Príchod autom do Ľubochne

Z domu sa nám podarí vyraziť pred deviatou a niečo po desiatej prichádzame od Žiliny autom do Ľubochne. Parkujeme pred miestnym kúpeľným parkom, kúsok povyše Endokrinologického ústavu. Zamýšľali sme sa aj nad tým, či nezastať s autom až v doline v časti Lúčka, ale napokon sa rozhodujeme pre centrum Ľubochne. Naša výbava: dva bicykle máme horské, s prehadzovačkami, dcérka má 20-tku bicykel mestský bez prehadzovačky, syn má bicykel 24-rku s prehadzovačkou. Berieme so sebou aj ťažnú tyč – možno ju využijeme.

Cyklistika začína

Ľubochňa – Píla – Lúčka – Salatín – Raková – Čierňavy – Bršková – Lipová – Blatná – Nižný tajch – Rakytov – Rakytovec – Vyšný tajch a späť

Trasu dolinou poznáme, a tak vieme celkom dobre deťom vysvetliť, čo nás čaká. Hlavne zdôrazňujeme, že spiatočná cesta bude dole kopcom, a tak bude jednoduchšia a prejdeme ju isto rýchlejšie. Ale nič nepodceňujeme, aj pri zjazde je potrebné byť opatrný a aj pre zjazd musia mať deti dostatok síl.

Volíme stratégiu, že bicyklujem so synom, manžel s dcérkou. Nechceme, aby deti medzi sebou súperili, kto ide rýchlejšie, ale aby si išiel každý svojím tempom. Jedlo a pitie máme v batohoch na chrbtoch, najmä pitia berieme vzhľadom na predpokladané teplo viac. Je výborné, že od Ľubochne nejdeme sami. Prakticky celú cestu sa míňame s jednou milou dvojicou, ktorá si bicyklovanie zjavne tiež užíva, podobne ako my. Okrem toho sú tu aj ďalší cyklisti, či už pomalší alebo rýchlejší.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvá naša dlhšia zastávka je v časti Lúčka na začiatku doliny. Čas od raňajok pokročil, a tak si v prístrešku dávame sladkosti v podobe horaliek – rýchlu energiu. Bude príležitosť cukor z nej spáliť. Kríž, ktorý tu stojí na pamiatku lesníkom, je podobný ako ten, ktorý stojí v osade Čierny Váh za údolnou nádržou Váhu pod lesníckym cintorínom.

Dolná časť Ľubochnianskej doliny je široká, sú tu pekné lúky a scenérie sú veľmi pekné. Stúpanie je iba veľmi mierne, deti to zvládajú v pohodičke na bicykloch sami. Zabudli sme si zobrať krátke nohavice, predpokladali sme, že doobeda bude v doline predsa len chladnejšie. A tak si robíme kraťasy z dlhších teplákov, ktoré vyhŕňame. Pre istotu natieram opaľovacím krémom uši a krk synátorovi, ktorý je nakrátko vystrihaný. Po kratšej zastávke pokračujeme ďalej. Zastavujeme vždy, keď sú deti smädné a chcú piť. Tempom podľa detí vytrvalo pokračujeme hore dolinou. Stále nás sprevádza potok Ľubochnianka, na niekoľkých miestach ju prechádzame. Kraje cesty sú pekne vykosené, nezarastené. Je tu plno rozkvitnutých žltých kvetov a na kvetoch je motýľov ako maku. Prichádzame do Rakovej. Zdá sa, že deti vládzu, a tak pokračujeme ďalej. Skúsime prejsť až po Blatné. Údolie je tu už užšie. Zrazu sa cez cestu objavuje rampa. Nedá sa obísť, a tak schádzame z bicyklov, pretláčame ich pod rampou, ktorú potom podliezame. Minule tu rampa nebola a cyklista, ktorý schádza zhora, nám hovorí, že keď išiel hore dolinou, asi hodinu predtým, cesta bola bez spustenej rampy.

Popri ceste nás sprevádzajú aj stĺpy elektrického vedenia, je tu hŕba obydlí. Šťastlivo prichádzame do časti Blatná. Načasovanie sem bolo tak akurát, synátor mal už menšiu krízu, treba teda ďalšiu prestávku. V tieni pri smerovníku je lavička, ktorú využívame. Darmo, cesta hore dolinou deti vyhladovala. A tak dopĺňame energiu – pomazánky, chleba, domáce paradajky. Medzitým zdola prichádzajú ďalší cyklisti, poniektorí sú na elektrobicykloch. Dávame sa do reči. Jedna z dvojíc na horských bicykloch, ktorá ide zhora od tajchu, pri nás odbočuje na Smrekovicu, kde sa chystajú prespať. Povyše na tejto odbočke je hradené jazierko Blatné, ešte sme pri ňom neboli. Odhademe to k tajchu s deťmi na bicykloch ešte tak asi na pol hodinu. Dcérke sa chce ešte šliapať, syn by už radšej išiel dolu. Deliť sa nechceme, bola by som rada, keby sme pokračovali ďalej spolu. Myslím, že synovi sa skôr nechce, a nie to, že by nevládal. A tak ho skúšam motivovať nanukom po obede v Ľubochni. Najprv sa zdá, že nebudem úspešná, potom sľubujem aj omočenie nôh vo vode v tajchu a pozorovanie rýb. Na našu radosť, nanuk a tajch zaberajú. A tak to skúšame spoločne vyjsť až po tajch.

Od Blatnej k Vyšnému tajchu s pomocou ťažnej tyče

Za manželov bicykel dávame ešte ťažnú tyč, dcérku radšej ku tajchu potiahneme, aby sama zvládla ešte dlhý zjazd dolinou až do Ľubochne. Nasadáme na bicykle, zostávam vzadu, fotím. Všetci ma predbiehajú, proste chytajú druhý dych, synátorovi zrazu nič nie je a bicykluje ako o dušu. Tak zostávam vzadu, skúšam čo to-fotiť zrkadlovkou. Dobieham ostatných pri horárni kúsok pod tajchom. Nad horárňou je cestička zase o niečo užšia, okolo stále rozkvitnuté kvety, parádička. Odhodlane zaberáme do pedálov. Napravo sa objavuje vyťažený svah, zdá sa mi, že pred dvoma rokmi to tu ešte vyťažené nebolo.

Keď sa objavujú usadlosti a potok začína viac zurčať, vieme, že sme pri tajchu. A naozaj, ešte krátke stúpanie a sme tu. Chvíľku po nás prichádza aj spomínaná dvojica, ktorá ide s nami na striedačku od začiatku doliny. Využívame to na spoločnú fotku pri tajchu a vzájomne sa fotíme - spoločných fotiek nemáme veľa. Sme veľmi radi, že sme to zvládli až sem. Deti chválime, že sú šikovníci a že si poriadne oddýchneme.

Oddych pri Vyšnom tajchu

A robíme si tretiu dlhšiu prestávku. Niektorí cyklisti pokračujú ešte ďalej k Močidlu. My sme v cieli, odtiaľto to bude už iba dolu. Deti si najprv obzerajú drevený prístrešok. Potom sú zvedavé na tajch a tešia sa na sľúbené močenie nôh a ryby. Voda je poriadne studená, a tak si holé nohy máčajú iba na chvíľu. Ešte porátajú kaskádovité schodíky, ryby a na chvíľu si sadáme do tieňa stromu pri prístrešku. Dopĺňam energiu, lebo som zatiaľ nejedla a revidujeme množstvo vody. Je jej dostatok, predpokladáme, že smerom dolu deti budú piť menej. Asi po 45 minútach oddychu sa dávame na spiatočnú cestu, už bez ťažnej tyče. K tajchu práve prichádza ďalšia rodinka s deťmi, aj s ťažným vozíkom za bicyklom.

Zjazd dolinou a odmena pre deti

Aj dolu dolinou ideme overeným spôsobom, ja so synom, manžel s dcérkou. Dopredu si hlásime všetky diery na ceste alebo motorové autá, ktorých zopár prechádza dolinou. Opäť podliezame rampu a synátor nahlas uvažuje o tom, že autá musia mať kľúče od rampy – inak by tadiaľto predsa neprešli. Je výborné, že teplota je akurát. Aj dolu dolinou sa dá ísť v krátkych rukávoch, počasie nám vyšlo naozaj na jednotku, slnko máme teraz v chrbtoch. Zjazd dolu dolinou je veľmi príjemný, chvíľami si pribrzďujeme, aby sme si zjazd ešte viac predĺžili. Dolina má akurátny sklon, zjazd nie prudký ani pre deti. Niekoľkokrát zastavujeme kvôli pitiu a aby sme sa počkali. Nechcem, aby sme boli ďaleko od seba, pretože signál v mobiloch chvíľami nie je. Ešte čo-to fotím. Hore dolinou ide ešte dobrá dvadsiatka cyklistov, aj deti.

Záver

Myslím, že Ľubochnianska dolina bude patriť medzi naše letné cyklistické ciele. Nabudúce môžeme vyskúšať prejsť k spomínanému jazierku Blatné na odbočke ku Smrekovici. Odporúčam navštíviť dolinu všetkým rodinám s deťmi, ktoré majú rady cyklistiku. Otočiť sa dá hocikedy a zjazd je príjemnou odmenou. Premávka áut tu nie je takmer žiadna, vstup autami je povolený pre majiteľov usadlostí v doline. Pre deti bol ďalšou odmenou obed v Ľubochni v reštaurácii pod Lipami s obľúbenými palacinkami, za ktorými nasledoval ešte sľúbený nanuk. V aute cestou domov si deti pospali, takže zvyšok dňa boli ako rybičky, akoby ani nemali v nohách takmer 40 kilometrov. Už teraz sa teším na ďalšiu návštevu prejdenej peknej doliny.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek