Pred rokmi, keď sme o Lucii ešte ani nechyrovali a na bicykloch spoznávali krásy Šumavy, sme si tento kút sveta zapísali do pamäti ako miesto ideálne na výlety s kočíkom. V skutočnosti sme ani netušili, čo výlety s bábätkom znamenajú, no učarila nám hustá sieť pomerne dobrých asfaltových a šotolinových ciest, množstvo zaujímavostí a v neposlednom rade aj pohnutá história, prítomná na každom kroku. Bonusom v horúcich letných dňoch je tiež príjemná, chladnejšia klíma. V našom prípade až natoľko, že v deň príjazdu na Šumavu tam teplota nevystúpila nad 6 °C. Dážď bol tiež samozrejmosťou. Vďaka Lucičke a jej schopnosti odháňať dažde, sme si však aj napriek tomu užili úžasné výlety, na ktoré sme počas horúceho leta s vrúcnou láskou spomínali. Jedným z nich bol neplánovaný cyklovýšľap na Poledník.

Z Modravy na Poledník

Neveľká obec Modrava, ležiaca na sútoku troch potokov – Modravského, Filipohuťského a Roklanského, z ktorých následne vzniká rieka Vydra – nás víta premenlivým počasím a poloprázdnym, no i tak plateným parkoviskom. Nič z toho nás však neodrádza od toho, aby sme Luciu, ktorá sa aj napriek obrovským žihľavám snaží dostať k potoku, naložili do cyklovozíka, sadli na bicykle a vyrazili za krásnymi zážitkami. Cieľ je jasne nejasný – zabicyklovať si, vyspať Luciu a príliš pritom nezmoknúť. Nad tým všetkým sa v diaľke týči Poledník, ktorý nás láka, no keďže počasie je veľmi nestále a cesta na vrchol dláždená šotolinou, svorne sa presviedčame, že dnes jeho mámeniu odoláme. Aj napriek tomu vyrážame jeho smerom – na západ popri Roklanskom potoku.

Hneď na úvod trošku kufrujeme, ešte v Modrave pri pivovare križujeme Rokalnský potok a stúpame po peknej asfaltke. Keďže začína pršať, máme pri zakrývaní spiacej Lucie pršiplášťom čas prehodnotiť trasu a nasmerovať sa správne. Tam nás čaká nádherná hladká asfaltka, ideálna aj na korčule, vinúca sa úchvatnou krajinou šumavských slatín, ktorými preteká stužka Rokalnského potoka a ktoré lemujú tmavé ihličnaté lesy.

Pravú šumavskú atmosféru dotvárajú ťažké mraky a občasné prehánky, po ktorých sa z močaristých lúk tajomne parí. Kde-tu z diaľky vykúka nenápadný Poledník, ktorý spoznávame podľa vyhliadkovej veže na vrchole. Stále nám tak trošku nedá pokoj, preto sa na križovatke Rybárna nevrhneme na veľmi zaujímavo vyzerajúce stúpanie na Tříjezerní slať, ale pokračujeme príjemnou naklonenou rovinou popri Roklanskom potoku. Chceme totiž skontrolovať, či lákavá cesta cez Javoří slať, ktorá má byť v čase našej návštevy z dôvodu ochrany prírody uzatvorená (od 16. 11. do 14. 7.), nejakou náhodou nie je asfaltová a nejakou ešte väčšou náhodou aj otvorená.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cesta náhodou asfaltová je, no uzávera ani náhodou platiť neprestala, preto trošku sklamane odbáčame na Javoří cestu, kde v prudkom stúpaní pod vrch Oblík (1225 m) na všetky sklamania postupne zabúdame a v pote tváre len sledujeme, ako nás s úsmevom predbieha jeden „baterkáč“ za druhým. Našťastie od nás aspoň nechcú taxík, ako ich kolegovia o 100 výškových metrov nižšie, ktorí sa v daždi krčili pod stromom, kým sme so spiacou Luciou vo vozíku šliapali do pedálov dážď-nedážď.

Viktor ma netradične necháva ísť popredu, asi aby som sa naňho mohla na rázcestí Bavorská cesta, odkiaľ sa dá odbočiť na Poledník, obrátiť s provokačnou otázkou, či si na posledného 3,5 kilometra po šotoline predsa netrúfame. Lucia vo vozíku zatiaľ sladko odfukuje a šotolinka vôbec nevyzerá nepriateľsky, rovnako ako veľmi mierny sklon cesty. Prehánky tiež ustali, preto padá rýchle odvážne rozhodnutie a pomaly začíname stúpať peknou lesnou cestou na Poledník, na ktorý dnes určite nepôjdeme.

Povrch sa postupne zhoršuje, no metre utešene ubúdajú a aj keby sa Lucia v ktoromkoľvek okamihu zobudila, na vrchol to už dáme. Na križovatke Předěl sa trošku podpichujeme s ďalšími „baterkáčmi“ a kým fotím Viktora s Poledníkom, z ktorého ako ostne trčia stovky suchých pňov stromov, počujem uznanlivé komentáre na adresu nášho rodinného ťahača. Máme pred sebou posledný kilometer, avšak so 70-metrovým prevýšením po dosť vymletej šotoline. Lucia si tatinov boj s gravitáciou nemôže nechať ujsť a budí sa. S takou perfektnou pomocnicou to Viktor nakoniec bravúrne zvláda a zanedlho rozkladáme tábor na núdzovom táborisku, kde fúka trošku menej než na úplnom vrchole.

Slniečko síce chvíľami príjemne hreje, no čierne mraky všade naokolo a burácanie hromov v diaľke nás stále udržujú v strehu. V bufete si dávame polievku a čaj, dorážame sa koláčmi z vlastných zásob a na striedačku vybiehame po 227 schodoch na rozhľadňu. Betónová veža, vysoká 37 metrov, pôvodne slúžila ako vojenská základňa odpočúvacej stanice a rušičky. Dnes možno vnútri nájsť expozíciu o šumavskej prírode, ako aj o histórii Poledníku. Na jej úplnom vrchole sa dá po strmom rebríku vyšplhať až na vzdušnú vyhliadku, odkiaľ sa otvárajú ďaleké výhľady prakticky na celú Šumavu a niekedy aj na Alpy. Okrem vrchov ako Velký Javor (1456 m), Velký Roklan (1453 m) či Boubín (1362 m) sú neprehliadnuteľné zničené lesy, ktoré v roku 2007 padli za obeť orkánu Kyrill.

Dole na zemi zatiaľ pobehuje aj s kýblikom a lopatkou Lucia, čoraz viac nespokojná s naším výberom miesta na prestávku. Na čo jej je nejaká mäkká šťavnatá trávička, keď sem nikto nedal ani len pieskovisko? Neochotne sa teda vzdávame príjemného táboriska v závetrí a na občasnom slnku a presúvame sa k rozhľadni, kde sa zakuklená Lucia výborne baví skúmaním náradia na opravu bicyklov a lozením po múrikoch. Rodičia zatiaľ svorne mrznú na studenom vetre a spomínajú, ako tu podobne, no ešte o trošku viac, mrzli pred 6 rokmi.

Z Poledníka do Modravy okľukou

Odjazd z nehostinného miesta nám na chvíľu komplikuje krátka, no výdatná prehánka, ktorá prihrmí práve v okamihu, keď nasadáme na bicykle. Trošku si teda pocvičíme s nakladaním a vykladaním Lucie, aby sme napokon konečne zamávali Poledníku a Bavorskou cestou sa vrátili späť na Javoří cestu. Unavenej Lucii sa na hrboľatej ceste nedarí zaspať a na záver proti takýmto terénom protestuje, na križovatke preto dlho nešpekulujeme a na asfaltke sa berieme doľava. Na mape na dverách bufetu na Poledníku som si totiž vyhliadla parádnu trasu na návrat, ktorá bude síce trošku dlhšia, no samozrejme celá z kopca.

Zjazd po asfaltke je rýchly a pohodlný a malá pasažierka si konečne môže zdriemnuť. Za križovatkou Nová Studnice cesta naberá na sklone a mne pri pohľade na výškomer na navigácii začína byť jasné, že až do Modravy to v žiadnom prípade nebude celé z kopca. Už cesta z Prášil do Srní, na ktorú sa napájame, mierne stúpa, aby následne sklesala ešte nižšie, až do Mechova. Tam nás ukazovateľ smeruje na peknú asfaltku pri Vchynicko-Tetovskom plavebnom kanáli a oznamuje nám, že do cieľa nám chýba ešte 13 kilometrov. Uf, trošku som sa na tom Poledníku prepočítala.

Lucia už ťahá spací „nadčas“ a môže sa kedykoľvek zobudiť a nás ešte čaká 13 kilometrov po nevedno akom teréne a podľa všetkého do kopca. Viktor moje zdesenie nezdieľa a užíva si pohodový výšľap okolo elektrárne Čeňkova Pila z roku 1912, za ktorou sa sklon vyrovnáva a cesta sa kľukatí povedľa plavebného kanála. Ten v rokoch 1801 až 1958 slúžil na splavovanie dreva a následne sa stal kultúrnou pamiatkou a jednou z mnohých atrakcií Šumavy.

Povrch sa postupne mení na šotolinový, no cesta pri žblnkotajúcej vode je stále veľmi príjemná aj na cyklovozík. Svedčí o tom aj fakt, že Lucia spinká ako miminko ešte nad Antýglom, bývalým králováckym dvorcom zo 16. storočia, ktorý dnes slúži ako súčasť autokempu a východiskový bod prechádzok do malebného údolia rieky Vydra so známou Turnerovou chatou. Rázovitú usadlosť, tvorenú viacerými budovami so šindlovou strechou, ktorá je učupená pri rieke Vydra o niekoľko desiatok výškových metrov pod nami, preto míňame bez zastavenia a nechávame sa plavebným kanálom doviesť až k 72 metrov dlhému hradlovému mostu cez rieku Vydru v Rechli. Ten je vernou replikou bývalého historického mosta, ktorý sústavou tyčí zachytával plavené drevo a smeroval ho do plavebného kanála. Za mostom nás čaká asfaltka medzi Srním a Modravou, po ktorej rýchlo prekonávame posledné 2 kilometre so zobudenou Luciou.

Na prázdnom parkovisku v Modrave

Uprostred celkom veľkého parkoviska nás osamelo čaká naše auto. Akoby sme sa vrátili do predluciových čias, kedy sme zo všetkých výletov chodili poslední, najlepšie za úplnej tmy. Dnes však ešte ani zďaleka nie je tma. Práve naopak, slnko vykúkajúce spomedzi ťažkých mrakov krásne hreje a gratulujeme si, že sme sa, na rozdiel od mnohých iných, nenechali počasím odradiť. Odmenou nám bol úžasný výlet charizmatickou Šumavou – spontánny, neplánovaný, no napokon úplne dokonalý. Lebo odvážnym šťastie praje. A s Lucičkou dvojnásobne.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek