Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Stezka bosou nohou: Schrattenberg – Valtice

Keď sa mi nedávno na sociálnej sieti zobrazil leták s ponukou, že od 1. 5. do 9. 9. premáva každý víkend a cez štátne sviatky z Břeclavi do Lednice historický motorový vláčik „Hurvínek“ a vo dva víkendy dokonca parný vlak, bolo rozhodnuté, kam sa s našim malým nadšencom železnice čoskoro vyberieme.

Vzdialenosť
5 km
Prevýšenie
+221 m stúpanie, -221 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 13.05.2018
Pohoria
Rakúsko a Česká republika - Morava: Juhomoravské Karpaty (Österreichisch-Südmährische Karpaten) - Falkensteiner Berge a Dolnomoravský úval
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 288 m n. m.
  • Najnižší bod: 198 m n. m.
Voda
bufet Bertiho chata
Doprava
Valtice (vlak, bus, parkovisko pod Kolonádou)

Areál lednického zámku sme prešli už niekoľkokrát, navrhnem preto, aby sme si prešli atrakciu na rakúsko-českých hraniciach – Stezku bosou nohou. Návrh je schválený, presunieme sa autom k bratom za rieku Moravu, v Břeclavi na železničnej stanici vysadím Kubka s maminou a presúvam sa autom do Lednice. Tu ich po príchode vlaku vyzdvihnem a prevezieme sa do Valtíc. Parkujeme na parkovisku pod „Kolonádou na Rajstne“. Kolonáda je chránená kultúrna pamiatka, nechal ju postaviť knieža Ján I. z Lichtenštajnu ako vyhliadku a zároveň pamätník na otca Františka Jozefa I. Inšpiráciou mu bola Glorietta z viedenského Schönbrunnu.

Keď Kubo zazrel ľudí hore na terase, hneď sa tam pýtal tiež. Zaplatíme vstupné (dospelí 30,- kč, deti 20,- Kč), teta v pokladni má na predaj aj rozlievané vínko, ale poďakujem so slovami, že na spiatočnej ceste si vezmem celú fľašu a vystupujeme hore točitým schodiskom po asi 80-tich schodoch.

Z terasy kolonády je krásny výhľad do okolia. Na východe sa v opare ukazujú Malé Karpaty, na severe Lednicko-Valtický areál, na západe Mikulov a Pálava (Pavlovské vrchy) a na juh vidno do Rakúska.

Pokračujeme za šípkou smerom, ktorým ukazuje maskot Berti Barfuss (nazvali sme si ho škriatkom), ktorý nás bude celou trasou sprevádzať. Je druhá májová nedeľa, slnko však páli ako v strede leta. Zároveň je deň matiek a Kubko zbiera mamine kyticu z lúčnych kvetov. Chce, aby sme mu povedali ako sa ten ktorý kvet volá, ale naše vedomosti končia pri vlčom maku, iskerníku a kamilkách. Nakoniec ich aj tak pomenuje ako červený, biely a žltý kvietok, ešte nachádzame fialové, modré a oranžové...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prechádzame štátnu hranicu a prichádzame k ďalšej zastávke „Vyhliadka do troch krajín“. Na kopci stojí malá vyhliadková veža, z ktorej je možno vidieť upravené zvlnené rakúske polia, pre Rakúsko typické veterné vrtule, Valtice a na horizonte Malé Karpaty. Môžeme sa prejsť bosou nohou po pieskovom alebo štrkovom podklade. Vyzúvam Kuba, no rýchlo si obúva topánky späť so slovami, že „to pichá“... Má pravdu, ja tiež dlho na štrku nevydržím. Holt, už sme si odvykli chodiť bosí. Naboso sa poprechádzame aspoň po mäkkom trávniku. Na tomto mieste si okrem oddychu pod viničom môžete vychutnať aj niečo z grilu. Samozrejme, ak si to niečo so sebou donesiete. Nachádza sa tu prírodný gril, zopár polienok dreva sa tu tiež nájde. Je tu ručná pumpa, ale v čase našej návštevy bolo buď málo vody, alebo sme slabo pumpovali.

Odtiaľto pokračujeme ďalej po hranici medzi Českom a Rakúskom a po chvíli prichádzame k zastávke „Brána druidov“. Starí Kelti delili rok podľa stromového kalendára. Každý z 21 stromov predstavuje určitú časť roka a majú rozdielne vlastnosti. Podľa dátumu narodenia si tu môžete nájsť svoj strom a zistíte, či je charakter stromu podobný tomu vášmu. Kubovemu dátumu narodenia vyšla lipa a hneď mi hovorí: „Tato, to je ten strom, z ktorého varíme čaj, však?“ Mal na mysli lipový kvet.

Stále kopírujeme hranicu a Kuba zaujali hraničné kamene. Prečo je ne jednej strane „C“ ako Česko ešte dokáže pochopiť. Ale prečo je Rakúsko označené ako „Ö“ sa ťažko vysvetľuje. Našťastie problém dlho nerieši a na vyjazdených koľajach od traktora sa hrá na vláčik. Prídeme ku križovatke ciest a šípky s „Barfussom“ ukazujú oboma smermi. Trasa je v podstate zdeformovaná osmička a v tomto mieste sa obe jej brušká zbiehajú. Zahneme vľavo a po chvíli sa dostaneme k zastávke „Visutý most“. Sú to drevené hranoly zavesené na retiazkach. Kubo zahlási, že také majú v škôlke a machruje, že dráhu dokáže prejsť. Stanovištia začínajú byť čím ďalej tým viac atraktívne. O pár desiatok metrov ďalej nás čaká obrovská šmýkačka. Samozrejme, že ju treba vyskúšať niekoľkokrát za sebou. Neprekáža ani rozbité koleno – malý úraz, ku ktorému došlo počas presunu od dolného bodu šmýkačky k hornému.

Od šmýkačky pokračujeme ku „Schodom pocitov“. Na schodoch by sme si mali naboso vyskúšať chôdzu po kôre, listoch či šiškách, no zub času sa negatívne podpísal a materiál, po ktorom treba chodiť - chýba.

Čaká nás prudké klesanie. K „Bertiho chate“ (pre dospelých k bufetu), musíme padnúť o asi 60 výškových metrov. Na polceste nás ešte čaká „Dom zo suda“, v ktorom sa nachádza lavička, na ktorej si môžeme posedieť a započúvať sa do tónov prírody.

Prechádzame okolo elektrického ohradníka, za ktorým sa v tieni chladia mladé býčky. Bufet (teda Bertiho chata) je už na dohľad a ukazujem Kubovi obrovský „hrnček var“. Až keď prídeme bližšie, pochopím, že to nie je hrnček var, ale obrovský šerbeľ... Teda verejné WC (viď foto).

Šerblík
Šerblík

Bertiho chata je otvorená počas víkendov a tuším teta hovorila (nemčiny sa nebojte, hovoria aj po česky), že cez prázdniny každý deň. Zaplatiť sa dá európskymi a aj českými korunami, deti si tu ale, žiaľ, nepochutnajú na hranolkoch a podobných v oleji plávajúcich lakocinkách, no ak by mali deficit mastného, tak v ponuke je chlebík so šmaľcom a cibuľkou alebo so šunkou (no nie s klasickou ružovou éčkovou, ale krásnou poctivou domácou), prípadne pre vegetariánov je v ponuke nátierka (asi zo syra) s pažítkou, ktorá rastie priamo pri chate.

A keď sme si namastili bruchá, poďme na zlatý klinec celej trasy. Oteckovia pozor!!! Nie všetky mamičky budú zdieľať nadšenie vás a vašich ratolestí. Naj atrakciou je totiž chôdza (niektoré deti to poňali ako váľanie sa) v blate. Stavme sa, že neostanete len pri jednom prechode tejto atrakcie. Ideálne je dieťa a aj seba čo najviac vyzliecť a mobily, príp. kľúče od auta odložiť do bezpečnej vzdialenosti. Keď sa dostatočne vyrochníte, môžete sa umyť hadicou príjemne chladivou vodou. Ideálne na horúce letné dni.

Túto zastávku volajú „Miesto zmyslov“. Okrem blatochodníka vás čakajú schránky s rôznymi prírodnými vôňami, ktoré máte za úlohu identifikovať. Takisto sa tu môžete zbaviť svojich starostí. Po prejdení (ako inak naboso) po špirálovom chodníku, na ktorom máte čas porozmýšľať nad tým, čo vás trápi sa dostanete do stredu špirály ku kameňu, ktorého sa dotknete a starosti sú preč. Že neveríte? Tak sa skúste vrátiť do detských čias...

V okolí Bertiho chaty je čulý stavebný ruch – to stavajú rozprávkový hrad. Ale dosť bolo zábavy, treba sa nám vrátiť späť na kopec. Na polceste si na „Hubovej prekážkovej dráhe“ vyskúšame balansovanie medzi muchotrávkami. Teda prenechajme to radšej deťom.

Čím viac stúpame, tým viac sa nám otvára výhľad na dedinku Schrattenberg. Prichádzame k ďalšej zastávke, k „Pamäťovému chodníku“. Dvakrát prejdeme po drevených doštičkách s otvorenými očami a do tretice si to vyskúšame so zaviazanými očami. Koľkí si dokážete zapamätať rozmiestnenie doštičiek a presne na ne trafiť?

Ďalšou zastávkou je „Miesto pre odpočinok“. Nachádza sa tu niekoľko drevených ležadiel, na ktorých môžete chytať bronz a stôl so stoličkami vyzeranými z pňov. Na svoje si tu určite príde skupinka detí, ktorá kráča za nami a ktorá na každej zastávke mastila karty.

Sme späť na križovatke ciest. Z páliaceho slnka konečne vchádzame do tieňa lesa, aby sme po pár minútach vyšli späť pri Kolonáde.

U tety pokladníčky si kupujem fľašu červeného z valtických vinohradov a Kubo chce ísť druhýkrát hore na terasu. Tak opäť absolvujeme asi 80 schodov a pokocháme sa výhľadmi do krajiny.

Ešte však nie je koniec. Zábavnejšia časť, kedy sme sa preniesli do detských liet sa tu končí a po prejdení asi 500 metrov prichádzame k Múzeu železnej opony, ktoré sa nachádza v budove bývalej colnice. Človek by si povedal, že pre 5,5-ročné dieťa to bude nezaujímavé, no Kubík si niektoré expozície chcel pozrieť viackrát. Ak sem prídete s deťmi, určite sa pripravte na veľa otázok, na ktoré budete musieť hľadať vhodné odpovede. Buďme radi, že doba, ktorá tu bola a je, žiaľ, súčasťou našej histórie, je preč a robme všetko preto, aby sa nezopakovala.

Fotogaléria k článku

Najnovšie