Trasa

Biela voda – Rázcestie nad Matliarmi – Šalviový prameň – Veľké Biele pleso – Kopské sedlo – Pod Muráňom – Tatranská Javorina

Dnešný výlet je pre nás nezvyčajný v tom, že vedie z bodu A do bodu B. Napriek tomu ho začíname tam, kde plánujeme skončiť. Ráno totiž nechávame auto v Tatranskej Javorine a autobusom sa cez Ždiar presúvame na južnú stranu Tatier, presnejšie na zastávku Biela voda. Až tu začína samotná túra. Slnečný prázdninový deň spôsobuje, že aj o ôsmej ráno tu začína byť celkom rušno. Prvé metre vedú „vďaka“ kalamite otvorenejšou krajinou, naľavo pred nami dominuje celej scenérii Lomnický štít a spol. Chodník nezadržateľne mieri medzi dva zalesnené kopce, ktoré vytyčujú Dolinu Kežmarskej Bielej vody. Ide o Malú Svišťovku naľavo a Stežky napravo. Ich južné svahy sú žalostne odlesnené. Na dne doliny pri jej ústí, niekde pri Rázcestí nad Matliarmi však stromy sú a vchádzame do ich príjemného tieňa. Zároveň k nám dolieha hukot horskej bystriny Kežmarská Biela voda, ktorá dala celej doline meno, a ktorá v úzkej časti doliny tečie neďaleko chodníka. Celým úsekom až po Šalviový prameň vedie pohodlná, široká cesta, stretávame celkom dosť turistov, niektorí nás obiehajú, sú aj takí, ktorých obiehame my.

Od rázcestníka Šalviový prameň však pokračujeme prakticky sami, je evidentné, že absolútna väčšina turistov to má namierené k Zelenému plesu. Pokračujeme po modrej, neustále v tieni lesa, hukot vody sa od nás postupne vzdiali, ako sa chodník dvíha z dna doliny po jej úbočí. V jednom mieste vchádzame do úseku lesa napadnutého lykožrútom, čo nám umožňuje pomedzi suché stromy zbadať, že sme výraznejšie pokročili do vnútra tatranskej krajiny. V podstate sa pozeráme do susednej doliny Zeleného plesa či skôr na vrchy, ktoré ju lemujú. Opäť sa vnárame do zatiaľ zdravého lesa, stúpanie naberá na intenzite, tu sa otvárajú v poraste prvé okienka, odkiaľ máme krásny výhľad na hradbu, ktorú tvorí Veľká Svišťovka a hlavne majestátne Kežmarské a Pyšné štíty. Severná stena Malého Kežmarského štítu pôsobí neuveriteľne, akoby niekto z hory tretinu jednoducho odlomil.

V miestach, kde to les vzdáva a vlády sa ujíma kosodrevina, sa stúpanie zmierňuje. Je zrejmé, že sa nachádzame v závere doliny Kežmarskej Bielej vody. Potok Biela voda je tu menší a podstatne menej dravý, čo vidíme na jednej malebnej čistinke, kde preteká tesne povedľa chodníka. Miesto je to utešené, trochu sa tu osviežime, nezdržujeme sa tu však dlho, keďže sme blízko Veľkého Bieleho plesa, prvej dnešnej prírodnej atrakcii. Tam prichádzame po chvíli pekným chodníkom v kosodrevine, ktorý nám naplno umožňuje obdivovať panorámu tejto časti Tatier. Pri rázcestníku Veľké Biele pleso sa nachádza prístrešok, kde si dávame dlhšiu pauzu. Stretáme tu po dlhej dobe prvých ľudí, ktorí ale pokračujú ďalej, a tak máme celé Veľké Biele pleso sami pre seba. Nastáva náš tradičný scenár, deti k vode a ja neviem, kam skôr namieriť objektív. Tieto scenérie sú niečo úplne iné, ako to, čo sme v Tatrách doteraz videli a popísali v našich predchádzajúcich článkoch z tatranských dolín. Možno o trošičku menej majestátne, avšak o to viac malebné. Krásu krajiny jednoznačne umocňuje svieža zeleň všade okolo nás prekrytá modrou oblohou, aká dokáže byť iba v týchto výškach. Dolina Bielych plies, ako sa záver doliny Kežmarskej Bielej vody nazýva, je jednoducho úchvatná.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Priamo od odpočívadla nad nami vyrastá zvláštny oblý kopec, ktorým je Belianska kopa. Napravo od nej vidíme časť východného hrebeňa Belianskych Tatier, s trojvrcholom Košiare či Predné Jatky (prípadne obe). Naľavo od Belianskej kopy leží Predné Kopské sedlo, kam budeme pokračovať po pauze. Samotné sedlo je však vidieť len od južného okraja plesa v mieste jeho odtoku. Ďalej sa tiahne zaujímavá skalnato-trávnatá rázsocha, dvíha sa postupne až k Jahňaciemu štítu, ktorý celému okoliu jednoznačne kraľuje. Fešák Jahňací štít má vedľa seba svojho rozoklanejšieho a zjazvenejšieho suseda, ktorým je Kozí štít. A spoza oblých, kosodrevinou pokrytých svahov, ktoré sa k nemu dvíhajú od plesa, nás zdravia impozantné štíty, medzi ktorými sa vďaka budove na vrchole dá rozoznať Lomnický štít. Aj odtiaľ je najvýraznejší Malý Kežmarský štít, tesne vedľa ktorého sa vypína vrchol jeho vyššieho súrodenca, Kežmarského štítu a zdanlivo tak tvoria akoby jeden celok. A uprostred tejto krásy, priamo pred nami, leží samotné Veľké Biele pleso. Musím uznať, že lokalita plesa je vskutku nádherné miesto, ktoré žiaľ, musíme opustiť, keďže čas sa nijakovsky nedá zastaviť.

Chodníčkom sa dvíhame do Predného Kopského sedla, najvyššieho bodu dnešnej túry. Spája Beliansku kopu s Jahňacím štítom a do Doliny Bielych plies, odkiaľ sme sem vystúpali, spadá strmými trávnatými svahmi. Je čas obeda, tak sa tu v tráve usádzame a vychutnávame si piknik s exkluzívnym výhľadom ponad Dolinu Bielych plies až kamsi po Kojšovskú hoľu vo Volovských vrchoch. Rozoznať sa dajú tiež zahmlené obrysy Slanských vrchov, čo je na vrchol leta celkom dosť (cez 100 km). Lúkou Kopského sedla sa po obede presúvame na jeho opačný, severný okraj, kde sa pred nami otvára nemenej impozantný pohľad ponad Zadné Meďodoly až po oravské hory Pilsko a čiastočne Babiu horu na obzore. Nebyť škaredých fľakov lykožrútom zničených lesov, dolina Zadné Meďodoly by kľudne mohla súťažiť o titul najkrajšia dolina Tatier. Tieto nádherné scenérie sa nedajú odbyť len nejakým pohľadom počas chôdze, tak sa tu opäť skladáme a dávame si výhľadovú prestávku, z čoho sa pochopiteľne najviac tešia decká. Tento typ túry sa im začína páčiť.

Pekný pohľad nabok do Predných Meďodolov a na hrebeň Jatiek nad nimi tu v konkurencii ostatných scenérií úplne zaniká, čo svedčí o tom, akým úchvatným miestom je celé Kopské sedlo. Prichádzame k rovnomennému rázcestníku, kde je niekoľko ľudí, keďže sem vedie chodník zo Ždiaru. Stále je to však skoro ľudoprázdne, berúc do úvahy, že sú prázdniny a slnečný deň. Odteraz nás čaká iba zostup do krásnej doliny Zadných Meďodolov, tak máme výbornú náladu. Výhľadovým chodníčkom vinúcim sa úbočím belianskych velikánov postupne klesáme dole do doliny, až prídeme na krásnu alpínsku lúku s úžasnými pohľadmi na masív Jahňacieho štítu na jednej strane a južné svahy najvyšších belianskych štítov na strane druhej. Na jej konci chodník vchádza do tieňa lesa a zakrátko prichádzame k odpočívadlu pri studničke s drevenými medveďmi. Doplňujeme čerstvú vodu a povedľa Meďodolského potoka mašírujeme lesom, spočiatku zdravým, neskôr žiaľ, aj tým zničeným. Prechádzame okolo sútoku Meďodolského potoka s Kolovým potokom, ktorý priteká bočnou dolinou z Kolového plesa.

Nakoniec prichádzame do úzkeho skalného kaňonu, ktorý sa nazýva tiesňava Bránka. Vytvoril ju Meďodolský potok od poslednej doby ľadovej eróziou dna dolomitového skalného skoku. Je to zároveň symbolická, z nášho pohľadu výstupná brána z doliny Zadné Meďodoly. Záverečný úsek dnešnej túry povedie Javorovou dolinou. Spočiatku kráčame lesnou cestičkou s častým pohľadom na neuveriteľné kolmé skalné steny vrchu Muráň, znehodnocovaným poničeným lesom pod ním. Nasleduje posledné pekné miesto dnešnej túry, rozľahlá lúka priamo pod Muráňom, s horárňou a rovnomenným rázcestníkom na druhej strane mosta cez riečku Javorinka. A odtiaľ už len, či skôr ešte, dnešná najmenej vábna pol hodinka po asfaltovej ceste do Tatranskej Javoriny. Most aj cesta budú asi vyzerať ináč, boli zničené letnými záplavami (júl 2018) a v čase písania textu prebiehajú rekonštrukčné práce.

Zhodnotenie

Dnešná trasa cez Kopské sedlo ponúka asi najmenej namáhavý prechod Tatrami. Zvládli sme ju aj s našimi školákmi bez nejakých následkov, preto ju môžeme vrelo odporučiť aj pre rodinky s trochu väčšími deťmi, ktoré majú čo-to pochodené, aby si to mohli užiť naplno. Túra je to prudko fotogenická, s výnimkou úvodných a záverečných lesných pasáží si fotoaparát neoddýchne. Či Dolina Bielych plies, či samotné Kopské sedlo, alebo Zadné Meďodoly. Všetko sú to klenoty tatranskej prírody, ktoré je nevyhnutné vidieť naživo, aby človek úplne ocenil ich krásu. Trávnatý charakter miest im dáva vyniknúť najmä vo sviežej letnej zeleni, obzvlášť v kombinácii so svetlými vápencami a dolomitmi na belianskej strane. Dolina Kežmarskej Bielej vody a Zadné Meďodoly, oddeľujúce Belianske Tatry od Vysokých, sú ďalšími pokladmi v truhlici tatranských dolín, ktorých návšteva rozhodne stojí za to.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek