Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Klosterwappen a Fischerhutte
Klosterwappen a Fischerhutte Zatvoriť

Túra Vláčikom na Schneeberg

Keď môj 5-ročný syn povedal, že chce oslavu narodenín a na nej len svoju Katušku, ja som si povedala, že nebudeme sedieť niekde vnútri, ale pojmeme to zážitkovo. A keďže Schneeberg už roky obdivujem či z diaľnice či pri potulkách priľahlým okolím, padla voľba na zážitkovú „oslavu“ práve na dvojtisícovku z Bratislavy ľahko dostupnú.

Vzdialenosť
7km km
Prevýšenie
+279 m stúpanie, -279 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 04.08.2018
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – skupina Rax a Schneeberg (Rax - Schneeberg-Gruppe) – Schneeberg
Trasa
  • Najvyšší bod: 2079 m n. m. Klosterwappen
  • Najnižší bod: 1800 m n. m. horná stanica Hochschneeberg
Voda
Stanica Hochschneeberg, chata pod Waxrieglom, Fischerhutte
Doprava
Bratislava - Puchberg (4 záchytné parkoviská pri železničnej stanici)
SHOCart mapy
» č.1073 Záhorie, Senica (1:50.000)

Cesta

Z Bratislavy sme vyrazili okolo pol deviatej po diaľnici smer Viedeň. Cesta ubiehala vcelku rýchlo, decká sa vzadu bavili s plastovými dinosaurami a my mamky sme si krátili čas rozhovorom. Keďže bola sobota ráno a august je čas dovoleniek, trochu som sa obávala dopravnej situácie, ale zbytočne. Obchvatmi a tunelmi sme Viedňou doslova preleteli držiac sa smeru na Graz a Slovinsko a o pár minút sme boli na Süd Autobahn E59. Z nej sme zliezli výjazdom č. 38 na Wöllersdorf a pokračovali sme po okreskách rovnakou cestou ako pred pár týždňami na Myrafalle a Steinwandklamm. V Reichentali nás navigácia odklonila doľava cez železnicu a cez malebné údolie až priamo do Puchbergu.

Keďže plán bol ísť na Hochschneeberg vláčikom Salamander, sledovali sme značenie k železničnej stanici, resp. k záchytným parkoviskám okolo stanice. Tie sú dokopy štyri a v dedine vás budú o voľných parkovacích miestach informovať svetelné tabule. Parkovné sa neplatí (aspoň nie na parkovisku č. 4, kde sme nechali auto). S malou prestávkou nám cesta trvala dve hodiny a v Puchbergu sme boli o pol jedenástej.

Vláčik Salamander

Kým som nemala dieťa, o pohodlnej skratke na Schneeberg, kedy od stanice stačí vystúpať na Klosterwappen čoby najvyšší vrchol Schneebergu len cca 270 výškových metrov, som nemala ani tušenia. Nuž, učíme sa celý život.

Lístky na vlak smerom hore aj dole sme si rezervovali cez web deň vopred. A dobre sme urobili. Na mieste by sme zrejme mali smolu a aj ten deň vopred nebolo jednoduché nájsť vhodné spojenia. Keďže sme mali problém s platbou kreditkou cez webové rozhranie, lístky nám rezervovala ochotná pani cez telefón – jedinou nevýhodou bolo, že sme museli prísť minimálne 30 minút pred odchodom vlaku, inak by rezervácia zanikla. Našťastie hneď vedľa stanice je jazierko s veľkým detským ihriskom, kde sme si skrátili čas čakania.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Obojsmerný lístok pre dospelého stojí 37,- €, dieťa nad 6 rokov platí 18,50 €. Dieťa do 6 rokov je zdarma. Počítajte ale s tým, že vám bude sedieť celú cestu na kolenách, pretože v sezóne sú vlaky skutočne vyťažené.

Vlak ide hore asi 40 minút a má tri zastávky. Na tretej stojí najdlhšie – cestujúci majú totiž možnosť vystúpiť a v staničnej budove si kúpiť povestné schneebergské buchty. Ja som piatkové poobedie strávila pečením vlastných buchiet, ktoré som zbalila so sebou, takže sme sa len natiahli a vyvetrali.

Z Hochschneebergu na Klosterwappen

Presvedčiť decká, že turistika je zaujímavejšia ako drevená atrapa lokomotívy, hojdačky a ďalšie detské atrakcie bol výkon hodný zlatej olympijskej medaily. Na šťastie podarilo sa a tak po tom, čo sme sa posilnili v reštaurácii historickej budovy železničnej stanice teplým jedlom, vyrazili sme po širokej štrkovej ceste smer opačná strana Schneebergu. Na celý okruh sme mali niečo cez 4 hodiny, optimisticky sme preto Janinovi a Katke sľúbili, že po turistike sa až do odchodu vlaku môžu na ihrisku ešte pohrať.

Za zákrutou sa nám naskytol nádherný výhľad na Klosterwappen a celý hrebeň aj s chatou Fischerhutte. Minuli sme chatu pod Waxrieglom a pokračovali sme ďalej. Krpci sa chvíľu prebavili hádzaním kamienkov do snehového poľa v menšom prepadlisku a začala kríza. „Bolia ma nožičky až-až potiaľto maminka.“ Zveril sa mi Janík, ukazujúc pri tom na svoj krk. Dostali sme sa ku križovatke turistických trás. Žltá vedie ľavou stranou planiny priamo na vrchol, zelená ide k vrcholu okľukou pravou stranou najskôr na Fischerhutte a potom po hrebeni.

S Luckou sme sa zhodli, že bude lepšie ísť priamo na Klosterwappen, aby sme to stihli v prípade potreby otočiť na 17.45 h na vlak. Pár metrov za križovatkou nás dobehla pani s dcérkou, ktorú sme spoznali v reštaurácii. Dievčatá sa hneď dali do reči a môj Janík sa samozrejme ukážkovo urazil, lebo veď on chcel mať Katušku celý deň iba pre seba. Kríza začala vrcholiť, nikomu sa nechcelo pokračovať, no zachránila to pani Beáta dohodou, že na Fischerhutte si všetci dáme zmrzlinu. Žiarlivosťou poháňaný 5-ročný chalanisko nasadil tempo, pri ktorom som mala problém udržať krok, a aj zabudol, že ho nohy boleli až po krk. On bude na vrchole prvý! Baby nechal ďaleko za sebou.

Keď sme sa dostali k záverečnému stúpaniu, celkom som si gratulovala k rozhodnutiu ísť touto cestou hore. Štrk, skaly, kamene. Ale hlavne pomerne prudké stúpanie. Také, pri ktorom si vaše kolená povedia, že toto by cestou dole absolvovať nechceli. Krpec sa dal na štyri a zliezol to priam ukážkovo. Tesne pod vrcholom som si urobila pár záberov Raxu a Janinko sa snažil priblížiť k zajacovi, ktorého zbadal medzi skalami. „Maminka, tu ich počkáme.“ Našťastie zažil, aké to je, keď mu po výstupe stuhnú pri oddychu svaly a ako sa potom ťažko pokračuje, takže prehovoriť ho na posledné metre k vrcholovému krížu nebol veľký problém.

Zapózoval na fotku pre tatíka a už nás dobehli všetky štyri baby. Nelku vzal konečne na milosť a po krátkej prestávke sa všetci traja vydali spolu s nami maminami po hrebeni ku chate. Na zmrzlinu. Keďže na hrebeni pomerne dosť fúkalo, príliš sme sa nezdržiavali. Pred Fischerhutte sme boli za pár minút. Vošli sme dnu a nastal okamih pravdy. Majú vôbec zmrzlinu? Mali. Domácu, banánovú.

Z Fischerhutte späť

Zostup z chaty nazad na planinu bol vcelku príjemný a rýchly. Opäť síce štrk, ktorý sa pod nepozornou nohou dieťaťa sem-tam zviezol spolu s ním, ale nič dramatické. Najväčšou zábavou sa stalo hladkanie kráv, ktoré si samozrejme mysleli, že to im len muchy pristali v kožuchu a začali sa oháňať chvostom. Čas pokročil, odchod vlaku sa nezadržateľne blížil, a tak sme zvieracie hry museli prerušiť.

Pokračujúc k chate pod Waxrieglom som opäť počúvala, ako Janina bolia nožičky, už nie len po krk, už priam po končeky vlasov. Nedivila som sa mu. Mal za sebou celkom slušnú túru a minimálne 20 minút kráčania nás ešte čakalo.

Kúsok od chaty sa objavil traktor s vlečkou. Pár metrov pred nami sa otočil nazad a naložil dvoch turistov. Kočky boli vpredu, ja s Janíkom z našej skupiny posledná. Traktoru som veľkú pozornosť nevenovala, preto ma poriadne prekvapilo, že môj malý unavený a zničený chlapček sa k nemu rozbehol ako neriadená strela. Keď som videla, že Lucka s Beátou a babami nastúpili, veru som si pobehla tiež. Posledných 20 minút chôdze sme si teda ušetrili a všetky tri decká mali zážitok na dlhú dobu. Na vlečke od vzrušenia hádam ani nedýchali.

Traktor nás vysadil pri ihrisku asi pol hodinku pred odchodom vlaku. Sľub sme teda mohli splniť – Janino, Katuška aj Nelka sa ešte mohli pohrať. V Puchbergu som nechala krpca, aby si za odmenu vybral niečo v obchode so suvenírmi. Že pero nebude najšťastnejšou voľbou som v aute pochopila veľmi rýchlo. Ešte sme neboli ani na diaľnici a už po sebe obaja veselo kreslili. Nuž čo, aspoň im cesta ubehla rýchlejšie a nezaspali.

Dôležité odkazy:

Informácie o vlakoch
Rezervácia lístkov

Fotogaléria k článku

Najnovšie