Túra

S deťmi na Ďumbier alebo Ako sme vyzerali kamzíky

10.12.18
Po úspešnom výstupe na najvyšší bod východnej časti Nízkych Tatier, sme sa odhodlali s našimi chlapcami opáčiť aj výšľap na najvyšší cíp celého horstva. Potešení, že naše potomstvo oplýva vytrvalosťou, sme sa rozhodli popracovať na jeho motivácii. Hlavným ťahúňom v tomto prípade budú kamzíky a kúpa darčeka zo Štefáničky pre kamaráta zo škôlky. A ako to dopadlo?

Začíname

Posledný víkend babieho leta sme si nechceli nechať ujsť. Práce v záhrade počkajú, popadané lístie aj tak neujde. Hoci by radšej mohlo. V nedeľu ráno si dávame budíček ako v bežný pracovný deň. Chlapcom sa vstávať veľmi nechce. No vidina kamzíkov ich preberie k životu. Za oknami hustá hmla, len dva stupne nad nulou, avšak vieme, že hore svieti slnko. Vyrážame na Srdiečko, kde chceme začať náš výlet, aby sme mali čo najmenšie prevýšenie. Keďže parkovisko pod stanicou lanovky je dočasne zatvorené, časť posádky vystupuje na konečnej a šofér presúva auto o pár sto metrov nižšie.

Srdiečko je ešte ponorené v tieni, ale spoza masívu Veľkého Gápľa prekúkajú slnečné lúče. Štvrťhodinku po ôsmej vyrážame zo Srdiečka smerom na Kosodrevinu. Za stanicou lanovky nie je žltá turistická značka dobre viditeľná a to mnohých láka vydať sa rovno hore zjazdovkou. Keďže jej spodný úsek je dosť strmý (lyžiari nám dajú za pravdu), dá sa obísť novou cestou po ľavej strane zjazdovky (pri pohľade zdola). Túto verziu sme si vyskúšali pred pár rokmi s kočíkom. Nakoniec sa rozhodujeme pre zlatú strednú cestu. Teda ani strmý padák, ani spomenutú síce pohodlnú, ale dlhšiu cestu. Presne medzi nimi je zarastajúci chodník, pôvodne cesta využívaná v zime ratrakmi. Mimochodom, žltá značka sa ukáže na pravej strane zjazdovky a hneď sa stráca v lese. Táto verzia (aj keď so zopár padnutými stromami) je tiež nenáročná, ale dlhšia. Absolvovali sme ju predchádzajúce leto pri našej prvej spoločnej rodinnej vychádzke na Chatu gen. M. R. Štefánika (ďalej familiárne ako Štefánička).

Ani nie v tretine strmej spodnej časti zjazdovky nás šteklia slnečné lúče a tak sa radi zbavujeme teplejších vrstiev oblečenia. Pri spätnom pohľade na miesto štartu vidíme, že Brezno (odkiaľ sme ráno vyrážali) sa stále topí v hmle. Oproti nám schádzajú početné skupinky mladých ľudí. Podľa ich výrazov tvárí a doliehajúcej hudby z Kosodreviny súdime, že noc bola pre niektorých poriadne dlhá.

Kosodrevina a magistrála

Vidina kamzíkov robí svoje a náš starší syn bez problémov prichádza ako prvý na terasu bufetu na Kosodrevine. Medzitým občas potiahneme „a lá vláčik“ jeho o dva roky mladšieho brata. Na to, že ide na túru len šesť dní po svojich štvrtých narodeninách, si počína veľmi dobre.

Na krátku chvíľu sa zastavujeme na Koske na doplnenie energie. Keď spomenieme staršiemu Jonášovi, že sa tu pred časom opaľoval v kočíku, tak nám neverí. Pred nami je ešte dlhá cesta, tak vyrážame ďalej. No ďaleko sme sa nedostali, lebo malé detské ihrisko medzi bufetom a novou budovou lanovky nás núti opäť zastaviť. Chlapci sa šialia na hojdačkách, zatiaľ na nich žiadnu únavu nebadať, ba práve naopak. Aspoňže drak Damián je na zimnú sezónu odprataný. Po vynútenej pauze pokračujeme briežkom na modrú magistrálu. Na nej odbočíme doprava smerom na Štefáničku. Čaká nás najľahší úsek celého výletu. Pohodová rovinka, žiadne skaly na chodníku. A chlapci to hneď vycítia. Rozbehnú sa, akoby úvodné tristometrové prevýšenie ani neabsolvovali. Predbehnú starší pár a na chvíľu ich stratíme z dohľadu. Podľa výskania vieme, že sú niekde pred nami. Dobehneme spomenutú dvojicu, ktorá sa nás hneď pýta, či chlapci patria k nám. Prezradia nám, že keď sa ich pýtali, kde majú rodičov, iba odpovedali, že sa niekde zabudli. Nezbedníci.

Čoskoro ideme opäť všetci štyria spolu. Objavíme sladučké, prezreté, pomaly aj presušené čučoriedky a šťavnaté brusnice. Tomuto lákadlu neodolá doteraz najrýchlejší Jonáško. Musíme ho vyčkávať. A to sme stále na rovinke. Rovnaký scenár sa opakuje pri stúpaní do sedla.

Kamzíky a diviaky

Až keď kosodrevina vytlačí čučoriedčie, starší syn, s jazykom a rukami modrými od čučoriedok, si zrazu spomenie na kamzíky. Očakáva ich na každom kroku. Bohužiaľ, toto nie je miesto, kde by sa zdržiavali. Presviedčame ho, že ich určite uvidíme, ale bude to až neskôr. To sa mu veľmi nepozdáva a hneď vidíme ako stráca chuť pokračovať vo výšľape do sedla. Aj mladší Jerguš začína hundrať. „To je ale strmenica.“ Nazve úsek. Nastáva tak čas zahrať sa na diviakov. Do sedla máme ešte asi sto výškových metrov, tak si zábavkou pomôžeme. Pointa je jednoduchá: tato hrá diviaka, ktorý obháňa nevinnú korisť – našich chlapcov. Samozrejme iba v smere do kopca. Zrazu sa nám tempo zrýchli a sedlo sa približuje. Ale chlapci sa nechcú stať len takou ľahkou obeťou. Vyzbrojení papekmi sa zaháňajú na diviaka a pre zmenu aj oni ho obháňajú. Samozrejme iba v smere do kopca.

So sedlom na dosah cítime, že aj živly sa ozývajú. Konkrétne vietor. Hneď vyťahujeme z batohov teplejšie vrstvy. A priamo v sedle čiapky a rukavice. Mamina je spokojná, lebo došlo na jej slová pri balení, že nám budú treba. Konečne výhľady na sever: Siná, Veľký Choč, Veľký Rozsutec, Západné Tatry. Na Vysoké si ešte musíme počkať. Výhľady chlapcov veľmi neohurujú. Zronený Jonáš leží v sedle. Kamzíkov nikde, ani na severe. Asi sme to s kamzíkmi prehnali. Mali sme ich spomenúť, len keď sa dostaneme na hrebeň. No už sa nedá nič robiť.

Na diaľnici

Zo sedla musíme ujsť, lebo v ňom poriadne fúka. A tak pokračujeme, tentoraz po červenej magistrále do Krúpovho sedla. Na magistrále je ľudí, ani na Václaváku. Už vidieť vrcholový kríž na Ďumbieri. Zdá sa byť celkom blízko, tak veríme, že na najvyšší bod breznianskeho chotára sa nám podarí vystúpiť. Lenže nálada je aj tak na bode mrazu. A nie je to nepríjemným vetriskom. Kde sú kamzíky? A tak chlapcom opisujeme jedno z našich stretnutí s nimi, keď raz na vrcholovom úseku na Ďumbier, jedna tvrdohlavá terénkoza stála na turistickom chodníku a nie a nie sa pohnúť. Tak sme ju museli obchádzať. No akoby hrach na stenu hádzal. Nálada sa nezlepšila. Kde sú?

A v takomto rozpoložení putujeme ďalej. Našťastie máme v batohu malý ďalekohľad. To by mohlo chlapcov rozptýliť. Lenže zase medzi nimi nastávajú rozbroje, kto ho bude niesť. Nakoniec sa povinne striedajú a pozorujú okolie. Ani sa nenazdáme a sme v Krúpovom sedle. Doprava: Štefánička, rovno: Ďumbier. O smere máme už dávno jasno. Ale ešte si to okoreníme zatočením vľavo na Krúpovu hoľu.

Konečne kamzíky

Zatiaľ iba tato s Jonášom. Zvyšok výpravy ostáva pri turistickom smerovníku, recitujúc si čerstvo naučené básničky zo škôlky. Podľa množstva bobkov v tráve usudzujeme, že nejaký kamzík by sa tu mohol vyskytovať. Z hole sú nádherné výhľady, tentoraz aj na Vysoké Tatry. Paráda. Najstarší člen rodiny sa vytešuje z dnes takto ešte nevidenej panorámy. Jonáš však toto nadšenie nezdieľa. Kde sú kamzíky?

Zrakom blúdime na všetky strany. V Širokej doline nič. Pod Ludárovou hoľou nič. Už obaja skľúčení sa vraciame k zvyšku výpravy. Keď v tom na úpätí severnej steny Ďumbiera zbadáme deväť kúskov. Nastáva explózia radosti. Rýchlo zavolať aj druhú polovicu výletníkov. A nielen ich. Aj všetkých turistov naokolo. Nech ich tiež vidia. Svet je hneď krajší.

Na Ďumbieri

Potešení, že sľubované stvorenia boli na sklade, vydávame sa na vrcholovou značkou opečiatkovaným chodníkom na Ďumbier. Onedlho sme pri prvej štrbine, nakúkame do severu a hľadíme na objavené kamzíky. Odtiaľto ich vidieť lepšie. Ale aj na strmé žľaby severnej steny nízkotatranského velikána. Pri druhej štrbine dostávame bonus, keď na jednom rebre v polovici steny si hovejú ďalšie tri kúsky. Sú k nám bližšie ako prvá skupina. Na Jonáškovej tvári vidieť, že by ich chcel zazrieť ešte z bližšia. Vysvetľujeme mu, že môže byť šťastný, že ich vôbec vidí, navyše aj počasie nám praje. Koľkí výletníci sú tu a ani ich nevidia alebo si ich nevšimnú. A niekto ich nevidí ani raz za celý život.

A tak sa pomaly blížime k najvyššiemu bodu výletu. Okolie vrcholového kríža okupuje početná skupina. Nájdeme si svoje miestečko a doprajeme si zaslúžené občerstvenie. Vystojíme si rad na spoločnú fotku pri kríži. Pozorujeme okolie. Chlapcom ukazujeme východným smerom, čo sa to tam v diaľave týči za kopec. Po našepkaní, že sme tam boli pred poldruha mesiacom, uhádnu, že je to Kráľova hoľa.

Ani nevieme ako a hodinka strávená na vrchole nám rýchlo ubehne. Takmer ponad naše hlavy preletí malé lietadlo. Už je čas, aby sme aj my odleteli. Dvíhame kotvy a rovnakým chodníkom sa vraciame k rázcestiu v Krúpovom sedle.

Pižmone a zase kamzíky

Cestou k nemu vymýšľame príbehy o pižmoňoch – Jonášových najobľúbenejších zvieratách. Pri tretej kapitole si dávame kratučkú pauzu a nakúkame do štrbiny, či je v nej niečo nové. Kamzíkov niet, tak pokračujeme k ďalšej štrbine, z ktorej vidíme početnú čriedu. V tom ide okolo starší pán, ktorý nám referuje akého máme urečneného mladšieho syna. Že už mu stihol prezradiť, že sme aj kamzíkov videli. A že by aj on rád. Ale ešte nemal to šťastie. Tak mu ukazujeme dole žľabom, kde sa pasú. Cez ďalekohľad sme ich napočítali dvadsaťšesť. Slušné. Viac sme ich videli pokope hádam len v Širokom sedle v Belianskych Tatrách.

Pokračujeme ďalšou kapitolou vymyslených príhod o pižmoňoch a sme v Krúpovom sedle. Vybehneme na hrebeň pozrieť sa do severu. A tam rovnaká skupina kamzíkov len z iného uhla. Je ich veľa, ani ich nepočítame. Až doma na fotografii sme narátali štyridsaťdva kúskov. Fúha, to sme teda nečakali, že až taká populácia je v okolí Ďumbiera.

Štefánikova chata

Čas celkom pokročil. Kým prídeme na chatu, tak to bude veľmi neskorý olovrant. V klesaní k nej vymýšľame ďalšie časti príbehov. Pomedzi ne mladší Jerguš reční svoju rozprávku O pampúšikovi, ktorú si v škôlke pripravujú na besiedku. A tak pomaly prichádzame k rázcestiu s modrou magistrálou z Kosodreviny. Už aj strechu chaty vidieť. A turistov je nejak výrazne pomenej. Z rázcestia nemáme na chatu ďaleko. Navyše, tento úsek sme si prešli spoločne vlani. Chlapcom pripomíname, či si pamätajú ako dopadli ich posledné metre pred chatou. Obaja vyšprintovali k chate, kto bude pri nej skôr. Nakoniec to skončilo tak, že starší zakopol, natiahol sa na chodník a samozrejme nasledoval plač. Tak ich vystríhame, aby sa to nezopakovalo. Dajú si povedať a na Štefáničku prichádzame v dobrej nálade.

Ostáva tak splniť ďalší cieľ výletu: kúpiť suvenír z chaty pre kamaráta Olinka z bývalej škôlky. Hneď v okienku vyberáme z ponuky a nakoniec vyberáme magnetky s nálepkami a pohľadnicami. Okrem toho si objednávame niečo na doplnenie žalúdkov. Na terase sa nám zdá, že sa ochladilo, tak ideme pozrieť interiér chaty. Pochutnávame si v jedálni. Chlapci ako na potvoru veľa toho nezjedia. No nič, blíži sa pol piatej, načim sa pobrať. Obaja si ešte polezú vedľa chaty, pri pamätnej tabuli maliara Zola Palugyaya, ktorý tu zahynul.

Zostup

A čaká nás asi najhorší úsek túry. Síce stále dolu kopcom, ale po dosť rozbitom chodníku. Nad Halaškou Jerguško, ukrátený o poobedňajší spánok, zahlási: „Bolia ma kŕče.“ Po takej perle ho chvíľu s úsmevom na tvári ponesieme na pleciach. Chodník je tu dosť šmykľavý. Vyšúchané kamene to ešte zvýrazňujú. Pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov ide zase každý po svojich. Pod Lavínišťom sa ide celkom dobre. Chodník sa rozšíri na cestu a túžobne očakávame Trangošku.

Už nemusíme ani tak pozorne pozerať pod nohy a dovolíme si kochať sa pestrými farbami lístia. A po pár minútach sme v cieli výletu. Teda ako kto. Najstaršieho člena výpravy čaká ešte kilometrík po asfaltke skočiť po auto. Ako bonus. A keď sa vráti po zvyšok rodinky, tak je to presne desať hodín hrubého času od ranného štartu. Tak sme si dali do tela. Na Jergušovi to aj vidieť. Hneď v aute zaspí. Sme spokojní, že to takto dobre dopadlo. A môžeme vymýšľať ďalšie výlety. Ale s kamzíkmi už nebudeme preháňať.

Pokiaľ sa ti článok páčil alebo máš pripomienku, napíš nám do diskusie. Autor(ka) aj ostatní Hikingáči sa potešíme. Článku môžeš tiež pomôcť zdieľaním na sociálnych sieťach.
Diskusia k článku 2 príspevky
S deťmi na Ďumbier alebo Ako sme vyzerali kamzíky 14/12/18 06:01 2 príspevky
Najnovšie články v sekcii
 
Túra Nenáročný výlet s deťmi na Veľkú lúku V roku 2009 som, ešte ako bezdetná, napísala článok o nenáročnej zimnej túre z Martina na Martinské hole. Po viac ako 10 rokoch sa sem článkom vraciam – tentoraz do detskej sekcie. Prejdeme sa spoločne s deťmi od chaty na Martinských holiach po … » viac včera Andrea Morongová Malá Fatra
Túra Túry s deťmi v okolí jazera Balaton Veľa ľudí má maďarské jazero Balaton spojené len s kúpaním sa. V severnej časti Balatonu je ale aj možnosť turistických výletov, sú tu rozhľadne, kopce a dokonca aj rozľahlý hrad. ... » viac 02/12/19 Danka Laciková Svet
Túra Selčiansky Malý diel s deťmi - v lete i na jeseň Už dlhé roky ma láka kopček nachádzajúci sa kúsok za známym Panským dielom. No až toto leto sa mi sem podarilo sa dostať. Pri hľadaní trás, ktoré sme ešte v okolí Banskej Bystrice ... » viac 25/11/19 Danka Laciková Starohorské vrchy
Najnovšie články autora
 
Túra S deťmi na Ďumbier alebo Ako sme vyzerali kamzíky Po úspešnom výstupe na najvyšší bod východnej časti Nízkych Tatier, sme sa odhodlali s našimi chlapcami opáčiť aj výšľap na najvyšší cíp celého horstva. Potešení, že naše potomstvo oplýva vytrvalosťou, sme sa rozhodli popracovať na jeho … » viac 10/12/18 Mirka a Milan Kvietkovci Nízke Tatry
Túra Kráľova hoľa zo Šumiaca s deťmi Pri našich potulkách z Brezna východným smerom, už v jednej z jeho mestských častí vidieť v diaľke jej veličenstvo Kráľovu hoľu. Samozrejme ju našim chlapcom zakaždým predstavíme. A ... » viac 21/11/18 Mirka a Milan Kvietkovci Nízke Tatry
Túra Potulky po Dolomitoch s najmenšími Časť tohtoročnej letnej dovolenky sme sa dávnejšie rozhodli stráviť v Dolomitoch. Keďže máme dve malé ratolesti (1,5 roka a 3,5 roka), rozmýšľali sme, ktorú oblasť vybrať, aby aj oni ... » viac 15/11/16 Mirka a Milan Kvietkovci Svet
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
S deťmi na Ďumbier alebo Ako sme vyzerali kamzíky 14/12/18 06:01 2 príspevky
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)

  • Počet dní
    • 1

  • Nadmorská výška
    • max: 2046 m n. m. – Ďumbier

    • min: 1125 m n. m. – Trangoška

  • Prevýšenia
    • stúpanie: 830 m

    • klesanie: 920 m

  • Vzdialenosť
    • 13 km

  • Náročnosť
    • 3

  • Ročné obdobie
    • jeseň

  • Dátum túry
    • 14.10.2018

  • Štart trasy
    • šírka: 48.92457 ° SŠ
      dĺžka: 19.60261 ° VD
      » Mapa

  • Koniec trasy
    • šírka: 48.92505 ° SŠ
      dĺžka: 19.61055 ° VD
      » Mapa

  • Voda
    • Kosodrevina (bufet), Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom

  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Brezno (vlak, bus) - Srdiečko (bus, parkovisko) / Trangoška (bus, parkovisko)


0.89 (0.34)