Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Kúsok pod hrebeňom
Kúsok pod hrebeňom Zatvoriť

Túra Ako drobec prešiel z Magurky na útulňu Ďurková

Predpoveď počasia hlási posledné teplé dni na horách. Bez úvah o tom, či ide o hoax alebo pravdu, predĺžený víkend je už mesiac naplánovaný, vyrážame na Donovaly. Program za pochodu prispôsobujeme zmene počasia, najmladšiemu členovi balíme od krátkych rukávov až po zimnú vetrovku, skrátka úplne všetko. Pre nedostatok priestoru v kufri auta nám dospelým musí postačiť pár funkčných tričiek s termo mikinou na vrch. V priebehu víkendu teplota klesá z 25 na 10 stupňov. Prognózy počasia nás neodradili, v piatok šliapeme na hrebeň Nízkych Tatier a útulňu Ďurková.

Vzdialenosť
11 km
Prevýšenie
+865 m stúpanie, -865 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 21.09.2018
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
Útulňa Ďurková pod Chabencom
Doprava
Magurka (parkovisko pri kostole)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Magurka – Mestská hora – Nad sedlom Ďurkovej – Útulňa Ďurková – Nad sedlom Ďurkovej – Mestská hora – Magurka

A tak aj bolo, piatok sa stal pre najbližšie obdobie posledným teplým a zároveň slnečným dňom. Skoro ráno vyrážame autom z Donovalov do obce Magurka (1035). To skoré ráno vlastne ani tak nebolo úplne skoré, pretože ako je to zvykom, mestským ľuďom sa na Donovaloch vždy dobre spí. A tak raňajkujeme, balíme a Adamka ťaháme z postele ako posledného, o pol ôsmej. Našťastie stačí spomenúť, že vyrážame na výlet a už pochodoval pred dverami apartmánu. Raňajky sčasti dobiehame v aute a o 45 minút už parkujeme pri kostole v spomínanej obci. Na chrbát vyhadzujeme dva ruksaky a nosič pre najmenšieho člena posádky.

Les plný húb

Niekoľko prvých stoviek metrov vedie cesta ešte Magurkou, prechádzame okolo rovnomennej reštaurácie a opúšťame dedinku pod lesom. Adam naťahuje nôžky, do pľúc nasávame čistý vzduch a vôňu všemožných húb, ktoré nás budú sprevádzať počas celej našej cesty. Spoznávam krásnu muchotrávku červenú, ešte nejaký ten modráčik a tu moje hubárske vedomosti končia. Preto sa radšej len kochám a kontrolujem kroky svojho syna. Podľa smerovníka nás čaká dve a pol hodiny dlhé stúpanie na hrebeň. Hneď na začiatku mi je jasné, že zelená značka nám dnes smerom hore nedaruje nič zadarmo.

Po stopách lesných pokladov

Adamko zatiaľ, až na pár výhrad, kráča po svojich, prechádzame ponad potok malým mostíkom, potom ešte jedným a sme v lese. Nenápadná, úzka cestička začína stúpať, serpentíny však stúpanie značne uľahčujú. Na prvý pohľad si tak všetci pre seba vravíme, nie je to zatiaľ zlé. No až cestou naspäť sme uznali, že už stúpanie v lese bolo vcelku prudké. Tempo je vychádzkové, prispôsobené ani nie dvojročnému synovi. Ten má na starosti všetky šišky, drevené konáriky pre nášho psa, veľké skaly, na ktoré mu mama pomôže sa vyštverať a živicu, na ktorú si sadol. Spoznáva lepkavý pocit na rukách, ktorý nie je možné počas túry zmyť a odovzdane a spokojne sadá do nosiča. Pre túto chvíľu mu pohybu stačí, na plecia si ho nakladá tatino. Využívame situáciu a zrýchľujeme naše tempo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Je jasné, že trasa nám bude trvať dlhšie, ako hovoria smerovníky, ale s tým rátame. V priebehu výstupu nechávame niekoľkokrát sa realizovať aj Adamka, nech si to užijú všetci zúčastnení. Nad úrovňou lesa nás víta slniečko a silný vietor, na ten sme boli našťastie pripravení. Niekde v týchto miestach si berie Adamka na chrbát dedo, môj ocino a terén nám trošíčku dáva možnosť na oddych. Stúpanie mierne poľavuje, popri chodníku sa objavujú „čučoriedkové polia“. Áno, aj na konci septembra je tu stále pomerne dosť čučoriedok. A sú výborne sladké. Cestou si zopár zobneme a pokračujeme.

Začíname sa stále viac zastavovať, nie kvôli čučoriedkam, ani kvôli Adamkovi či preto, že nevládzeme, ale pre tie krásne výhľady. Pretože práve kvôli nim sme sem išli. Stúpame na hrebeň Mestskej hory (1529), sme stále v úrovni ihličnanov, postupne sa úzky chodník vinie stále viac pribúdajúcou kosodrevinou. V diaľke pred nami vidieť náš cieľ, hrebeň s rázcestím nad sedlom Ďurkovej (1750). Drobcovi sa už nechce veľmi sedieť, no dedo má našťastie energie nazvyš, a tak Adamka baví debatami o šiškách a o lietadlách, ktorých zrovna na oblohe nikde nebolo. Spredu počujem detský smiech, takže všetko je v poriadku, pokojne kráčame s tatinkom svojím tempom ďalej.

Dilema

Pred vstupom do pásma kosodreviny nás čaká malá rovinka, mierne klesanie a opäť stúpame hore. V kosodrevine sa rozhodneme pre oddych, v závetrí vypúšťame Adamka z nosiča a vyťahujeme občerstvenie. Hoci má vzduch príjemných 17 stupňov, silný vietor je naopak vcelku nepríjemný. Dopĺňame do žíl tekutinu a cukor a pokračujeme ďalej. Vietor však silnie, dieťatko začína byť mrzuté. Chcelo by si pospať, no vietor v tvári mu to nedovolí. Obliekame ho do najteplejších vrstiev a opäť sa v závetrí kosodreviny rozhodujeme, čo ďalej. Zima nikomu z nás určite nie je, no nárazový vietor reže tvár. Pokračujeme alebo točíme naspäť? Chránime Adamka, voľba padla na cestu späť. Chlapi rozhodli, že tak bude lepšie.

Po pár krokoch smerom dolu naspäť do lesa mi to však nedalo. Vedela som, že Adamkovi nie je určite zima, len si potrebuje pospať. A spánok si užije skôr na útulni, od ktorej sme boli už len 20 minút, ako v aute, ktoré bolo vzdialené viac ako dve hodiny cesty. Otáčame, vyberáme Adamka z nosiča, na rukách zažehnávame spánkovú krízu a podaktorí z nás z posledných síl srandujú a rozveseľujú unavené očká. O pár minút je už dobre, Adam sa pýta na vlastné nohy, posledné a zároveň najťažšie stovky metrov dáva po svojich. So smiechom a takmer po štyroch sa sám vyšplhal na hrebeň Nízkych Tatier. Pyšne s ním kráčam vo vetre, nezdržujeme sa hore príliš dlho a hneď klesáme k útulni Ďurková (1620). Vidina závetria a teplej polievky nás ťahá vpred. Adam dole kopcom beží, ja za ním.

Na hrebeni a v blízkosti útulne konečne stretáme ďalších turistov. Prichádzajú zo všetkých smerov a trúsia sa do okolia. Teplá polievka a krásne výhľady nám dobíjajú baterky. Pokúšam sa dať Adama na poschodí spať, no evidentne si baterky jedlom dobil aj on. Cesta hore nám trvala približne o hodinu viac, ako písala smerovka zelenej značky. Posedeli sme asi 45 minút a vybrali sme sa naspäť. Nakladáme živý náklad do nosiča, dedo ho vyhadzuje na plecia a udáva tempo. Adam okamžite zaspáva, podkladáme mu hlavu dekou, nech mu je čo najpríjemnejšie a 100 výškových metrov smerom hore na hrebeň dávame vcelku slušnou rýchlosťou. Dedo má jasný cieľ, kým Adam spí, prejsť čo najďalej. Adam spal parádnu hodinu tvrdým spánkom, ani vietor mu už nevadil. Keď sa zobudil, opäť sme sa už nachádzali v čučoriedkovom kráľovstve.

Tu zastavujeme, dávame oddýchnuť pleciam, ukladáme sa medzi čučoriedky a občerstvujeme sa. Sú naozaj dobré a veľké a len malinký kúsok od chodníka ich je ešte naozaj veľa. Adam kričí „ešte ešte“, dedo nestíha zbierať, tak radšej opúšťame stanovište a vchádzame do lesa. Lesom ide už každý po vlastných nohách, niekto pomalšie, niekto rýchlejšie. Niet sa už kam ponáhľať. Po troch hodinách sme opäť v obci Magurka, sadáme na terasu reštaurácie a tešíme sa, že sme to zvládli. S úsmevom teraz spomíname na šialený vietor na hrebeni a mrzutú obsluhu na útulni.

Na záver s úsmevom

V aute sa už usmievame naozaj všetci. Dedo sa teší, že nás vytiahol až na hrebeň, tatino sa teší, že smerom hore nezomrel, maminka sa teší, že sme to nakoniec nevzdali a správne vyhodnotili Adamovu náladu, Adam kričí celú cestu autom „na kopčeky, na kopčeky“ a náš pes je šťastný zo super prechádzky mimo betónovú bratislavskú džungľu. Všetci sme nadmieru spokojní. Prešli sme kúsok viac ako 11 km. Cesta so všetkými prestávkami, Adamkovými samostatnými úsekmi a občerstvovacími stanicami nám trvala, až po sadnutie do reštaurácie, 7 hodín. Vystúpali sme 865 výškových metrov a rovnaký počet sme aj zostúpili. Bol to parádny výlet, ktorý zároveň ukončil na tento rok našu turistickú sezónu.

Fotogaléria k článku

Najnovšie