Extra Punkevní jeskyne a Macocha
Asi ako všetky deti, aj to naše miluje jaskyne. Ideálne, keď v nich niekto zhasne a ostaneme v úplnej tme. Pri prvom takomto zážitku, majúc ho tesne pri sebe v nosiči, som čakala plač. Mal dva roky. Tichučko sa opýtal: „Tatino?“ Keď sa manžel ohlásil, darmo, že sme boli telo na telo, uistil sa otázkou: „Mamina?“ A bolo dobre. Žiadny plač, žiadny strach. Namiesto toho po znovu zasvietení svetiel nasledovala otázka, kedy teta zhasne znova. Preto keď sme sa nedávno rozhodovali, aký program zvolíme na víkend, voľba padla na Punkevní jeskyni a priepasť Macocha u našich českých susedov. Z Bratislavy pohodová dvojhodinová cesta po diaľnici a od Brna pár kilometrov po okresných cestách.
Vzhľadom na to, že Punkevní jeskyne je veľmi obľúbená, odporúča sa dopredu si rezervovať lístky na konkrétny deň a čas. V sezóne by sa vám poľahky mohlo stať, že sa preveziete zbytočne. My sme sa spamätali naozaj na poslednú chvíľu, lístky sme rezervovali vo štvrtok a dostali sme jediný voľný vstup na nedeľu v ten istý týždeň. Ďalšie voľné vstupy boli až o mesiac. Naše jediné šťastie asi bolo, že sme išli len dvaja dospelí s dieťaťom.
K parkovisku pri Starom mlyne prichádzame asi s dvojhodinovým predstihom. Vyzdvihujeme si lístky v pokladni informačného centra, s malou dušičkou dokupujem lístok na fotenie (v jaskyni, bez statívu, s bleskom, no uvidíme), a nejaký čas trávime obzeraním sa po okolí. K jaskyni je to približne 10 minút autobusom alebo pol hodinka peši po asfaltovej ceste lesom popri rieke Punkve. Nuž, poznám svoje dieťa, chcem si výlet užiť, a tak ho nenútim šliapať po vlastných. Čakáme na odjazd autobusu. Ostatne, pre päťročného chalaniska je to určite väčší zážitok ako pešibus.
Vystupujeme medzi budovou informačného centra jaskyne a spodnou stanicou lanovky na vrch Macochy. Stále máme dosť času, preto skúmame najbližšie okolie, zisťujeme intervaly premávky lanovky a autobusu, študujeme si o histórii objavovania jaskyne a priepasti Macocha.
Dozvedáme sa, že sprístupňovanie jaskyne a dna Macochy sa začalo v rokoch 1909 – 1914, kedy sa výskumná skupina vedená Karlom Absolonom okrem bádania venovala aj terénnym úpravám a budovaniu chodníkov a schodíšť. Pribudla aj elektorinštalácia a prví návštevníci sa do jaskyne suchou cestou mohli pozrieť už v roku 1910. Ako pokračovalo objavovanie ďalších a ďalších jaskynných priestorov, pribúdali i verejnosti prístupné časti. V roku 1914 dosiahla prvá etapa sprístupňovania vrchol prepojením Punkevních jaskýň s priepasťou Macocha – stále však suchou cestou.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Absolon i jeho predchodcovia veľmi dobre vedeli, že rieka Punkva musí zo dna Macochy odtekať podzemnými priestormi v Punkevních jaskyniach. Hľadanie cesty začalo v roku 1918 a už v roku 1920 bola prvým návštevníkom umožnená plavba na motorových člnoch. Nebola však taká, ako ju poznáme dnes. Suchou nohou návštevníci došli na dno priepasti Macocha, vrátili sa rovnakou cestou a potom absolvovali krátku plavbu do prístaviska pri Masarykovom dóme. Fyzické prepojenie medzi dnom priepasti a výverom rieky Punkvy bolo dokončené v roku 1933. Od 1. 7. 1933 teda turisti absolvovali rovnakú trasu aká čakala nás.
Konečne sa blíži čas, na ktorý sme dostali vstup do jaskýň. Spolu s ostatnými sa zhromažďujeme v budove informačného centra a čakáme na sprievodcu. 40 minút ku dnu Macochy ubehne ako voda a keď vychádzame z jaskyne, zmôžem sa len na otvorené ústa. Pripadám si maličká ako mravec. Ktovie, ako si asi pripadal Lazarus Schopper v roku 1723, keď ako prvý zostúpil na samé dno priepasti. Na rozdiel od nás on však na toto miesto musel byť spustený na lane z miesta dnešného vyhliadkového mostíka.
Hĺbka priepasti je 138,7 m a na jej dne je nenápadné jazierko, o ktorom by nikto na prvý pohľad nepovedal, že je hlboké 50 metrov.
Sprievodkyňa nás nasmeruje do malého prístavu, kde sú pre nás pripravené dve lode. Skupina je však veľká, nezmestíme sa tam všetci, a tak pár z nás musí čakať na príchod tretej loďky. Sadáme si dopredu, aby mal krpec dobrý výhľad. Okolo nás zrazu lieta zopár netopierov, a tak nevieme, kam pozerať skôr – či na ne alebo na chodby, ktorými sa plavíme. Krátka zastávka v Masarykovom dóme, opäť pár netopierov a pokračujeme ďalej.
Netrvá dlho a prichádzame k výveru rieky Punkva, kde sa naše jaskynné dobrodružstvo končí. Syn vystupuje z lode so slovami: „Sem musíme chodiť každý deň.“ a opäť raz je moja snaha vysvetliť mu, že to asi tak ľahko nepôjde, je úplne márna.
Presúvame sa k lanovke na Macochu. Kabínku máme sami pre seba a Janino s napätím sleduje, kam nás až vyvezie. Lesom prejdeme k reštaurácii a obchodíkom so suvenírmi, posilňujeme sa jedlom a z vrchnej vyhliadky pokračujeme lesom upravenou cestou ku spodnej. Zážitok už to nie je taký impozantný ako keď sme stáli na jej dne, no Macocha je naozaj krásny výtvor prírody.
Vraciame sa k lanovke a autobusom späť k autu. Kým sa dostaneme z Blanska do Brna, drobec unavený po všetkých zážitkoch spokojne odfukuje. Neprekáža mu ani drncavá moravská diaľnica.
