Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Dolina Bialego
Dolina Bialego Zatvoriť

Túra Dolina Kościeliska a tri blízke doliny Zakopaného

Poľské horské mestečko Zakopané ponúka nespočetné množstvo aktivít so širokým spektrom prírodných krás. Túto výhodu mu prináša ideálna poloha na rozhraní Vysokých, Západných Tatier a Podhalia. Tentokrát navštívime najbližšie doliny tunajších Západných Tatier. Pritiahli nás sem potôčiky, skalné útvary a relatívne veľká voľne prístupná jaskyňa. Taktiež nakukneme do jednej z najdlhších poľských tatranských dolín.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+658 m stúpanie, -682 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 05.08.2018
Pohoria
Tatry - Tatry Zachodnie (Západné Tatry) / Tatrzański Park Narodowy (Tatranský národný park)
Trasa
Voda
Schronisko na Hali Ornak
Doprava
Zakopane (vlak, bus, taxi-mikrobusy)
SHOCart mapy
» č.1096 Západné Tatry (1:50.000)

Doprava

V Zakopanom je výhodné využiť dopravu minibusmi, vyskúšali sme ju v strede letnej sezóny. Stačí počkať na autobusovej stanici (nachádza sa pri železničnej) alebo na zastávke smerom k cieľu a čochvíľa sa vezieme k hlavným destináciám, či už Kościelisko, Kiry alebo Kuźnice. Cena je rádovo do 5,- PLN, prípadne 15,- PLN až na hranicu (Lysá Poľana). Perlička je, že sa platí až pri vystupovaní, samozrejme, dá sa so šoférom dohodnúť aj individuálne zastavenie, ochota poradiť nechýba.

Prvý deň - východisko Krzeptówki

Zakopane, Krzeptówki - Dolina Za Bramką - Dolina ku Dziurze, jaskyňa Dziura - Dolina Bialego - Zakopane, Źywczanskie (trasa)

Do časti Krzeptówki sa môžme dostať prechádzkou po ulici Kościeliska, ktorá je označovaná aj ako “staré mesto” Zakopaného. Nájdeme tu pôvodné drevené domy z 19. storočia, ktoré sú súčasťou Náučného chodníka drevenej architektúry Malopolska (Szlak Architektury Drewnianej w Małopolsce). Ale aj domy mimo chodníka stoja za zastavenie, ako napríklad dodnes fungujúci hostinec Karczma „U Wnuka”.

Sabala - Jan Krzeptowski

Prv než sa ponoríme do lesa, zájdeme ešte pozrieť dom legendy Podhalia a tunajších hôr. Zvoníme na dverách v nedeľnom predobednom čase. Prichádza otvoriť pani. Pred samotnou dreveničkou sedí drevený Sabala so svojimi husličkami. Vkročíme dnu a cestovanie časom nazad dobrých viac ako 100 rokov môže začať. V predchodbe je studnička, ďalej je jedna veľká izba a za ňou ešte jedna malá, kde Sabala vraj ako šoltýs prijímal hostí. Na stenách sú dobové rodinné fotografie, dozvedáme sa genealógiu rodu. Aj milá pani je manželka potomka slávneho Gorala. Rozhovor plynie v poľsko-slovenčine, častokrát sa až divíme ako staré veci majú takmer zhodné pomenovanie. Dlho predlho by sme sa rozprávali, ale keďže poobede sa má dostaviť búrka, musíme sa nakoniec poberať ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Dolina Za Bramką

Poza humná cez lúku sa dostávame priamo pred vchod do doliny. Je to sem tak blízko, že je jasné, že si Sabala miesto pre svoju usadlosť nevybral náhodne. Hneď na začiatku nás víta potôčik a na jednej aj druhej strane skalné bralo, sťaby brána (bramka). Voľakedy tu naozaj bol skalný blok ako brána, ale neskôr ho pri rozširovaní chodníka zničili.

Vstup do dolinky je zadarmo, dávnejšie bola dolina celá sprístupnená až k Strąžyskej doline, v súčasnosti kvôli prísnej ochrane miestnej prírody sa treba v polovici vrátiť. Turistov tu takmer nevidieť. Aj jedna nepočetná skupinka sa od nás oddeľuje kdesi v spleti vychodených chodníčkov pod bralami. My dodržiavame ochranu a nasledujeme výlučne len zelenú značku. Prechádzame cez zopár mostíkov, hlavy si ideme vykrútiť pri pohľadoch na skamenelé tvory nad nami. Nad bystrinou sa miestami drží hmla, slnko pečie. Tam, kde sa z niekoľkých strán zbiehajú pramene, sa značenie končí.

Konštatujeme, že najatraktívnejšie časti nám chodník dokonale ponúkol. Vraciame sa von z lesa späť na širokú lesnú cestu menom Droga pod Reglami (Cesta pod Rýgľami), tiež volaná Żelazną Drogą (Železná cesta), keďže pôvodne slúžila ako spojnica medzi hutníckymi centrami Kiry a Kuźnice. Prevážali sa tu rudy, uhlie a polotovary.

Dolina ku Dziurze a jaskyňa Dziura

Ideme okolo koliby (bacówka). Po chvíli počuť hluk, ktorý naberá viac a viac na intenzite. Sme pri vstupe do Strąžyskej doliny. Tentokrát dolinu vynechávame, iba si letmo pospomíname na jej návštevu spred pár rokov. Dávame si jedno podchladené pivo a bez peny, ako Zdenči trefne hovorieva “Pivo ledowe, bezpienowe”.

Napokon vchádzame do Doliny ku Dziurze. Potok je tu viac-menej len cícerok. Vyzerá, že tu bude najväčším lákadlom voľne prístupná jaskyňa s dĺžkou 175 m a deniveláciou 40 m. Ľudí je tu viac, ale nie je to nijako obťažujúce. Po 20 minútach stúpame ku vchodu. Priobliekame sa, zapíname čelovku a poďho dnu. Na zemi sú šmykľavé mokré listy, nad hlavou diera, z ktorej si dakto skúša zlaňovanie. Klesáme opatrne 40 metrov. Tma je poriadna, bez svetla sa nedá spraviť ani krok. Nakoniec nás čaká cesta späť.

Dolina Bialego

Prichádzame k miniatúrnej reštaurácii a domčeku s výberom vstupného, keďže dolinou sa dá dostať ďalej do Tatier. Hoci sú dve hodiny popoludní platíme 5,- PLN (2,5 PLN zľavnený), suma nie je nijako ruinujúca. Množstvo ľudí stúplo geometricky. Blízkosť Zakopaného - Kuźnic je poznať. Oproti míňame ľudí, ktorí sem mohli prísť z rôznych smerov. Napríklad zo spomínaných Kuźnic cez Kalatówki či z návštevy skalného brala Sarnia Skala nad Strąžynskou dolinou. Ešte nemáme presný cieľ. Na konci doliny podľa času a počasia si zvolíme, kam ďalej.

Dolina je široká, priam prispôsobená na vozy. Dravá riečka Bialy Potok spolu s kulisou skalných vápencových brál vyvoláva dojem, ako keby sme boli v Strąžynskej doline. Po chvíli zbadáme v ľavom svahu dieru s drevenými mrežami. Pravdepodobne to súvisí s tunajšou banskou činnosťou. V 50. rokoch 20. storočia tu boli pokusy Sovietov dolovať urán. Potok zurčí, prechádzame niekoľkými mostíkmi. V diaľke vidno vodopád, ale prístup je k nemu zatarasený. Napokon chodníček v lese opúšťa riavy a stúpame prudko do lesa.

Míňame pani sediacu na zemi s poraneným zápästím. Má okolo seba rodinu, ktorá sa o ňu stará. Začína hrmieť, radar ukazuje, že hromy blesky idú na nás. Po zhodnotení, že to najkrajšie z doliny sme videli a hore sme boli, ideme naspäť. Zmoknúť sa nám nechce. Pri schádzaní míňame oproti idúcich záchranárov. Z doliny vychádzame za silného burácania búrky. Bialy Potok nás priamo dovedie do Zakopaného, v jeho uličkách nás dobieha prietrž mračien.

Druhý deň - Kiry, Dolina Kościeliska a jaskyňa

Kiry - Dolina Kościeliska - Schronisko PTTK na Hali Ornak - Jaskinia Mroźna - Kiry (trasa)

Slovo "kira" v miestnom dialekte znamená cestu alebo rieku. Už klasicky na presun využívame miestne minibusy. Hneď ako vystupujeme, je z množstva áut a autobusov jasné, že sme prišli na masovú akciu. Kto bol na Morskom oku, tak si to vie predstaviť. Prekáža, neprekáža? Neprekáža. Samozrejme, mám rád potulky opustenými miestami, ale keď viem dopredu, že chodník bude preľudnený, tak si vytvorím bublinu zo snívania ako sem pôjdem v inom období, počasí či prípadne za ranného brieždenia.

Vstupné je samozrejmosťou. Začína sa širokým záverom doliny. Chodník prechádza veľkou lúkou, vpravo tečie bystrina Kirowa Woda. V ľavom úbočí vidieť pozostatky štôlne. Na konci poľany je “bacówka”. Značky sa tu rozbiehajú až na hrebeň Červených vrchov. My pokračujeme s davom po zelenej. Čochvíľa sa k nám z pravej strany pripája chodníček z Doliny Chochołowska (Schronisko na Polanie Chochołowskiej) respektíve z Doliny Leiowa. Opodiaľ je zbojnícka kaplnka (Kaplica Zbójnica) s vyobrazenými banskými symbolmi.

Prichádzame ku skalným bralám, ktoré v sebe skrývajú voľne prístupné jaskyne, hlavný magnet krasovej doliny. Viac nájdete v článku Jaskyne Koščeliskej doliny. Pokračujeme ďalej. Na poľane Hala Pisana majú konečnú konské povozy. Z ďalšej lúky Polana Smytnia je nádherný pohľad na masív Vysokej veže (Wysoka Turnia).

Zakrátko stojíme pred chatou Schronisko PTTK na Hali Ornak. Z lúky sú vidieť impozantné vrcholy Blyšť (Blyszcz) a Bystrá. Ľudí je neúrekom, ale máme šťastie, čoskoro sedíme pri stole s jablkovou šarlotkou (szarlotka). Zo smerovníka vidíme, že miesto je dobrým východzím bodom či už na hrebeň Západných Tatier, spomínaných Červených vrchov alebo do susednej Doliny Chocholowskej. Vraciame sa späť.

Času máme dostatok, a tak si nenecháme ujsť aspoň návštevu elektricky osvetlenej (hučiacim agregátom) voľne prístupnej, avšak spoplatnenej jaskyne Jaskinia Mroźna. Prehliadka trvá približne 40 minút, závisí od rýchlosti pohybu ľudského hada. Sintrová výzdoba je skromná. Z východu je očarujúci pohľad na uvedené hraničné kopce a záver práve navštívenej doliny. Dreveným nekonečným schodiskom prudko klesáme na jej dno a napokon sa poberáme definitívne domov.

Záver

Ak si túru rozdelíme na viac etáp, mení sa na prechádzku ako stvorenú na výšľap s deťúrencami. V prípade nevľúdneho počasia na túry po okolitých končiaroch môže byť spoznávanie uvedených dolín vhodnou alternatívou.

Užitočné odkazy

Fotogaléria k článku

Najnovšie