Sme trošku neštandardní (cyklo)turisti. V čase, kedy sa bežne vyráža na túry, sa ešte váľame v posteli a keď už sa konečne vymotáme, z auta nevyberáme vibramy a ruksaky, ale tretry a cyklovozík. A samozrejme aj Luciu, najmladšiu členku posádky a našu sovičku, ktorá si ráno rada schrupne. Preto je už skoré popoludnie, keď vystupujeme na parkovisku pri vstupe na cestu Loser Panoramastrasse, na začiatku cesty k Blaa-Almu. Hneď vedľa auta tečie potok, takže kým Viktor vykladá bicykle, s Luciou sa zabávame hádzaním kamienkov do vody.

Výšľap

Pred jazdou sa ešte poriadne posilníme – Lucia mliečkom od maminky, aby vydržala dlho spať, a my ovocnými šťavami, aby sme vydržali rovnako dlho šliapať bez zastavenia. Lucia si sadá do cyklovozíka, my na bicykle a vyrážame. Prechádzame cez mýtnicu, kde si môžu motorizovaní návštevníci od mája do októbra kúpiť vstupenky a ušetriť litre potu. Zároveň však prídu o úžasný pocit z nádhernej jazdy a intenzívny kontakt s okolitou krajinou, kvôli ktorému nechávame auto dole.

Hneď za mýtnicou sa cesta dvíha a Lucia zaspáva. Nemusela až tak skoro. Pred sebou máme 10 kilometrov a 750 výškových metrov. Ak sa zobudí príliš skoro, bude cieľ našej cesty trošku ohrozený. Lucia je síce vo vozíku rada, no v bdelom stave tam dlhšie ako 30 minút vydrží len s vypätím všetkých síl (aj našich). Zapíname tiež pomyselné stopky. Naše dieťa má s nami totiž v poslednom čase zľutovanie a počas prvej polhodiny svojho spánku nám umožňuje krátke zastávky. Vymoženosť hneď využívame. Najskôr musíme zdolať závoru pre autá s úzkym priechodom pre cyklistov a následne trošku cvičíme so zakrývaním a odkrývaním nožičiek (aby im nebolo zima ani teplo a ani na ne nesvietilo slnko – rodičovská klasika). Veľmi sa ale neflákame, lebo čas neúprosne beží. Jazdenie s deťmi vie byť tak motivujúce.

Hoci väčšinou ideme v lese, takmer poludňajšie slnko je neúprosné a okolité stromy poskytujú len pramálo tieňa. Aj napriek tomu si užívame pomerne rovnomerné, zo začiatku trošku miernejšie stúpanie aj výhľady, ktoré sa nám kde-tu ukazujú. Či už na nás žmurká Loser (1837 m) priamo nad hlavami, protiľahlý Sandling (1717 m) alebo neskôr z diaľky majestátny Hoher Dachstein. Viktor si výhľady vychutnáva len „z rýchlika“ za jazdy, ja si však doprajem aj krátke zastávky na fotenie. Lucia totiž krásne spí aj po „svojej polhodinke“, my teda ďalej krásne šliapeme do pedálov a užívame si pohodu, ktorá tu počas týždňa panuje.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hoci nás míňa niekoľko áut, dokonca aj nákladných, premávka vôbec nie je hustá. Aby ale nebolo kľudu priveľa, Lucičkin spánok nad nami stále drží zdvihnutý výstražný prst a my si v duchu gratulujeme ku každému výškovému metru, ktorý nám dožičil a ktorý nám spoľahlivo odrátavajú tabule s nadmorskou výškou na každej serpentíne. Lucia ale dokazuje, že je dievča do koč(ík)a aj do voz(ík)a (teda, ona hlavne do voz(ík)ka), a keď míňame odbočku na Loserhütte (1540 m), je nám jasné, že dnešnú horskú prémiu už máme takmer vo vrecku. Lucia nás telepaticky vypočuje a budí sa. Za normálnych okolností by sme pokračovali ďalej a nechali ju ešte chvíľu pobudnúť v akejsi hladine alfa, no tentokrát si dávame krátku prestávku a kontrolujeme, či našej malej pasažierke nie je príliš teplo. Nechávame ju tiež chvíľu si pobehať, zatiaľ čo my sa konečne poriadne (teda, nakoľko sa to s vypustenou Luciou dá) kocháme zaslúženými výhľadmi na Hoher Dachstein.

Zhora na nás žmurká Hochanger (1838 m) a pod ním učupená reštaurácia Loseralm (1600 m) – koniec cesty Loser Panoramastrasse a zároveň cieľ našej trasy. Sadáme znova na bicykle a už sa vidíme, ako si o niekoľko minút lebedíme v šťavnatej vysokohorskej trávičke (veď Alm je po nemecky horský pasienok), Lucia behá naokolo s loptou a my si môžeme dopriať krátky oddych v pokoji vysokohorskej prírody. O 50 výškových metrov vyššie nás však čaká prekvapenie v podobe veľkého vyasfaltovaného parkoviska, na konci ktorého stojí reštaurácia, síce s pekným výhľadom, no zároveň aj s nepríjemnou zvukovou kulisou. Na parkovisku totiž práve vyrastá obrovský šiator na zväčšenie kapacity reštaurácie.

Čerešnička na torte

Do reštaurácie ani do hluku sa nám veľmi nechce. Mapa nám prezrádza, že široká a strmá šotolinová cesta vedúca od parkoviska nás dovedie k jazeru Augstsee (1643 m). Neváhame ani chvíľu a s túžbou po kľude zdolávame ďalších 50 výškových metrov. Po víťaznom boji s gravitáciou aj terénom nás po chvíli víta neveľké Augstsee, obkolesené trávnato-skalnatými vrchmi. Malebnú scenériu dotvára pre zmenu bager, ktorý upravuje terén. Paráda. Pred ním už nemáme veľmi kam utiecť, tak obsadíme lavičku pri vode a dúfame, že bagrista bude mať čoskoro fajront alebo aspoň dostane chuť na neskorý obed. Bagrista naozaj zanedlho končí a neskorý obed si zas doprajeme my. Lucia sa baví hádzaním kameňov do vody a lozením po lavičkách a my na striedačku konečne trošku oddychujeme.

Pomalý rýchly zjazd

Keďže vysokohorský vzduch je fakt únavný, zanedlho začína byť Lucia uvrčaná a javí známky toho, že by si možno trošku zdriemla. Balíme teda výškový tábor, Lucia dostáva svoju dávku mliečka a cumeľ a dúfame, že si cestou dole dá zaslúženú polhodinku. Pred odjazdom ešte fotím Viktora a Luciu s Dachsteinom a úspešne sa pri tom zabáram po členky do premočenej zeme. Po takejto rozlúčke tiež sadám na bicykel a hrkocem šotolinovou cestou k Loseralmu. Tam pomáham Viktorovi prekonať elektrický ohradník a už nás čaká len dlhý parádny zjazd po hladkej asfaltke.

Dobiehame, čo sme zameškali smerom nahor, a s najkrajšími výhľadmi sa ešte trošku fotíme. Na dôvažok sa Viktorovi v dlhom zjazde s vozíkom rýchlo prehrievajú brzdy, takže čochvíľa stojíme a chladíme. Lucia zatiaľ odovzdane dudle a nespí. Kým výšľap takmer celý prespala, zjazd si zjavne nemôže nechať ujsť a spokojne to dodudlá až k autu. Ešte sa ju chvíľu snažíme uspať monotónnou jazdou do mierneho kopca smerom na Blaa-Alm, no neúspešne. Cesta obzvlášť zaujíma Viktora, pretože sa ňou dá šikovne dostať do Bad Ischlu, cez ktorý sme sem prišli, avšak naokolo autom. Balíme preto bicykle a vyrážame späť do Steinbachu am Attersee, kde bývame. Čo sa nepodarilo nám, to zdarne zvláda auto a Lucia úspešne o šiestej večer zaspáva. V tom okamihu vieme, že večer bude dnes obzvlášť dlhý.

Cestou späť

V stúpaní medzi Augstsee a Hallstattsee nám ešte naposledy máva Loser, neprehliadnuteľný, majestátny a krásny. Keďže Lucia spí, len mu rýchlo odmávame, spokojní s nádherným výletom, v ktorý sme sprvu takmer ani nedúfali. Na svoje si prišli nielen naše svaly, ale aj naša túžba po krásnych výhľadoch a vysokohorskej krajine, ktorú si s Lucičkou nevychutnávame tak často, ako sme boli zvyknutí. Nemať so sebou bicykle, Loseralm by bol tiež skvelým východiskovým bodom na nenáročné, no určite veľmi pekné túry po okolitých vrchoch. Do pomyselného zoznamu si preto pridávame ďalšie miesto, kam sa jedného dňa radi vrátime.

Stránka s užitočnými informáciami o Loseri

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek