Okolo hotela Golte

Vyrážame až okolo 11.30 h, takmer na obed. Do 9-tej rána bola búrka, teraz neprší. Všade je zatiahnutá sivá záclona. Z kempu ideme autom na mestečko Rečica ob Savinje a odtiaľ nás tabule posielajú na Golte. Ide o lyžiarsky a kúpeľný komplex, v okolí ktorého sa dá turistikovať. Domáci v kempe nám odporučil nádhernú „Alpine garden“, vraj kopa krásnych kvetov. Dal nám aj návod, ako sa dostať autom čo najvyššie – nejsť k dolnej stanici lanovky, no ešte predtým na križovatke zabočiť vpravo. No darmo, aj tak sme zabočili k lanovke. Tak otáčame auto a vraciame sa späť na križovatku. Sme konečne správne, stúpame hore a parkujeme na parkovisku pri spomínanej alpskej záhrade. Cesta pokračuje ďalej k hornej stanici Golte lanovky, no tu, kde sme teraz, sú turistické značky a spomínaná alpská záhrada, tak ostávame parkovať tu. Vyzerá to, že počas sezóny tu musí byť živo... Kopa lavičiek, zavretý bufet, no teraz ani nohy. Teda okrem našich. Tešíme sa, preplnené turistické destinácie nemusíme.

Alpski vrt

Dohodneme sa s kamarátmi, ktorí tu sú s dvojročným Patrikom, že ideme najprv na spomínanú alpskú záhradu. A že zatiaľ dvojročného Paťka i skoro trojročnú Lauru necháme ísť pešo. Ročného Lukáša sme dali do nosiča. Vidíme na vstupnej tabuli, že bežne sa sem platí vstupné, no teraz tu nikoho niet. Dokonca ani kvetov. Že by sme prišli v zlom mesiaci?

Pri smerovníku sa rozhodneme ísť panoramatickú cestu. Cesta lesom sa nečakane zužuje a ocitáme sa nad priepasťou, od ktorej nás oddeľuje iba úzky chodníček so železným drôtom. Sem-tam úzke, strmé schody, šírkou tak pre 1,5 osoby. Deťom pripomíname, že to tu nie je bezpečné a že sa nás majú držať. Kamoš hovorí, že toto je na úrovni A/B ferraty. Ja s Lukášom v nosiči vpredu som bez problémov. Nebyť zatiahnutej oblohy, určite by tu bol úžasný výhľad. Takto vidíme sivé mračná, ktoré sa sem-tam pretrhajú a milostivo nám ukážu kúsok výhľadu smerom dole na dedinky. Aby nám nebolo až tak veľmi ľúto a zároveň, aby sme videli, o čo prichádzame, že to nevidíme celé.

Zatáčame doľava, asi minútu strmo šliapeme a sme hore na vrchole. Dole hlboko pod sebou vidíme doliny a dedinky, nad nimi prevaľujúce sa mračná. Občas výhľad schovajú, občas zase ukážu. Do toho sem-tam zasvieti slnko. Jednoducho zážitok. Vravíme si, že čisto modrá obloha je oproti tomu gýč. Vrcholový „flek“ je fajn miesto pre oddych a obed, viacero lavičiek, stolček. No v lete tu musí byť plno. Veľa muziky za málo peňazí – taký fajn výhľad kúsok od auta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme ďalej smerom hore. Celú cestu nás sprevádzajú tabule v slovinštine. Podľa slova smrek tuším, že to bude niečo na štýl náučného chodníka o miestnej faune. Po chvíli klesáme dole a prídeme ku chatke, na ktorej je písané Holcarska Bajta. Vyzerá to ako fajn útulňa. Ohnisko a dokonca aj miesto na prespatie tak pre jednu osobu.

Decká si tu hneď nájdu zábavku – paličkami búchajú do železného ohniska, zrejme sa im páči zvuk, ktorý vydáva. Nechám ostatných dospelákov pri nich a idem si zatiaľ obehať zvyšné cestičky. Na mape je ešte písaná cestička zvaná „Srdcne meditacijo“. Vysvitne, že to je lavička s perfektným výhľadom. Keď sa vrátim k ostatným, už sú pri aute na parkovisku.

Deti dávame do nosičov a ideme si dať okruh po okolí, pokiaľ nám počasie dovolí. Chodníkom vpravo by sme sa mali dostať k chate Kamniška koča. No teraz je asi aj tak zavretá, vyberáme si cestu vľavo. Cestou vpravo sa vrátime. Idúc okolo zavretého bufetu si ešte manžel všimne fľašku so žltou tekutinou položenú na pulte. Ukazuje: „Aha, čo tu nechali pre turistov.“ Potom si všimneme, že na fľaške je písané „prvija pomoč“ (prvá pomoc, pozn. red.). Tak asi ochutnávať radšej nejdeme, ktovie, čo je dnu.

Jezerca – Boskovec (1588 m) – Kapelica Jesusa Dobrego Pastirja

Stúpame do kopca a vidíme asi ďalšie tri chaty, no vyzerajú na chaty súkromné, nie turistické. Aj pekný malý kostolík vidíme na lúke pod nami. Za zákrutou sa vnárame do lesa a prídeme na odbočku Stari Stani vľavo. Až doma zistím, že to ide k jazierku, patriacemu k lanovke Golte. My ideme vpravo, vynárame sa z lesa. Na turistickej šípke je písané „Pot po Golteh“. Ide teda o súčasť okruhu okolo Golte.

Nad nami sa prudko sťahujú čierne mračná. Prebieha diskusia, či ísť ďalej väčší okruh a riskovať búrku, alebo či ísť kratšou cestou k autu. Tzv. „mravenisková debata“. Hneď vedľa veľkého mraveniska. Som jediná, ktorá hlasuje za auto. Z búrok mám po pár našich skúsenostiach, kde okolo nás v otvorenom teréne šľahali blesky, strach. No som prehlasovaná, tak sa ide ďalej.

Okolo nás je zrazu rúbanisko, povytínané stromy. A to sme sa len pred dvomi dňami bavili s Dušanom, ako si Slovinci šetria prírodu. Tak asi až tak veľmi nie. Je tu aj nejaké jazierko, čo vyzerá skôr ako veľká mláka. Otvára sa tu pekný výhľad na okolité kopce, aj s lavičkou. Fajné miesto na obed, keby nám deti nespali v nosičoch. Aj pekné kvetinky, ktorých meno nepoznám. Miesto sa volá Jezerca, podľa spomínaného jazierka. Kamoši hľadajú kešku a je tu fakt veľa neporiadku – smeti porozhadzované medzi stromami. Zrejme po robotníkoch. Keška je nájdená a pokračujeme ďalej.

Odpájame sa od zvážnice a vnárame sa do lesa. Nasledujeme typickú slovinskú turistickú značku – bielu bodku v strede obkolesenú červenou - Knafelčeva markacija (pozn. red.). Klesáme lesom, až vyjdeme znova na zvážnicu a sme na lúke. Aj tu sú stopy po výrube. Vstupujeme do obory a ďalej pokračujeme lesom. O chvíľu sme na ďalšej zvážnici, cesta odbáča vpravo do lesa, na najvyšší vrchol v okolí Golte – Boskovec (1588).

Kamoši nás prehovárajú, že sa im nechce ísť strmákom lesom, nech len ďalej pokračujeme po zvážnici, že vedie blízko k vrcholu. Predsadzujem ísť ďalej po značke..., veď ako inak by som vedela písať článok, keby som nevedela, kade ide trasa? Tak stúpame lesom a náhodou je to len kúsok... Sme skoro pod vrcholom. Tu je križovatka, ideme vpravo skalnatejším terénom a sme na Boskovci. Dušan mi hneď dáva pusu, že keď je to Boskovec, asi sa tu ľudia bozkávajú. Výhľad odtiaľto nie je žiadny, no sú tu základy betónových stĺpov, 15 rokov staré. Že by tu v minulosti chceli stavať rozhľadňu? Zapíšeme sa do vrcholovej knihy a nakoľko nás zahalí obrovské mračno a začína pršať, ponáhľame sa rýchlo dole.

Skalnatým úsekom prídeme k spomínanej križovatke, aj s turistickým smerovníkom a ideme vľavo smerom na Kamnicka koča (1.00 h). Kúsok odtiaľ parkujeme autá. Ideme rúbaniskom a znova sa vnárame do lesa. Sú tu krásne machom obrastené kamene, čarovné miesto. Riadne leje, takže sme radi, že máme nosičské softshellové bundy. Aj kamoši, čo majú dieťa v turistickom nosiči, si dávajú pršiplášť. Znova sme na zvážnici, kúsok klesáme lesom a sme pri kostolíku, čo sme predtým videli. Stále prší, no už len mierne a zároveň tu svieti slnko. Perfektná atmosféra.

Kostolík je veľmi fotogenický, s pekným dreveným plotom, pri ňom strom a pod ním lavičky. Aj výhľad dole do dolín sa nám ukazuje, mračná sa rozostupujú. Že by sa nám pošťastila aj dúha? Zatiaľ nie. Dlho sa ale nezdržíme, Laura spustila strašný nárek, že chce k autu, že už nemá rada turistiku. Tak už je toho na ňu asi veľa. Krátko stúpame širokou cestou do kopca k autu a sme na parkovisku, pri alpskej záhrade. Na to, že nám viac-menej celý deň mrholilo a bolo zamračené, sme si dali parádny výlet.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek