Trasa

Liptovské Revúce, časť Vyšná Revúca – Mogury, salaš – sedlo Ploskej – sedlo pod Čiernym kameňom – salaš Marčekovo na Tureckej – Liptovské Revúce, časť Stredná Revúca

Nezameniteľná vôňa drevenice, večerná atmosféra pri táboráku či vnútri pri sviečke, počúvajúc dážď bubnujúci na plechovú strechu. Každoročná prechádzka na salaš pod Čiernym kameňom, kde nám bača (rodinný známy) čapoval žinčicu do črpákov a krájal kusiská čerstvého syra. Historky o strhnutých ovciach, pri ktorých sme ani nedýchali.

Život plynie a nie všetko, čo sme zažili my, môžu zažiť aj naše deti. Čo však môžem, je zaviesť ich na miesta, ktorú sú môjmu srdcu blízke a rozprávať im príbehy, ktoré som zažil či započul z rozprávania starších.

A tak jedného pekného letného dňa som zobral manželku a dvoch synov na túru smer Ploská. Od začiatku som bol podujatím nadšený a plný očakávania, aké zážitky a spomienky si odtiaľto odnesú. Kto pozná cestu, vie, že popri staršom rekreačnom zariadení sa po dvoch zákrutách naskytne pohľad na dlhé tiahle stúpanie, ktoré môj známy z Kamenca pod Vtáčnikom nazýva výstižne „odradzovák“. Na začiatku „odradzováka“ sa najmladší člen našej posádky zastavil a vyhlásil, že ďalej nejde. Keď sa k nemu pridal aj starší, spozornel som. Pár metrov nad dedinou sa moje plány o sprostredkovaní ducha minulosti mladšej generácii začali rúcať. Vzápätí prišiel absolútne nevhodný návrh mojej polovičky prejsť sa Suchou dolinou k horárni Hajabačka. Veď aj včera sme mali ťažkú túru. Márne som vysvetľoval, že „odradzovák“ je v ponímaní dnešných stupákov smerom na salaš absolútna topka a nič horšie už nebude. Detské tváre boli neúprosné a v tej chvíli aj dosť rozhodné – otáčame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vtedy prišiel dar z nebies, pomoc od samej matičky prírody. Ako sme tam tak stáli, v patovej situácii, Alex zbadal jašteričku. Vyštartoval po nej a chytil ju. Z tvárí sa vytratila meravosť, hlasy veselo zaštebotali a jašterička putovala z jednej sady rúk do druhej a naspäť. Využil som silu okamihu a nasľuboval lúky plné koníkov, vzduch hemžiaci sa motýľmi, skaly obťažkané jaštericami. Bola mi udelená milosť - neodradení „odradzovákom" sme vyrazili vpred.

Na kľukatiacej sa ceste sa páliace slnko striedalo s chladivou tôňou stromov. Ukazoval som Salatín, Rakytov, Čierny kameň. Zjavne to s chalanmi veľa nerobilo, no ja som sa cítil, akoby som im odovzdával veledôležité posolstvo. Tajným tromfom, ktorý nemohol zlyhať, bol starý rozložitý buk, ktorého konáre sú hrúbkou porovnateľné s kmeňmi iných stromov. Rastie priamo pri chodníku a pamätám si, že v detstve som nikdy nevynechal príležitosť vyliezť naň. Podobné ambície mali aj chalani, keď ho zbadali.

Napriek stupáku sa pustili do polobehu a pritom si vypočuli pokriky a bezpečnostné pokyny rodičov. Tak ako ja kedysi. V ostrej zákrute nad mohutným bukom sa nachádza jedna z tabúľ náučného chodníka Čierny kameň a je odtiaľ pekný výhľad do údolia Revúcej.

Po niekoľkých ďalších ohyboch cesty nás čakala lúka so sľubovanou živočíšnou nádielkou. Chalani sa rozpŕchli a z času na čas nás informovali o svojich loveckých úspechoch. Lúčne koníky a motýle sa museli mať na pozore. Užíval som si výhľadov všade dokola, smerom na juhozápad na Ostredok a Krížnu, či cez dolinu na salaš na Krátkej, na ktorej sa páslo veľké stádo oviec. Okolo starej tabuľky s názvom Mogury sme vystúpili na miesto, ktoré mi rezonuje v mysli od mala. Veľká, pozvoľna stúpajúca lúka, na konci dve kolibky, niekoľko psov a nad tým strmé bralá vládcu kraja, neohrozeného Čierneho kameňa.

Na prvý pohľad sa tu nezmenilo vôbec nič. Ľudia, zvieratá, rovnaké farby, zvuky, pachy. Bol som rád, že to môžem zdieľať so svojimi najbližšími. Dvaja mladí „šarkani“ sa už zas preháňali navôkol, kľučkujúc medzi ovčími výkalmi, baviac sa na tom, že sa im sem-tam nevyhli. Pri kolibe sme slušne pozdravili osadenstvo a strávili pár príjemných chvíľ v jej blízkosti. Nahlas som zaspomínal, ako sme sa tu skamarátili so psou matkou, ktorej sa rok, čo rok pod nohami plietli malé štence. Aj ako som si tu pokojne chlipkal svoju prvú žinčicu. V detstve bola zadarmo, neskôr som si za ňu zaplatil pár korún, dnes sa k nej na salaši nedostanete.

Takže pár vecí sa tu predsa len zmenilo. A zmenil sa aj postoj k turistike, od mala vštepovaný deťom v našej rodine. Kým v mojom detstve sme sa na salaši otáčali, dnes bol len prechodovým miestom. V ďalších minútach nás čakal výživný výstup do sedla Ploskej. Výstup, ktorý by som nenazval odradzovákom, pretože neprebieha v lese a je obdarený neustálymi výhľadmi. Ďalším argumentom v prospech nerušeného napredovania boli zo tri potoky, ktoré sme križovali, a vzápätí rozsiahle čučoriedkové pole, na ktorom sme našimi chamtivými rukami a ústami zanechali svoju pečať. Fialové úsmevy ma sprevádzali až do sedla.

Prístrešok bol obsadený turistami, a tak sme na voľnom priestranstve volili ďalší postup. Zamýšľal som chlapcov doviesť až na Ploskú, na jedného z velikánov tohto krásneho pohoria, a tak veľkolepo zavŕšiť dnešný deň, no pani manželke sa nepozdával následný návrat rovnakou cestou dole do Liptovských Revúc. Šetriac sily malých turistov sme vynechali vrchol Ploskej a pustili sme sa obchádzať traverzovým chodníkom Čierny kameň. Na chvíľu sme nazreli do hĺbky Ľubochnianskej doliny a vzápätí nás pohltil les-prales, ktorý tu obklopuje hrdé tmavé bralá. Úzky kľukatiaci sa chodník, pretkaný prúžkami stekajúcej vody a hrubými koreňmi stromov, bol pre chlapcov výzvou na odštartovanie „rally“, museli sme sa poponáhľať, aby nám nezmizli z dohľadu.

Pri rázcestníku Sedlo pod Čiernym kameňom sme obdivovali ďalší veľkofatranský klenot - Rakytov i nižší Minčol. Pomerne unavené tváre som upokojoval informáciou, že odteraz len klesáme. Najprv popri východnej stene Čierneho kameňa, akoby sme chceli dokončiť okruh okolo neho, a potom prudko dole. Pred vstupom do lesa sme sa pohľadom späť s ním lúčili; na vysokom skalnatom návrší sa ukázal dvojkríž.

Zostúpili sme na posledný salaš dňa, salaš Marčekovo na Tureckej. Ovečky sme tu nezastihli a vďaka pokročilému času sme pobyt na salaši obmedzili len na doplnenie tekutín a dojedenie všetkého nezjedeného. Jedny z posledných pohľadov na Magury a Rakytov a pustili sme sa strmou lúčkou k malej divokej dolinke Malá Turecká na jej úpätí. Chvíľu lesíkom, chodníkom zarasteným lopúchmi, pochod po okraji trávnatého svahu, na záver ešte nepríjemná blatocesta a už sme míňali prvé domy v Strednej Revúcej s kostolom na dohľad.

Pri kofolkovej odmene chlapci akoby zabudli na únavu a plnohodnotne trávili čas na detskom ihrisku. A ja som z ústrania spokojne bilancoval dnešný deň. V hlave mi vírili zážitky z posledných hodín, myslel som na to, ako ma spomienky z detstva opäť pritiahli na tieto miesta a pomohli vytvoriť spomienku novú, živú.

"Nech žijú spomienky!"

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek