Parkujeme na malom parkovisku pod hradom Schlossberg na Schlossbergstrasse. Odtiaľto prekľučkujeme uličkami na Carnuntumstrasse, ktorú pretína modrá značka vedúca od železničnej stanice. Aspoň teda v mape. V teréne značiek niet, ale chodník existuje a vedie presne tak ako značka v mape. Na priesečníku imaginárnej značky s chodníkom vidíme len pekne pokosenú trávnatú uličku medzi domami. Dlho váham, či sa tadiaľ vydať hore, nechcem liezť nikomu do dvora. Z ulice sa už ale nedá ďalej nikde rozumne odbočiť a tak to predsa len riskneme a rýchlo vybiehame hore. Zákaz tam nebol žiadny.

Vnoríme sa do lesa a strmo stúpame. Po pár metroch sme na zvážnici. Značka má podľa mapy pokračovať strmo hore, tak pokračujeme nenápadným chodníkom. Výšľap je hutný, Maťka musím držať za ruku. O asi 20 metrov sa pripájame na vychodenejší chodník, ktorý disponuje dvomi plechovými tabuľkami typickej rakúskej červeno-bielej značky. Prvými a poslednými na tejto trase, ale vieme predsa, že chceme ísť hore, tak nie je nad čím špekulovať. Onedlho si všimneme ešte fľak modrej farby na strome, tak sa poteším, že modrú v mape sme si úplne nevymysleli.

Trasa pomerne prudko stúpa listnatým lesom. Dávam pozor, aby sme neminuli vyhliadky, ku ktorým treba z hlavného chodníka odbočiť. Najprv sme našli len jednu. Opatrne sa usadíme na skalný výbežok, jedným okom strážime deti, druhým obdivujeme široký výhľad od nápadného kostola v Bad Deutsch Altenbergu cez rovnako nápadný most nad Dunajom až po strechy Hainburgu rovno pod nami. Decká nadšene výskajú, lebo máme super výhľad na železničnú stanicu a prichádzajúce vlaky. Aj loďky na Dunaji majú úspech. Braunsberg a Schlossberg nevidíme cez porast. Dlho sa tu nezdržiavame, lebo malí sú dosť divokí a tak sa štveráme naspäť na hlavný chodník. Cestou hore rozmýšľam, odkial Adina fotila výhľad aj s týmito dvoma kopcami a vravím mame, že sa tu ešte cestou dolu zastavíme a pohľadáme druhú vyhliadku.

Trasa vedie opäť lesom, onedlho sme pri drevenom smerovníku, na vrchol máme ísť doľava. Ešte kratšie stúpanie lesom a ocitneme sa na obrovskej lúke. Celá južná časť kopca je otvorená a máme výhľad na rovinu doďaleka, keďže pohorie tu končí (resp. začína).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ešte pár metrov a sme hore. Hore znamená niekoľko lavičiek, za kríkmi ukrytá chata Hundsheimer Hütte a kríž s nápisom Gipfel (vrchol) a nadmorskou výškou. Nádherný deň vylákal von množstvo slovenských aj rakúskych návštevníkov, vedľa nás si sadá turista s pozdravom Jó napot, takže sa na sekundu cítim ako v časoch Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Stoly pred chatou sú kompletne obsadené a vo vnútri tiež obeduje partia rakúskych turistov, takže chatu si nefotím, iba nakuknem a zaželám dobrú chuť. Zopár fotografií si môžete pozrieť v článku od Mira Sviteka. Chata pozostáva z malej predsienky a hlavnej miestnosti, neviem, ako často býva odomknutá.

Nakŕmime deti a vraciame sa. Ide to nepomerne rýchlejšie, jednak klesáme, jednak deti sa hrajú na autá. Kubko rozdeľuje pozície: “Ja som prvé najrýchlejšie auto, Maťko druhé najrýchlejšie auto, mamina tretie najrýchlejšie auto a babka, ty si starý veterán.” Autá musíme stále brzdiť, aby sa niekde nerozbili, ale aj tak sme veľmi rýchlo opäť na vyhliadke nad Dunajom. O pár metrov zbadáme druhú a nájdeme aj príslušný chodníček k nej, takže si konečne môžem pozrieť a vyfotiť to, čo som si našla vo fotogalérii. Ej, veru majú obyvatelia Hainburgu krásne romantické kopce.

Záverečnú pasáž cesty ideme tam, kam ukazuje plechová červená značka, vyjdeme o pár metrov iným vykoseným priechodom medzi domami a o chvíľočku sme spokojní s výletom na parkovisku.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek