Trasa

Dobrá Voda (248 m) – Židovský cintorín – Odbočka k Dobrovodskému hradu (335 m) – Dobrovodský hrad (345 m) – Dobrá Voda (248 m)

Auto sme odparkovali na parkovisku pod kostolom v rovnomennej obci Dobrá Voda (248 m). Dedinka je od Bratislavy vzdialená asi hodinu cesty. Po ľavej strane kostola začínala naša značka, ktorá nás mala doviesť až hore, na hrad. Pomerne rýchlo sme sa zorientovali, ktorým smerom sa vydať. S inšpiráciou, že na ceste domov sa najeme lacno a chutne v miestnom pohostinstve, ktoré sa tu tiež hneď pri parkovisku nachádzalo, sme vyštartovali na dnešný výlet.

Ján Hollý

Slávny farár, spisovateľ a prekladateľ na sklonku svojho života značne preslávil obec Dobrá Voda. Okrem toho, že sa tu nachádza jeho pamätná izba, po ceste smerom na hrad, ešte v obci, míňame nejednu informačnú tabulu o jeho živote, či hrob na cintoríne. Ako sme sa dostali na cintorín? Je to taká zaujímavosť, s ktorou sme sa zatiaľ nestretli na našich výletoch, cez cintorín vedie turistická značka. Ale po poriadku.

Kostol stojí na kopci, preto aj červená značka hneď zo začiatku stúpa. No nie je to nič náročné, syn si aspoň trochu ponaťahoval nôžky. Po chvíli vychádzame z dediny, po pravej strane nám domčeky svojimi vinicami pripomínajú, že sa ešte stále nachádzame vo vinohradníckej oblasti. Obchádzame informačnú tabuľu, ktorá je, ako inak, venovaná Jánovi Hollému, a pomaly sa blížime ku spomínanému cintorínu. Mladému pánovi sa dnes akosi nechce kráčať a keby mohol a vedel, radšej by prečítal mená na všetkých pomníkoch. Nevzdávame to, motivujeme ho a posúvame sa stále vyššie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Židovský cintorín

Na cintoríne sa okrem známeho pomníka Jána Hollého nachádzajú aj ďalšie, veľmi, veľmi, veľmi staré hroby. Krátka zastávka a onedlho sme za sebou zatvárali vrchnú bránku. Stúpanie sa pomaly stráca, prechádzka sa mení na lenivé, veľmi pozvoľné stúpanie v tieni lesa. Mladému pánovi sa definitívne nechce dnes kráčať, vysadá tatinovi na plecia, pridávame lokálne do kroku a o malú chvíľu sa ocitáme pri židovskom cintoríne.

Príjemné a tajomné spestrenie výletu. Po ľavej strane chodníka sa vynára opustený (ako ináč), zarastený židovský cintorín. Takmer žiadnu dobrovoľnícku či inú činnosť pre záchranu miesta tu nie je badať. Pomníky sú poničené, zub času a možno aj nejaký vandal sa na nich značne podpísali. Len niekoľko náhrobných kameňov ešte stojí, no väčšina je zarastená a stráca sa pod nárastami trávy. Kráčame ďalej, na pravej strane v hĺbke lesa sa ukrýva mravenisko. Prečo ho spomínam? Nebolo by ničím zaujímavé, ibaže jeho rozmery sú na malokarpatské pomery gigantické. Mravčeky sme z dostatočnej diaľky všetky pozdravili, chvíľu nám to dalo zabrať a pohli sme sa ďalej.

Dobrovodský kras

Čím je trasa iná ako túry na ostatné zrúcaniny? Hrad sa nachádza v Dobrovodskom krase, ktorého rozloha je takmer 100 km štvorcových. Ide o najrozsiahlejšie krasové územie Malých Karpát. Od klasického, bukového malokarpatského lesa sa líši tým, že sa na chvíľu ponoríš do borovicového lesa na vápencovom podklade. Ide naozaj o unikát, ktorý je bohatý na vyvieračky, pramene, jaskyne, ponory či jazierka. Podľa toho hrad v minulosti dostal pomenovanie – Bona Aqua.

Po dvoch tretinách cesty sa ocitáme na križovatke ciest, na hrad sa treba vybrať smerom doprava. Červená značka je súčasťou Cesty hrdinov SNP. Adamko na tatových pleciach nabral sily a posledný úsek to zobral po vlastných. Ani nie 10 minút a pred nami sa vynára hrad. Je ukrytý hlboko v lese, z diaľky ho vôbec nebolo vidno, ani len náznak zrúcaniny pred našimi nosmi. O to krajší pohľad na gotickú stavbu z 13. storočia. V majetku ho mal Matúš Čák Trenčiansky, odolal útokom Osmanov, no neskôr vyhorel. Zvyšky hradu slúžili ako väznica a na začiatku 19. storočia začal chátrať. To, čo z neho ostalo a čo sa pokúšajú dobrovoľníci zachrániť, je voľne prístupné po nenáročnej, 30 minút trvajúcej prechádzke.

Hneď pri vstupe stojí zachovalá bašta a pred ňou informačná tabuľa. Čítame, oddychujeme, Adam nadšený konečne zložitým terénom, vyrážame na prechádzku po hrade. O hrad je naozaj postarané, v čase našej prítomnosti bol v spodnej časti čerstvo pokosený a na nádvorí sa hrali deti najrôznejšie hry, ktoré im pripravili starší vedúci. Vyšliapané chodníky a upravené schodíky viedli skrz celý hrad. Tým, že je ruina ukrytá v lese, nie je možné očakávať extra výhľady. No nejaké sa predsa len našli, a to hlavne na obec Dobrá Voda, z ktorej sme vyrážali.

Už vieme, prečo Adam šetril sily - aby to tu mohol vzápätí celé pobehať. Nevynechal žiadny schod, rebrík, ani výhľad zo skalnatých okienok. Mame (akože mne) sa miestami až hlava krútila z toho, kam sa chcel vyšplhať. Po celom hrade je množstvo pripravených ohnísk s lavičkami. Stačí si zaobstarať drevo a na rodinnú opekačku miesto priam volá. Škoda, že sme o tom nevedeli, boli by sme lepšie pripravení a určite by sme možnosť využili aj my.

Posledné slová ušetrené na záver

Vychádzka na Dobrovodský hrad nie je vôbec náročná. Trasa smerom hore je dlhá 1,5 km a dospelému človeku trvá 30 minút. S dieťaťom a zastávkou na židovskom cintoríne sa nám to natiahlo na hodinu cesty smerom hore. Dieťa s dobrou náladou (to naše ju v tento deň bohužiaľ nemalo) takýto výlet zvládne ľavou zadnou aj pravou prednou. Na konci ho určite poteší príbeh o templárskom poklade, ktorý sa podľa legiend na hrade nachádza. Dobrú večeru sme nakoniec v pohostinstve neokúsili, terasa bola plná a dovnútra nás so psom nechceli pustiť. Neprekáža, o jednu dedinku skôr, v Dechticiach robia dobrú pizzu a hneď vedľa zmrzlinu.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek