Naša nová parťáčka

Lucia. Keď ešte nebola na svete, predstavovala som si, ako s ňou budeme chodiť na dlhé výlety a ona bude spokojne pozerať z kočíka alebo nosiča na všetky krásne stromy, občas trošku podriemka a my si aj s mimčom parádne dáme do tela. Chyba lávky. Lucia je kľudná, len keď spí. Občas (občas spí a občas je pri tom aj kľudná). Samozrejme, spí len za pohybu – keď ju mamka nosí alebo tatino ťahá v cyklovozíku. U nás platí zľudovené „nezastavujeme, máme zpoždění“. Za bdelého stavu dieťaťa sa zas mamina s tatinom menia z ťažných koní na profesionálnych animátorov, lebo naše zlatíčko sa sledovaním stromov bavilo naposledy v 4 mesiacoch a aj to asi 10 minút. Odvtedy potrebuje niečo zaujímavejšie. Stále. Na výlety preto vyrážame tesne pred spaním (Luciiným, rodičia na túto aktivitu už dávno zabudli) a trasy si vyberáme tak, aby bolo možné nášho pohoniča pomerne skoro po zobudení niekde vyložiť a vyblbnúť.

Žítková

Vzdialenosť 8 km, stúpanie / klesanie 380 m

Na mäkkých, no strmých svahoch sa ležérne rozprestierajú veľké, poctivo pokosené lúky. Vkusne ich zdobia nenápadne učupené malebné domčeky obsypané ovocnými stromami. Tu, v čarokrásnom kraji, kde bol život všetko, len nie ľahký, žili najvyhlásenejšie bohyne – babky bylinkárky, tak trošku čarodejnice a výborné psychologičky – za ktorými sem prichádzali ľudia zblízka aj zďaleka, aby im bohyne pomohli od ich trápení. Hoci si ich ľudia vážili a domáci starousadlíci voči nim dodnes pociťujú veľkú bázeň, nešlo o nijak lukratívne „povolanie“. Bohyne často celý svoj život obetovali službe ľuďom a ani ich samotné deti sa do pokračovania náročnej živnosti nehrnuli (vedomosti sa odovzdávali len z matky na dcéru). Práve naopak, deti sa za to často hanbili a keď mohli, zo Žítkovej odišli. Tak sa aj stalo, že v roku 2001 zomrela posledná žítkovská bohyňa Irma Gabrhelová.

Navyše boli bohyne tŕňom v oku takmer všetkých režimov. Našťastie bola Žítková vždy tak trošku pánubohu za chrbtom, preto sa jej aj dejinné udalosti dotkli len veľmi okrajovo, vďaka čomu sa tam po dlhé roky zachoval tradičný spôsob života. Kým v mestách sa dávno preháňali autá a v obývačkách a kuchyniach blikali televízory, na Žítkovej neboli ani spevnené cesty. Dodnes tam možno nájsť ľudí, ktorí žijú rovnako ako pred 50 rokmi, hoci moderná civilizácia zavítala už aj do týchto končín. Nechýba elektrina, asfaltové cesty ani ploty okolo pozemkov – niečo, čo bolo ešte pred pár rokmi nemysliteľné, pretože cudzinci sem zavítali len veľmi zriedka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po vydaní knihy Žítkovské bohyne od Kateřiny Tučkovej objavili čaro zabudnutého kraja davy turistov. V bývalej internátnej škole je dnes hotel, k dispozícii je viacero možností občerstvenia a náučný chodník poskytuje množstvo zaujímavých informácií. Je to teda stále kraj bohýň, no zároveň aj nie je. Nezmizli len bohyne, ale postupne mizne aj tradičný štýl života a pokoj, ktorý k nemu neodmysliteľne patrí.

Pred obedom parkujeme na rázcestí Hutiska nad priehradou Žítková. Lucia nás celú cestu nútila počúvať krátky repertoár veselých detských pesničiek, takže si o to viac užívame pokoj, ktorý tu panuje. S Viktorom si tradične delíme úlohy – ja beriem Luciu, on veci pre Luciu – a pohodlným stúpaním popri potoku sa vnárame do lesa. Značky náučného chodníka Moravské Kopanice nás spoľahlivo vedú okolo viacerých usadlostí a stúpame čiastočne lúkami, čiastočne lesom a kocháme sa malebnými výhľadmi. Hoci pohonič spokojne odfukuje, zastavovať je zakázané. Míňame teda Odpočívadlo u Hajtmanů – malý bufetík s krásnym výhľadom, kde nás opúšťa náučný chodník, a stúpame ďalej, tentokrát po asfaltke. Na hrebeni narážame na červenú značku, ktorá nás dovedie na rázcestie Skaličí. Prestupujeme na modrú značku a zároveň tam začína náučný chodník Moravské Kopanice, ktorý sme predtým opustili.

Cesta po hrebeni je pohodlná a veľmi pekná. Míňame ďalšie usadlosti a zanedlho schádzame z asfaltky a chvíľočku stúpame na Žítkovský vrch (669 m). Podľa našej mapy by tam mala byť drevená zvonička. Okrem krásneho výhľadu tam ale nie je nič, no výhľad za pár výškových metrov rozhodne stojí. Lucia ešte spí, takže blúdim po vrcholku, kým Viktor fotí.

Pohodlným klesaním sa vraciame na modrú značku, ktorá nás dovedie do centra Žítkovej. Neďaleko je hostinec a hotel, kde sa dá občerstviť. My však bez zastávky pokračujeme ďalej po modrej. Pôvodne sme sa ňou chceli vrátiť k autu, no keďže Luciin spánok zdarne ustál aj rúbanie dreva, pokračujeme takmer vrstevnicovo po náučnom chodníku. Ten, ako mnohé ďalšie cesty v kraji, ponúka krásne výhľady do malebnej krajiny. Na okamih sa vnárame do lesa, aby sme sa o chvíľu vynorili pri ďalších tradičných usadlostiach. Zanedlho sa ocitáme pri starom známom Odpočívadle u Hajtmanů. Šiesty zmysel nášho dieťaťa je neomylný – presne v tom okamihu sa budí, čím rieši našu dilemu, či sa predsa nejako nenápadne nezastaviť na niečo dobré. Dávame si teda krajec domáceho, na dreve pečeného chleba, domácu žemličku a ovocnú šťavu z Bielych Karpát. Pani, ktorá nám to predáva, nám ešte donáša knižky s fotkami Žítkovej, zbežne si teda pozeráme, ako to tu o pár týždňov všetko rozkvitne do krásy.

Po krátkej prestávke si dávam Luciu na chrbát a rýchlo schádzame k autu. Ponáhľame sa totiž do Múzea poslednej žítkovskej bohyne. Prvý z troch vstupov stíhame len tak-tak. Výklad je vcelku zaujímavý, informácie o živote v kraji dotvárajú obraz o bohyniach. Samozrejme, nechýba trošku tajomna, fantastična a veľavýznamných náhod. My však väčšinu času trávime striedavo s Luciou pri sliepkach a moriakovi. Návšteva tohto miesta však aj napriek tomu stojí za to, len treba skutočne rátať s poctivou hodinou a pol. Vďaka tomu možno lepšie porozumieť miestu, na ktorom sa nachádzame.

Veľký Lopeník

Vzdialenosť 9 km, stúpanie / klesanie 400 m

Ráno fúka ako besné a vietor sa nám celou svojou silou opiera do okien, spoza ktorých na nás vyzývavo žmurká Veľký Lopeník (911 m). Dá sa vábeniu odolať, keď bývame na Mikulčinom vrchu (798 m)? Balíme teda milión nevyhnutných vecí, unavujeme Luciu a keď máme všetko hotové, vyrážame.

Zostup do Lopeníckeho sedla je napodiv celkom pohodlný. „Možno to s tým vetrom nebude ani také hrozné,“ vravíme si, až kým neprídeme do samotného sedla. Tam fúka vždy, no teraz ešte o to viac. Hoci máme každý celkom slušné závažie, chytáme sa za ruky, aby nás neodfúklo, a zo všetkých síl bojujeme s vetrom. Lucia zatiaľ zo všetkých síl bojuje so spaním. V stúpaní za sedlom je jasné, že víťazmi kola sme my s Viktorom a Luciin spánok. Dieťa spokojne odfukuje a nerušene šliapeme do kopca. Lúku strieda les a chodníček zas široká lesná cesta. Po tej zdolávame Kobylec (845 m) a podchádzame Malý Lopeník (881 m). Tu sa z nej odpájame a lesný chodníček nás privádza pod rozhľadňu na Veľkom Lopeníku.

