Trasa

Ukanc – Rjava skala – Zadnji Vogel – sedlo pod Šijou – Orlove glave

Vyrážame skoro ráno. Nakoľko máme so sebou ročnú dcéru Lauru, rátame s tým, že zrejme pôjdeme dlhšie, než je odhadovaný čas trasy. Zaparkujeme blízko dedinky Ukanc. Kabínkovou lanovkou sa vezieme hore. Hoci je ráno, je plná ľudí. Lanovka prekonáva tisícmetrové prevýšenie, čo je viac, než Laura kedy lanovkou išla. Bojím sa, aby sa jej nezapchali z rýchlej zmeny tlaku ušká. Mám ju teda naviazanú v nosiči a počas celého stúpania ju kojím. Napriek tomu plače, zo stúpania teda nie je veľmi nadšená.

Lanovka nás vedie ponad príkre bralá a poskytuje krásne výhľady. Keď z nej vystúpime na vrchu náhornej plošiny, kde lanovka končí, naskytne sa nám úžasný pohľad dole na Bohinjsko jazero. Vyjdeme von z lanovkovej budovy a rozbehnem sa fotiť späť k zrázu plošiny. Na moje sklamanie, ani z jedného miesta nevidno dole na jazero. Nech hľadám a rozmýšľam, odkiaľ by sa dalo, nič. Jediné výhľadové miesto smerom dole sú očividne plošina lanovky a kaviareň patriaca k lanovke.

Žiaľ, nemôžem sa zdržovať fotením pri kávičke. Máme pred sebou dosť dlhú túru, zatiaľ asi najdlhšiu s Laurou. Musíme vyraziť. Ideme smerom na Zadnji Vogel (1413 m). Široká štrková cesta vedie lesom, pred nami je úžasný výhľad na hory. Prídeme na pasienky, kde sa nachádzajú salaše. Pastieri tu žijú od júna do septembra a pasú ovce a kravy. Je možné si zakúpiť syr a žinčicu. Dávame si prestávku a robíme teda ochutnávku. Syr je výborný. Láka ma zakúpiť si aj na túru, ale manžel ma zruší, že v teple nebudeme nosiť v batohu žiadny syr. Múdro.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cestička nás vedie popri salaši, až ho nechávame za chrbtom. Na veľkom kameni je nápis „Vogel“, aj so šípkou doľava. Stúpame teda štrkovou cestičkou, všetko okolo nás sa krásne zelenia. Prídeme do údolia medzi horami. Aj celé údolie je krásne zelené. Všade rastie čerstvá trávička, na ktorej si pochutnáva niekoľko kravičiek. Laura v nosiči si ide oči vyočiť - kravičky na túre. Nám sa zase páčia okolité kopce. Prejdeme okolo kráv, ktoré si nás nevšímajú. Chodník, ktorým budeme stúpať hore do kopcov, vidíme rovno pred sebou. Krásne sa vinie a nám je jasné, že ním naberieme poriadnu výšku.

Kým kopce, ku ktorým stúpame, sú zatiaľ zelené, s výškou, ktorú naberáme, vidíme aj poriadne štíty. Rovno za naším chrbtom. Zastavíme sa vydýchať a obdivujeme ich. Stúpame teda stále vyššie a vyššie, až prídeme na rázcestie. Dá sa tu odbočiť k Orlove glave. My chceme ísť ale ešte vyššie, a tak stúpame ďalej. Ďalšie rázcestie, a už posledné. Cestička vpravo odbočuje k štítu Vogel. My ideme na Šiju, aby sme si vedeli dať okruh. Tu terén začína byť s dieťaťom v nosiči trochu náročnejší. Ide sa hore po skalách a je tu aj pár reťazí a kramlí. Dušan, ktorý má Lauru naviazanú v nosiči vpredu, si musí dať pozor, aby ju neobúchal o skaly. Laura sa ako naschvál začne vykláňať z nosiča von. Asi je zvedavá, akýmže to terénom ju rodičia berú. Úsek je našťastie krátky. A máme aj divákov, ktorý nás zvedavo pozorujú. Stádo kamzíkov sa vyhrieva na skale. Jedno mladšie kamzíča sa odbehne hanblivo schovať do kríkov. Ostatné mi pózujú pred foťákom.

Ideme ďalej a riešime, že už by sme niekde mali dať prestávku, aby sa Laura, ktorá asi nezaspí v nosiči, vybehala. No ideme úzkym chodníčkom a všade okolo sú kopce. Pripomína mi to tu trochu hrebeň v Západných Tatrách. Musí ešte chvíľu počkať. Našťastie je spokojná.

Od kamzíkov ideme ešte asi polhodinku, pod sebou vidíme ďalšiu úzku cestičku. Tou by sme išli, keby sme odbočili na Orlove glave. Ideme smerom na Šiju. Prídeme na malú lúčku. Viacero ľudí je tu zložených a oddychuje, tak sa hneď skladáme tiež. Laura je nadšená, štvornožkuje kade-tade a mám opäť fotografickú chvíľku. Je tu niekoľko kamenných mužíkov, aj my prihodíme kameň.

Po chvíli oddychu ideme ďalej, ideme len rovinatým chodníčkom. Šiju máme vpravo nad hlavou. Prídeme k rázcestiu, kde je veľa ľudí. Odtiaľto sa ide posledný úsek hore na vrchol Šije. Vidíme kopu ľudí, ktorí sa štverajú na vrchol. Ja by som aj išla, no Dušan je proti. Presviedča ma, že už sme si dali dosť dlhú trasu na to, že máme Lauru a ešte musíme zísť dole k lanovke. Síce nerada, ale súhlasím.

Schádzame teda dole a vidíme, prečo bolo hore toľko ľudí. Až sem hore ide ďalšia lanovka, ktorá sa napája na tú, ktorou sme išli. Tento úsek ideme viac-menej z povinnosti. Je to dosť škaredé, nad hlavami lanovka, turistická značka strmo klesá dole svahom, ktorá v zime slúži ako zjazdovka. Po asi polhodine strmého klesania sme na dolnej stanici sedačkovej (nie našej kabínkovej) lanovky. Dá sa odtiaľto vybehnúť na malý výhľadový kopček Orlove glave s krížom (1665 m n. m.). Je odtiaľto nádherný kruhový výhľad na Júlske Alpy. Zídeme ešte nižšie ku Ski hotelu Rjava skala, kde len nastúpime do kabínkovej lanovky. Už sa tešíme na ubytovanie.

Výlet bol perfektný. Konečne som po dlhom čase bola vo vysokohorských polohách. Na hrebeň s kamzíkmi budem ešte dlho spomínať.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek