Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Grinavské jazero
Grinavské jazero Zatvoriť

Túra Tri Grinavské jazerá a tri Grinavské vyhliadky

Doma máme heslo - hľadať vždy niečo nové. A hoci sa nám pred necelými dvomi rokmi narodil syn a chceme mu ukázať všetky pekné miesta, na ktorých sme už boli, aj napriek tomu hľadáme ďalšie a ďalšie výlety, na ktorých sme všetci po prvýkrát. S týmto krédom sme sa vybrali aj na málo známe Grinavské jazerá - Kotlíky.

Vzdialenosť
4 km
Prevýšenie
+152 m stúpanie, -152 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 01.07.2018
Pohoria
Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Doprava
Pezinok (vlak, bus, parkovisko na ulici Vinice)
SHOCart mapy
» č.1079 Malé Karpaty, Červ. Ka… (1:50.000)

Trasa

Pezinok, Grinava (ulica Vinice) – Grinavský kopec (Kumanda, 200,6 m) – Grinavské jazerá Kotlíky – Grinavská vyhliadka (255 m) – Nová hora – Stará hora – Grinava

Celý predchádzajúci večer som od priateľa počúvala, kam sa vyberieme na výlet. Ja, ako vždy, odpovedám, že niečo nájdem, kde sme ešte neboli. Keď žijete v blízkosti Bratislavy a každý voľný víkend sa automaticky vyberiete na výlet, potom moja odpoveď môže zaváňať neistotou. Ale viem, že vždy niečo objavím. Miesto, ktoré doteraz odolávalo našim túlavým topánkam.

Kúsok nad Pezinkom objavujem na mape jazerá. Okamžite o nich dohľadávam informácie. Ale takmer žiadne nenachádzam. Zopár diskusií pod galériami, spomenutie v miestnom turistickom zväze, nič viac. O to viac ma miesto začína lákať. V Pezinku som pomerne často, no nikdy nie v tejto oblasti. Už viem, kam pôjdeme, vyhlasujem takmer pred polnocou. Začala som sa tešiť a to som vlastne poriadne nevedela, kam ideme. Ale u nás je to tak - ja mám na starosti výber miesta, priateľ výber správnej trasy.

Grinavské jazerá sa nachádzajú nad pezinskou mestskou časťou Grinava, tiež nazývanou ako Myslenice. Ide o prírodné rybníky, ktoré obhospodaruje rybársky zväz. Sú dobre ukryté v nenáročnom teréne, aj keď sme od prvého jazera stáli len zopár desiatok metrov, stále sme nevedeli, že sa nachádza blízko nás. Vinohradnícka oblasť vnorená do ponechaných lesných úsekov robí miesto čarovným. Napriek tomu, že sme len malý kúsok nad Pezinkom, ruch mesta sa pominul za prvým viničom. Turistické trasy ani značky tu nenájdeš. Možno preto tu okrem domácich, nechodí veľa turistov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Štartujeme

Auto sme odparkovali na ulici Vinice. Podľa počtu áut, ktoré sme tu našli, si vravím, dnes stretneme veľa prechádzky chtivých turistov. Pravdepodobne však išli opačným smerom, lebo sme nestretli takmer nikoho. Poznávacie znamenie provizórneho parkoviska môže byť obrovský tank, ktorý tam tiež parkoval. Hneď ako náš mrňús dobil baterky v autosedačke v podobe hodinového spánku, sme sa vybrali na prechádzku. Škoda, že jeho spánok začal tesne pred odparkovaním, aspoň sme mali čas hútať, z ktorej strany to vezmeme smerom hore a z ktorej smerom dolu.

Z parkoviska sa plný energie vydávame do spleti viniča, chodníky sú príjemne široké, takže môžeme kráčať všetci vedľa seba. Adamko ako vždy uteká dopredu s pokrikom „kopčeky“. To je znak toho, že sme vybrali vhodný terén. Bude sa mu páčiť. Za prvou zákrutou sme vyplašili malé stádo srniek, doteraz však neviem povedať koľko ich bolo, neviem totižto, kto sa koho zľakol viac. Pár stoviek metrov a prvá lavička s príjemným výhľadom (nielen) na Pezinok, pod ochranou dreveného kríža. Na ňom stálo: „Daj Boh šťastia tomuto kraju.“ Lavička sedela na Grinavskom tiež Kumanda (200,6 m). Už tu sme ospevovali, kam sme sa to dostali. A to bol stále len začiatok.

Konečne prvé jazero

Z Grinavského kopca sme to zobrali doľava, kúsok zbehli opäť s Adamkovým pokrikom „kopčeky“, pomedzi hájik a dozrievajúci vinič. Prvých ľudí sme stretli až tu, pri prvom a zároveň najväčšom jazere. Pred ním stojí križovatka vychodených cestičiek, stretáme rodinku cyklistov, ktorí si výlet užívajú rovnakým dúškom ako my. Na chvíľu sme sa zastavili pri hrádzi rybníka, hodili pár kamienkov a drievok do vody a išli ďalej. Popri jazere (a vlastne aj hore na kopci) sa nachádzalo niekoľko upravených ohnísk. Ich prítomnosť nás nadchla, no neskôr sme hútali nad ich pôvodom, keďže sme našli tabuľu, ktorá kladenie ohňa v blízkosti vodnej hladiny zakazovala.

Po ľavej strane prvého rybníka sa nachádzalo druhé, menšie jazero. Rovnako ako na prvom, aj tu sme stretli zopár rybárov na malých plážičkách, schovaných v tieni stromov. Druhé jazero sa prvému dosť podobalo, líšili sa od seba snáď naozaj iba veľkosťou. Pre mňa, najkrajší úsek celej trasy, bola oblasť medzi druhým a tretím jazerom. Hlavne teda preto, že sme prechádzali krásnou, na túto oblasť pomerne veľkou, pokosenou lúkou, a tiež preto, že na jej vrchole nás čakala ďalšia vyhliadka. Z nej sme sa dívali na obidve jazerá pod nami a na okolité kopce. Vidieť bolo aj Zobor v mojej rodnej Nitre. Nastala chvíľa pýchy. Po rozhovore s miestnym poľovníkom sme sa dozvedeli, že sme naozaj ojedinelí turisti na tomto mieste. Zväčša sem chodia iba domáci. Adamko dostal pochvalu za svoju vytrvalosť (mama bola opäť chvíľu pyšná), keď na lavičke tancoval svojimi netrpezlivými nôžkami. Vravím si, som rada, že sme sa sem vybrali, poďme si pozrieť tretie jazero a môžeme ísť pomaly dolu.

Tretie jazero bolo oproti predchádzajúcim dvom naozaj malinké a na brehoch úplne zarastené okolitou vegetáciou. Z jednej strany ho lemovala hrádza, ktorá však tiež dostávala svoje rany času od prírody. Na Adamka sadá únava (už som to aj začala očakávať), no keď sme vyslovili zázračné heslo dňa „kopčeky“ a spomenuli pritom hľadanie kešky (v jazyku dospelých geocaching), naštartoval posledné sily a kopec za jazerom vybehol na jednu šupu.

Najlepšie na koniec

A až tu bol vrchol našej cesty. Krásna Grinavská vyhliadka (255 m) s lavičkou, vrcholovou knihou a popisnou tabuľou okolia. Vytiahli sme horalky a pobavene začali čítať knihu. Dobre sme sa zasmiali, v značnej miere toto miesto navštevujú miestni tínedžeri a kedysi sa v skrinke nachádzala aj domáca pálenka. Aspoň tak sme z popiskov vyčítali. Podpísali sme sa tiež, poďakovali za pekné miesto, pokochali sa výhľadom a vybrali sme sa domov. Naspäť sme nešli rovnakou trasou, ale pokračovali po chodníku cez Novú horu, vošli do lesa a prešli popod budovu bratislavskej vodárenskej spoločnosti. Aj by sme si to tu ešte obzreli, ale Adamkovi už blikala kontrolka na jeho baterke, a tak so živým nákladom na pleciach sme to zobrali rovno cez Starú horu k parkovisku.

Záver

Celý 4 kilometre dlhý okruh by dospelému človeku trval približne hodinu, no naším tempom 1,8-ročného chlapca so všetkými zastávkami to trvalo presne 4 hodiny. Úpätie Malých Karpát nás zobralo za srdce, chodníky lemované viničom sú krásne nielen v jarných a letných mesiacoch, ale určite aj na jeseň, keď je všetko krásne sfarbené. Po celý čas sme kráčali popri mnohých kríkoch s černicami. A hoci sme mali šťastie len na zopár dozretých kúskov, na prelome júla a augusta to musí byť pre chuťové poháriky hotový raj. Vrelo odporúčam všetkým, ktorí si chcú oddýchnuť od veľkomesta, načerpať nové sily a oddýchnuť si na mieste, kde ľahko môžeš stratiť pojem o čase.

Fotogaléria k článku

Najnovšie