Lucia ešte spí a posvätný stav nemôžeme prerušiť, tak si ešte v rámci tréningu zídeme pár desiatok výškových metrov po modrej značke smerom na Grúň a Novú Bošácu. Les je síce pekný, no stále nie a nie prísť na lúku. Točíme to teda pri nejakom sympatickom strome a šliapeme späť hore. Lucia sa tesne pred vrcholom budí, využívame teda jej stav rozospatosti a vychádzame ešte na rozhľadňu. Fúka tam ako besné, takže z výhľadov veľa nemáme. Lucii to, napodiv, vôbec neprekáža. Oveľa horšie pre ňu je, že ona je hore a akýsi pes dole. Z vrcholu rozhľadne naňho volá „ha ha“ a poháňa mamku, aby konečne zišla dole. S mojím strachom z výšok mi to netreba hovoriť dvakrát a zanedlho kempujeme na minuloročnej tráve. Síce tam nie je závetrie ako v neďalekom prístrešku, no tma a staré kreslá nás veľmi nepresvedčili, aby sme zostali dnu. Chvíľu teda oddychujeme na vetre a Viktor ukazuje Lucii všetky možné pamätníky, ktorými je vrchol Veľkého Lopeníka posiaty.

Slnko nám veľa tepla dožičiť nechce a vehementne sa skrýva za mraky, takže zanedlho poriadne vychladení balíme výškový tábor, dávam si Luciu na chrbát a vyrážame po rovnakej trase späť. Takmer hneď spúšťame kultúrny program a lesom znejú veselé pesničky v našom podaní, opakujeme si zvuky zvierat. Napr.: „Lucinka, ako robí mačička?“ „Mňam mňam.“ „A havino?“ „Ham, ham.. Značíme si cestičku piškótami, ktoré malý pohonič vytrvalo zahadzuje namiesto toho, aby ich jedol. Našťastie mi zozadu aspoň nemôže pichať prsty do očí, ako je dobrým zvykom, keď sa nudí. V Lopeníckom sedle nás okrem pekných výhľadov na Mikulčin vrch čaká poriadny vetrisko, s ktorým bojujeme ešte viac než opačným smerom. Aj tentokrát z boja vychádzame víťazne a po krátkom stúpaní sme na Mikulčinom vrchu, kde nám máva teraz slnkom osvetlený Veľký Lopeník.

Machnáč

Vzdialenosť 5 km, stúpanie / klesanie 220 m

Nadišiel deň odjazdu a podľa zákona schválnosti aj najlepšie počasie. Hľadáme teda instantný luxus na krátku prechádzku. Voľba padá na Machnáč (771 m), kam sa Cestou hrdinov SNP dá ísť celý čas po slniečku a dĺžku výletu možno ľubovoľne prispôsobiť.

Auto nechávame na slovensko-českej hranici na Kykule, odkiaľ pokračujeme pešo po širokom trávnatom hrebeni. Slniečko nás príjemne zohrieva a ani sa nenazdáme a miernym stúpaním vychádzame na Machnáč, kde nás víta dvojkríž, pamätník a výhľady na Považský Inovec či Strážovské vrchy. Predpokladáme, že Lucia ešte chvíľu pospí, preto schádzame lúkou po neznačenej ceste smerom na východ. Otvárajú sa nám ďalšie krásne výhľady a Žítkovú s vrchom Chabová (751 m) máme ako na dlani. V presne vypočítanom čase sa otáčame a rovnakou trasou sa vraciame späť. Tentokrát sa zas pri zostupe z Machnáča kocháme pohľadom na kopaničiarsky Vyškovec, ktorého domčeky sú roztrúsené na východných lúčnych svahoch vrchu Vyškovec (794 m). Pohodlným klesaním sa v najsprávnejšom čase vraciame k autu. Lucia sa totiž budí trošku skôr, takže posledné metre máme okorenené miernymi protestmi. Keď ju však vyložíme na suchú trávu pri aute, všetka nespokojnosť je razom zažehnaná. Na tomto krásnom mieste sa zanedlho lúčime s Bielymi Karpatmi, nasadáme do auta a spúšťame sa do našich nížin, kde práve naplno vypukla jar.

Záver

Kraj okolo Veľkého Lopeníka sme si obľúbili už dávno, ešte vo dvojici. Či už sme tu bicyklovali alebo bežkovali, vždy si nás tieto miesta podmanili. Hoci tu na návštevníkov nečakajú exponované miesta a ani strhujúce výhľady, pri ktorých sa zatajuje dych, kopanice pôsobia mimoriadne pokojne a sú pohladením pre dušu nás, uponáhľaných mestských ľudí. Presvedčili sme sa tiež, že sú ideálnym miestom na krátke, no zároveň krásne výlety s malými deťmi. Žiadne dlhé putovanie k najkrajším miestam. Práve naopak, malebné zákutia sú tu na dosah ruky, takže aj rodičia drobcov, ktorí neobsedia ani chvíľu v kľude, si tu prídu na svoje.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek