Rada Deti a nadmorská výška
Chcel by som sa s vami podeliť o svoje dojmy a poznatky s turistikou detí vo vyšších horských polohách, ako sú Tatry a Alpy. Čo vás možno do budúcnosti navnadí a povzbudí k tomu, aby ste so staršími deťmi zvážili aj dlhšie a ťažšie výlety.
Rád chodím po horách a príchod potomkov obmedzí voľný čas a aktivity v prírode. Jednou z možností, ako tento čas navýšiť, je začať brať deti so sebou. Nosenie detí v nosiči nepovažujem za vhodné, lepšie je voliť terény a dĺžku trasy podľa veku a schopnosti dieťaťa tak, aby to nebolo len o vás, ale aby aj deti mali z toho zážitok. Ja som mal šťastie, že moje deti boli a sú celkom športovo založené a tak sa s nimi pomerne rýchlo dalo chodiť aj po celkom serióznych túrach.
Postupne sa dostali až k výstupom v Tatrách a v Alpách. Pri výstupoch vo vyšších polohách, okrem klasických problémov s deťmi, pribúda aj problematika vplyvu nižšieho tlaku vzduchu na organizmus a celkovej náročnosti výstupu. V odbornej literatúre je definovaná tzv. zóna úplnej kompenzácie od 2000 do 4000 metrov, kde dochádza k poklesu tlaku vzduchu a čo je podstatné, aj k výraznému poklesu ponuky kyslíka. Už aj malá telesná záťaž vedie k zvýšeniu srdcovej frekvencie a rýchlejšiemu vyčerpaniu organizmu. Nevyhnutným predpokladom pre úspešnú túru je postupná aklimatizácia. Mne sa osvedčili dva dni pobytu vo výške okolo 3000 metrov a potom jeden deň oddych v nižších polohách, aj keď v pravom slova zmysle ešte nejde o úplnú aklimatizáciu, ale skôr o adaptáciu.
Aklimatizačné výstupy volíme aj vzhľadom na ďalšie ciele, aby sme sa úplne nevyčerpali. Dobrým tréningom pre pohyb vo vyššej nadmorskej výške sú kondičné behy, cyklistika a rýchle krátke výstupy s prevýšením. Toto som sa snažil absolvovať tiež s mojimi deťmi, možno aj vďaka tomu sme v horách zatiaľ nemali vážnejšie kondičné problémy.
Treba zdôrazniť, že bez prípravy nemá zmysel sa púšťať do ťažších podnikov, je to utrpenie nielen pre dieťa, ale aj pre rodiča. Aj napriek tréningu a odporúčaniam nie je vždy isté, ako bude jednotlivý organizmus na zmeny nadmorskej výšky reagovať. Hlavný rozdiel u detí oproti dospelým je ten, že dieťa štandardne funguje v dvoch režimoch. Buď to ide alebo nejde.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Dieťa nevie ísť na zotrvačnosť a vyhecovať sa, pokiaľ sa blíži do krízy alebo je nutné ešte chvíľu zabrať. O to dôležitejšie je, aby rodič alebo nejaký iný dospelý priebežne sledoval a vyhodnocoval aktuálny stav dieťaťa. V ďalšom texte by som spomenul praktické skúsenosti a postrehy z jednotlivých výstupov.
Marek – 10 rokov
Prvýkrát som mal možnosť otestovať vplyv výšky na detský organizmus na Marmolade (3343 m). Po celonočnom presune, ktorí deti zvládajú lepšie ako dospelí, sme ráno nastúpili na lanovku a od výšky 2624 metrov začíname stúpať po ľadovci. Tu chcem podotknúť, že fáza aklimatizácie v tomto prípade nebola nutná, nakoľko sme dosiahnutú výšku spravili za jeden deň hore aj dole. Naša výstupová trasa bola predelená ľahkým skalným úsekom, ktorý bol vybavený zaisťovacími pomôckami. Pomerne ľahko sme ho prekonali a prichádzame na vrchol Marmolady. Po celý čas išiel Marek úplne v pohode, nikde sme nezaznamenali pokles výkonnosti, ani pokles chuti do jedla. Sám som bol prekvapený, ako dobre to išlo.
Marek – 11 rokov
V tom roku sme mali naplánovaný výstup na 4000-ovku. Selektovaním jednotlivých vrcholov sme si vybrali Castor vysoký 4228 metrov. Samozrejme, na takýto vrchol je už nutná aklimatizácia. A tak postupne všetci absolvujeme výstupy na vrcholy s nadmorskou výškou 2500 – 3000 metrov. Celkovo sme turistikami a lezením po ferratách v takejto výške strávili tri dni.
Po kontrole počasia sme vyrazili na chatu Quintino Sella (3558 metrov). Jediný problém je množstvo materiálu, ktorý som sem musel na chrbte dopraviť. Poobede sme si ešte všetci na blízkom ľadovci zopakovali základy pohybu po ľadovci a na druhý deň sme vyrazili.
Skoro ráno sme sa zapojili do klasického sprievodu čeloviek na ľadovci. Aj keď už s námahou, ale predsa sa nám darilo držať tempo s ostatnými. Marek stále krútil hlavou, že nič nechce, ale aj tak ho v pravidelných intervaloch nútim zapíjať sacharidy.
U neho sa pravdepodobne prejavil vplyv nadmorskej výšky, zvlášť 5. deň pobytu v takýchto výškach býva často poznačený nechutenstvom. Na vrcholovom hrebienku to bolo už zaujímavé a celkom v pohode dôjdeme na vrchol. Keďže nám fúka dosť silný vietor, ostali sme na vrchole iba pár minút a začali sme zostupovať.
Na zostupe si Marek zrazu sadol a nechcel pokračovať. Rýchlo sme mu dali napiť, niečo sladké a už bez problémov sme schádzali až dole. Tu sa prejavuje sila kolektívu a treba povedať, že sám by som tam veľa neurobil. Pri zostupe pod 3900 metrov nastáva viditeľné oživenie a nastal klasický scenár, keď dieťa pookreje a na vás doľahne únava.
Miško – 9 rokov
Po výstupoch na dve trojtisícovky sme sa rozhodli ísť na Pollux (4092 metrov). Východiskom pre výstup je chata Val d'Ayas (3420 metrov). Tú som si zvolil ako najvyšší bod pre výstup Miška. Výstup to bol dlhý, veď sme robili prevýšenie 1700 metrov, ale moje obavy z toho, ako to bude zvládať, sa našťastie ukázali ako zbytočné a celú trasu absolvoval sám a prvýkrát asi aj bez poháňania a dohovárania.
Na chate sme stretli podobné a niektoré možno aj mladšie deti. Ďalší výstup nebol možný, pretože pôvodný plán bol nebrať ho hore na ľadovec a pre neho som nebral veci na ľadovec. Je to škoda, nakoľko mu to išlo dobre a rád by som s ním skúsil ísť aj ďalej, ale neprekáža, je mladý a pokiaľ ho to bude baviť, ešte to niekedy zažije.
Záver
Problematika správnej aklimatizácie, predovšetkým vo vysokých pohoriach je stále predmetom výskumu a existuje o nej veľa literatúry. Pre základný rozhľad stačí veľmi dobré a jasné zhrnutie, napríklad článok o aklimatizácii.
