dobrý, strategický bod na výlety. Ubytovanie za príjemné ceny a do samotných Ledníc to bolo len 6 km. Z ubytovania na súkromí sme sa behom dvoch minút dostali k Hlohoveckému rybníku. Po vybalení sme sa rozhodli pre krátku prechádzku na Hraničný zámok, vzdialený bol od nás 1 km. Krpcovi sme pobalili odrážadlo, takže všetky prechádzky mali príjemné tempo rýchlej chôdze. Prekvapilo nás veľmi pekné detské ihrisko po ceste pri kostole, takže zvyšok dňa sme obetovali radosti našej ratolesti a šplhali sa s ním po preliezkach.

K Hraničnému zámku viedla cestička v tieni stromov popri rybníku. V tejto časti bol rybník v apríli úplne vyschnutý, vcelku nás to prekvapilo. Po 15 minútach chôdze sme prekročili malý mostík a ocitli sa v zadnej časti zámku. Táto kultúrna pamiatka Českej republiky dnes slúži už len na komerčné účely, no jej okolie je voľne prístupné turistom. V zadnej časti sa dá posedieť na tráve, alebo na terase reštaurácie. V prednej časti sa nachádza malý parčík s možnosťou oddychu na lavičkách.

Chrám Troch Grácií

Veľký piatok sme začali agility pretekmi s naším psom. Na ďalší výlet sme sa vybrali až poobede. Aj tentokrát sme vyrážali pešo priamo z ubytovania, avšak popri rybníku sme sa nevybrali doľava, ale doprava. Cestou sme opäť natrafili na ihrisko, tentokrát sa nieslo v drevenom duchu, a aby sme z neho Adamka dostali, 20 minút sme mu sľubovali, že cestou naspäť sa na ňom ešte zastavíme. Cesta k chrámu bola dlhá 2,5 km, bežne zdolateľná trasa za cca pol hodinku chôdze. Ihrisko, hádzanie kamienkov do rybníka (áno, našli sme vodu) a veľa ďalších vedľajších záujmov dieťaťa nám cestu natiahlo na jednu hodinu.

Chrám Troch Grácií stojí na červenej turistickej značke, spája Valtice s Lednicami a ďalej pokračuje smerom hore na sever. Pred polkruhovou kolonádou stojí súsošie troch antických bohýň – Athény, Artemis a Afrodity. Turistom je sprístupnené len okolie kolonády, do jej vnútra sa nemožno verejnosti dostať. Kolonádu podopiera dvanásť jónskych stĺpov a v stenách chrámu sa taktiež nachádza dvanásť výklenkov s alegorickými sochami. Posedeli sme pri strome, ktorý vrastal do zeme a opäť vyrastal na povrch, dali sme si suchú večeru a so západom slnka sme sa vybrali naspäť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Janův hrad

Na Bielu sobotu sme sa pobalili na celý deň. Vzali odrážadlo na presuny, kočík na poobedný spánok. Autom sme sa odviezli do Ledníc, kde bolo v tento deň pekne husto. Parkovanie o desiatej ráno bolo takmer nemožné, nehovoriac o tom, že z bankomatu som si mohla vybrať len takú sumu, ako sám pán bankomat navrhol. Nuž, radšej viac, ako menej, minúť to napokon nebol problém. Obed v reštaurácií s detským ihriskom nebol tiež najlepší nápad, chlap sa najedol, ja som bola permanentne naštvaná na dieťa, ktoré robilo tisíc vecí, len nejedlo. Stáva sa. Z obeda na točenú zmrzlinu a konečne sa ide na výlet.

Cez Lednický zámok a jeho krásne záhrady sme sa predrali pomedzi húfy ľudí na zelenú turistickú značku. Čím ďalej od zámku, tým menej ľudí, no stále ich bolo dosť. Milujem parky Lednického zámku a je to jedno z miest, kde mi davy ľudí jednoducho nevadia. Zelená značka viedla najprv lúkami, neskôr lesom. Po pravej strane sme obchádzali zrúcaninu, v lese prechádzali po smutnom mostíku. K Janohradu, ktorý si dal postaviť Ján Lichtenštejnský, sa dá dostať aj inými spôsobmi. Loďkou po riečke Dyje alebo tiež konskými záprahmi. Dá sa sem dokonca dostať aj autom. Akýkoľvek spôsob je určite zážitkom (okrem toho auta). Janohrad žil dobrou náladou, všade posedávali a piknikovali ľudia, bola možnosť aj prehliadky. Na tú sme sa však nedostali, našu psicu by sme museli mať po celý čas na rukách. Veľakrát sme už v Ledniciach boli, no nikdy sa sem nedostali. Veľmi staro vyzerajúci hrad je v skutočnosti pomerne mladá záležitosť. V dobe lovov si tu panstvo usporiadavalo hostiny. Cestou naspať dieťa dobrovoľne zaspalo v kočíku, teleportovali sme ho naspäť do záhrad, kde sme strávili zvyšok dňa oddychovaním. Od zámku k hradu trasa merala približne 3 km v nenáročnom, vychádzkovom teréne.

Dívčí hrady

Na Veľkonočnú nedeľu sme sa rozhodli opustiť Lednicko-Valtický areál a presunuli sme sa medzi Pálavské vinice smerom na severozápad do obce Pavlov. Len malý kúsok nad mestečkom sa nachádzala zrúcanina Dívčí hrady, tiež známa ako Děvičky. Dospelý človek trasu smerom hore na hrad zvládne do polhodinky. Auto sme nechali na platenom parkovisku, určite by sme našli aj niečo neplatené, no popravde nechcelo sa nám nijak extra vymýšľať. Cesta nebola dlhá, s trochou motivácie a detských pesničiek ju zvládol aj náš 2,5 ročný syn. Čo sme však neodhadli, bolo, že táto pomerne malá zrúcaninka je v krajine Pálavy veľmi obľúbená a na sviatky sa tu nazbieralo dosť ľudí. Môžem asi s čistým svedomím povedať, že „dosť ľudí“ znamená hlava na hlave. Prašný povrch, po ktorom sme sa pohybovali v tomto dave, vôbec nebol príjemný, všetko sme mali razom špinavé a na hrade prakticky nebolo možné nájsť si kúsok miesta, kde by sme sa v pokoji najedli. Adamko začal byť hladný, navyše unavený a hrad bol pre jeho vekovú kategóriu dosť nebezpečný. Cestou dolu chcel trucovito bežať, a tak to nemohlo skončiť nijak inak ako škaredým pádom. Keď sme ho celého ako-tak očistili od hliny a prachu, dobrovoľne sa vypýtal na plecia a späť na parkovisku sme boli za malú chvíľu.

Věstenická nádrž

V aute nám krpček zaspal rýchlosťou blesku, a keďže bolo pomerne málo hodín a domov sa nám ešte nechcelo, vyrazili sme do obce Pasohlávky a prešli sa po promenáde Věstonickej nádrže. Adamko sa zatiaľ vyspal v kočíku a keď otvoril oči, sedeli sme pri detskom ihrisku, ktoré takmer celé čakalo len na neho. Unavení slnkom sme sa však po chvíli rozhodli pre cestu späť na ubytovanie.

Loďou na Minaret

Jednu vec nemám naozaj rada, a to je státie v rade na akúkoľvek atrakciu. Preto som v Ledniciach nikdy nesedela na konskom záprahu, či neviezla sa loďkou po riečke Dyje. Naozaj nerada čakám. No keďže dnešný deň mal snáď 30 hodín ak nie viac, rozhodli sme sa unavenú, a tak trochu aj zranenú psicu nechať na ubytovaní a my sme sa ešte vybrali naspäť do Ledníc. Kone sme nestihli, no stihli sme plavbu loďou k Minaretu. Prišli sme, kúpili lístky na poslednú plavbu a sadli na loď. Takto to mám naozaj rada. Plavba trvala 25 minút a jediné, čo mi zabránilo si ju naplno užiť, bolo kvílenie najmladšieho člena, že mu treba cikať. Odskúšali sme jeho výdrž, zvládol to až do cieľa. Veľmi som sa tešila, že sme si neurobili hanbu. Inak dieťa do troch rokov má vstup na loďku zadarmo, ale platí sa prevoz kočíka. Cestu naspäť sme zvládli po vlastných, užili si večeru pri západe slnka v jednej z mnohých reštaurácií a pobrali sa na ubytovanie.

Rybniční zámeček

Veľkonočný pondelok sme balili kufre a čakal nás návrat na Slovensko. Päť krásnych dní na Morave nám dobilo baterky na najbližšie škaredé dni. Ale popravde, tešila som sa domov. Po dvoch dňoch ma zastihla nádcha nášho syna a všetky výlety som absolvovala s vreckovkami v ruke. Takže organizmus velil na oddych a posteľ s čajom v ruke. Cestou domov sme sa ešte na krátko zastavili na Rybničnom zámku. Popravde, nechcelo sa mi, ale geocaching nepustil. Ničím ma toto miesto na internete neuchvátilo a nenašla som dôvod, prečo by sme tomuto miestu mali venovať svoj čas. No zámoček nás veľmi milo prekvapil a zo všetkých zámkov, hradov a kolonád, ktoré sme tentokrát navštívili, bolo toto miesto asi najkrajšie. Parkovali sme na malom parkovisku rovno pred zámkom. Zámok bol otvorený, vo vnútri sa nachádzala veľkonočná výstava a zadarmo bol tiež možný výhľad z jeho balkónu. Okolie zámočku tvorili záhrady a výhľady na rybník, ktorý sa nachádzal dolu svahom, len pár desiatok metrov pod zámkom. Toto miesto dýchalo pokojom, zvuky a vôňa prírody prevládala nad počtom turistov, ktorých tu bolo naozaj málo.

Rendez-vous

Úplne posledným miestom, na ktoré sme sa ešte cestou vydali, bol Dianin chrám. Vždy som sem chcela ísť, keď som sa ocitla v tomto kraji. Vždy som vravela nabudúce. Takže konečne prišlo na to „nabudúce“. Na parkovisku pri ceste sme vytiahli odrážadlo a lesnou cestičkou vyštartovali k stavbe, ktorá veľmi pripomínala rímsky víťazný oblúk. Cesta bola neznačená, no na parkovisku sme k tomuto miestu našli info tabuľu. Inou možnosťou bolo vydať sa z Valtíc po červenej turistickej značke, ktorá merala 4km. Naša cesta bola značne kratšia, za 20 minút sme už stáli pred chrámom. Chrám je zasvätený patrónke lovu Diane a ako takmer na všetkých zámkoch, aj tu sa počas lovu konali panské hostiny. Rendez-vous bolo možné navštíviť aj s komentovanou prehliadkou.

Záver

Týmto miestom sme ukončili náš päťdňový výlet. Neboli sme tu prvýkrát a verím, že ani naposledy. Keď sa naša rodina prestane rozrastať a všetci členovia budú aktívne vedieť bicyklovať, určite by som sa sem chcela opäť vrátiť a vyskúšať aj takúto možnosť. Minulý rok sme navštívili Valtický zámok, jeho park, Múzeum mučiacich nástrojov, ktoré vo mne zanechalo najrôznejšie dojmy. Myslím, že nie všetky tabuľky som dokázala v tom múzeu dočítať až do konca. Rovnako pekná je aj prechádzka na Kolonádu na Reistně týčiacu sa nad Valticami. A keď zrovna nie ste tehotná alebo šofér (ako naša zostava), za návštevu stoja aj lokálne vínne pivnice, ktorých je tu neúrekom.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek