Nadšenie versus pochybnosti

Na jednej strane radosť. Áno, pôjdeme celá rodinka na tento krásny kopec. Konečne vážnejšia túra. Bez sedačky, bez nosiča, pekne po vlastných. Každý. Však už minulé leto sme vyšli na Chatu pod Soliskom, aj na Štefánikovu chatu. Aj keď vtedy chlapci ešte trochu s našou pomocou. Aspoň uvidíme, čo sa za rok zmenilo. Pred dvomi týždňami Jonáš oslavoval šieste narodeniny. Mladšiemu Jergušovi ešte ostáva poldruha mesiaca do jeho štvrtých narodenín. Prázdninové stretnutie v Dobšinskej ľadovej jaskyni s bývalým Jonášovým spolužiakom zo škôlky nás povzbudilo. Pospomínal aj so svojím starším bratom zážitky z nedávneho výstupu na Kriváň. Tak sme si povedali: chlapci, ukážte nám, čo je vo vás.

Ale nebude to zadarmo. A to je druhá strana mince. Či už z Telgártu alebo zo Šumiaca, čaká nás temer 12-kilometrová prechádzka s tisíckou vyšliapaných metrov. A ešte rovnakou trasou zísť k východiskovému bodu. Žiadny okruh (aj keď cez Kráľovu skalu by sa dalo niečo vymyslieť). Žiadny potok, jazierko, vodopád, čo by rozptýlili deti. Len postupne sa zväčšujúca raketa na vrchole hole. Veď skúsme to. Nič sa nestane, ak sa nedostaneme až na vrch. Skoro presne v polovici je predsa nová chata v Prednom sedle, prinajhoršom sa tam občerstvíme a otočíme. A s takouto predstavou na konci prázdnin vyrážame do Šumiaca.

Hore sa

Predsa len našim chlapcom pomôžeme. Neparkujeme priamo v strede obce, ale v jej najsevernejšej časti, v zákrute, pod rozostavaným penziónom. Tak toto je konečná, odtiaľto len po svojich. Hodinka v aute spravila svoje a chlapci hneď vybehnú a liepajú sa po skalách pri tabuli s označením Národného parku Nízke Tatry. Zatiaľ sú plní energie, uvidíme pokiaľ im vydrží. Každému dáme po turistickej palici a na krk zvonec, nech sa nám chlpáči vyhýbajú. Hor sa, rodinka.

Trasa

Šumiac - Skalička - Predné sedlo, chata pod Kráľovou hoľou - Čertova skala - Vyšné sedlo - Kráľova hoľa a späť

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po pár metroch pri odbočke z cesty na modro značený turistický chodník nás víta smerovník. Jasný odkaz: 3:15 h na vrchol. Ani nad tým neuvažujeme a vchádzame medzi ihličnany. Stromy nahusto zľava aj sprava, len chodník sa pomedzi ne ťahá. Ani dlho nekráčame, keď sa z diaľky na nás usmieva drevený snehuliak. Nie, ešte nie sme takí unavení, že by sme mali vidiny. Naozaj, ešte aj s hrncom na hlave. Za ním tabuľa náučného chodníka (č. 3) - krížová cesta a od nej krátka odbočka smerom na východ, na krásnu vyhliadku na Šumiac, inak najzápadnejšiu dedinku na Slovensku s gréckokatolíckym obyvateľstvom. Verš na jednom zo smrekov "postoj na chvíľu malinkú a obzri si túto krásnu dolinku" nabáda na zastavenie sa. Ale nie na dlho. Veď sme len začali náš výlet. Vraciame sa teda k snehuliakovi a pokračujeme vo výstupe. Cestou sa rozptyľujeme drobnosťami ako sú zelená kobylka alebo kvety bodliakov. Chlapci sú veselí, to nás teší. Všetci sme veselí.

Levia skala

Po takmer hodine putovania po prvýkrát križuje náš chodník cestu (zatiaľ so šotolinovým zvrškom) vedúcu zo Šumiaca až na vrchol Kráľovej hole. Chlapcov to však nezaujíma, lebo im hneď padol zrak na skalu. A nie hocijakú. Podobá sa na tú z Levieho kráľa. Chlapci ju hneď spoznali a už sa na ňu liepajú. My si zatiaľ v duchu vravíme, že sme len v štvrtine výstupu. Vyzerá to na pauzu, už počuť aj revanie levov. Tak aj rodičia sa pridajú k dvom levíčatám a kochajú sa pohľadom na Horehronie a Muránsku planinu. No len čo otočíme hlavy na sever, tak zbadáme cieľ nášho výletu. Zatiaľ sa kúpe v slnečnom svetle. Bez obláčikov.

Načim ísť ďalej. Opäť v zovretí stromov. A už to začína: nevládzem, bolia ma nôžky. Tak použijeme palice a hráme sa na vláčik, starší ťahajú mladších. Účel to splnilo, ani sa nenazdáme a druhýkrát prekračujeme cestu. Tu začína hranica národného parku. Tak už len jedno križovanie a sme na chate. A v polovici výstupu. Zatiaľ to s nami vyzerá dobre. Stromov je miestami pomenej, a tak máme ako na dlani Kráľovu skalu. Len v duchu si hovoríme, ako sme oproti nej ešte nízko. Chlapcom radšej povieme, že tam odpočíval dakedy dávno jeden kráľ.

Chata

Ešte jeden úsek obklopený stromami a víta nás chata – Horská chata pod Kráľovou hoľou. Tým, že cez hrebeň zo severu sa na juh začínajú prevaľovať oblaky, si zatiaľ náladu nebudeme kaziť. Na terase sedí zopár turistov. Terase však dominuje vyrezávaná socha ultrabežca. Pre nás všetkých je to prvá návšteva chaty. Tak zvedaví ideme nazrieť dnu, ako to tu porobili. Hneď vidieť, že je všetko relatívne nové. Ponuka jedál okresaná len na dva druhy polievok a párky. No obedom sa ešte nejdeme zaťažovať. Však bude až o hodinu a s plnými bruchami sa nám veľmi nebude chcieť stúpať. Tak len drobné osvieženie a ideme ďalej po modrej. Cyklisti sa tu môžu tešiť, lebo ich odtiaľto (paradoxne v druhej polovici trasy) čaká asfaltový koberec až na vrchol. Síce miestami dosť rozbitý. Ale podaktorým nadšencom s cyklovozíkmi alebo cyklosedačkami to zjavne neprekáža, ako prichádzajú na chatu.

Poklady

Za chatou nás čaká posledný úsek lesom. A tak pokukujeme, či pod nejakým smriečkom sa neobjaví niečo zaujímavé. A veru hej. Hneď pri chodníku, schovaný v hustom raždí dubáčisko ako svet. Potešíme sa a hľadáme ďalšie poklady. Ani sa nemusíme snažiť. Samé sa núkajú – čučoriedky. A tak zatiaľ, čo sa na nich Jonáš pasie, Jerguš sa škriabe na ďalšie skalky. O slovo sa začína hlásiť kosodrevina a nám sa tak vyjaví televízny vysielač na vrchole hole ako maják. Na chvíľu ho vidíme, na chvíľu ho zahalia oblaky. Ale hlavne nám ukazuje ako sa k nemu približujeme. A tu začíname veriť, že sa k nemu dnes naozaj všetci dostaneme. Chlapci sú veselí, to nás teší. Všetci sme veselí.

Na poslednej rovinke, pred záverečným neustálym stúpaním, pri siedmom paneli náučného chodníka (flóra), si dáme pauzu. Ďalšia - Čertova skala, aj na tú sa treba vyteperiť. Na blízkom smriečku je na drevenej doske napísaná Chalupkova báseň „Kráľohoľská“. Párkrát si ju zarecitujeme a pokračujeme k ďalšej skale. Značkárom týmto ďakujeme za vytýčenú trasu, aspoň sme mali na nej spestrenie. O ďalšie rozptýlenie sa postarala húsenica. Aj to poteší, hlavne keď zaženie úvahy typu: Ako je to ešte ďaleko? Alebo: Už nevládzem. No najväčším pokladom bola jašterica. Síce, potvora, bola rýchla, že sme si ju ani nestihli poriadne pozrieť. Aspoň pre Jonáša to je poriadna vzpruha. A ešte jedno vynútené zastavenie sa na skupinke skál. A z neho je raketa na vrchole naozaj už-už na dosah.

Na Kráľovej holi

Tesne pred napojením sa na asfaltku, dávame na seba nejaké vrstvy. Svieži vetrík robí svoje. Záverečný asfaltový úsek a k smerovníku na vrchole je to len pár metrov. Na jednej strane radosť. Tak nám to vyšlo. Takmer 4,5 hodiny hrubého času. Na druhej smútok. Aspoň pre skôr narodených. Oblačnosť valiaca sa zo severu nám spravila škrt cez rozpočet. Na Vysoké Tatry sa musíme prísť pozrieť inokedy. Doterajšia štatistika tak nesklamala, keď z desiatky výstupov (väčšinou na bicykli), sme len málokedy mali šťastie zazrieť Tatry. Aspoňže Horehronie vidíme.

Vyprázdňujeme ruksaky, povinné zvečnenie sa pri smerovníku a ideme na prehliadku núdzovej miestnosti. Žiadna sláva. Lavice rozpadnuté. Keď si spomenieme ako sme na nich spali pred rokmi... Škoda toho. Dáme si kolečko okolo vysielača. Pomaly začneme uvažovať nad zostupom.

Apropo, kto by hľadal slávny a dosiaľ nevidený strom zelený, tak ho pár recesistov zasadilo pri severnom ukotvení lán stožiara. Má tam aj tabuľku. Stačí mať oči otvorené. V čase našej návštevy bol naozaj zelený. A čo to presne je? Tak to sa už musíte prísť presvedčiť na vlastné oči.

Návrat

Len čo zídeme z asfaltky na náš známy modro značený chodník, privalí sa do cieľa chlapík na bicykli s bábom v cyklosedačke. Byť tak ešte raz malý, že by nás takto vozili...

Pred nami spomínaná Kráľova skala. Lenže teraz sa na ňu pozeráme zhora. Za ňou vykúka Tresník obsekaný s telgártskymi zjazdovkami. Napravo od nás dominuje Orlová na nízkotatranskom hrebeni. Pomaličky klesáme, chlapci ešte občas vylezú na nejakú skalku, keď zrazu Jonáš skríkne. Chvalabohu od radosti. Opäť jašterica a tentoraz sa mu ju podarilo chytiť do rúk. Od šťastia je celý bez seba. A už začína vyjednávať. Môžem si ju zobrať domov? Budem sa o ňu starať, sľubuje. Takto to chvíľu trvá, ale nakoniec uzná, že bez tunajších kamarátov by jej bolo smutno.

Naše myšlienky sa však upierajú k chate. Kosodrevinu čoskoro vystriedajú smreky a onedlho sme na chate. Teraz sa zdržujeme dlhšie. Naberieme energiu. Za oknom nás zaujme skupinka šiestich jazdcov na koňoch, ktorá prišla po ceste. Hneď vybehneme z chaty, aby sme sa lepšie pozreli. No rýchlo sa strácajú za zákrutou. Takýto taxík na zvyšok cesty by sa nám hodil. Jerguša sme ukrátili o poobedný spánok, tak sme zvedaví dokedy to vydrží. O pol piatej sa lúčime s chatou a ide sa do lesa. Preventívne vyberieme zvončeky. Únava sa začína prejavovať na chlapcoch. Medzi stromami častejšie zakopávajú o ich korene, ani paličky veľmi nepomáhajú. Tak sa radšej držíme za ruky. Jerguš sa na chvíľu ponesie na pleciach. Popri tom pokukujeme po hríboch. Nejaký sa aj ukáže a hneď je o niečo lepšia nálada. Zdravíme sa s dreveným snehuliakom a už vieme, že onedlho sme v cieli.

Unavení, ale šťastní sme o chvíľu pri aute. Hurá, zvládli sme to. Len čo nasadneme do auta, Jerguš spokojne odfukuje. Chlapcov sme si teda úspešne otestovali, nabudúce môžeme skúsiť spolu s nimi výstup na Ďumbier. Kamzíky budú určite veľké lákadlo.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek