Tipy z prvého článku si môžete prečítať tu. Dnes sa budem venovať oblasti pod Kronplatzom.

1. Sennes

Už pri plánovaní dovolenky som sa tešila špeciálne na dva výlety v Prírodnom parku Fanes – Sennes – Prags (Fanes – Sennes – Braies), v mojich tipoch sú to čísla 1 a 3. Prírodný park je jedným z najväčších chránených území v Dolomitoch. Zahŕňa časť okolo jazera Pragser Wildsee a skupinu Fanes. Návštevnícke centrum je priamo v S. Vigiliu (1201 m), z Vigilia vedie prístupová cesta do údolia k chate Pederü, kde je veľké parkovisko, odkiaľ sa dajú urobiť dva najpopulárnejšie výlety – na Sennes a Fanes. Do 10. 9. 2017 trvá letná sezóna, a tak musíme zastaviť pri malej búdke za S. Vigiliom a kúpiť si parkovací lístok, ktorý je zároveň vstupom do prírodného parku.

Auto nechávame na parkovisku pri chate Pederü (1545 m). Ditu dávame do manducy, trošku protestuje, keďže vidí detské ihrisko a pasúce sa kravy, ale sľubujem jej, že sa tu zastavíme cestou naspäť. Rezkým krokom začíname stúpať strmými serpentínami v úbočí naľavo smerom na osadu Fodara Vedla (1980 m) (asi 1,5 h) aj s rovnomennou chatou. Toto je zásobovacia cesta pre chaty. Je ale totálne strmá a premýšľam, či by som si na ňu trúfla, napriek svojim dlhoročným šoférskym skúsenostiam.

Asi 20 minút pod osadou sa odpája turistický chodník smerom na chaty Munt de Sennes (1,5 h) a Sennes (1 h). Odbáčame tiež. Nasledujúcu polhodinu stúpame krásnym lesom popri vápencových terasách, pripadám si, ako v parku. Na ďalšom rázcestí sa dá ísť doľava na Munt de Sennes, kedy si uvedomujem, že sú vlastne v oblasti Sennes dve chaty s takmer rovnakým názvom. Dita na mne hodinu spí, a tak nechcem veľmi trasu predlžovať, keďže sa čoskoro zobudí a bude chcieť niečo jesť. Matúša lákajú dve kešky na kopcoch Col de Lasta neďaleko trasy na Munt de Sennes, a tak sa delíme s tým, že sa stretneme na chate Sennes (2126 m).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Do polhodiny som pri chate, víta ma stádo kôz, ktoré budia Ditu. Turistov nestretám takmer žiadnych, míňajú ma akurát sem-tam nejakí cyklisti na elektrických bicykloch. Ešte pohľadáme kešku v mori kosodreviny neďaleko chaty, moje milé dieťa zatiaľ poslušne sedí na tráve a čaká. Je to zlatíčko. Potom nastáva konečne čas obeda. Na chate sú nejakí turisti a s Ditou sme za atrakciu. Dávam si takmer tradičné menu – guľášik, cisársky trhanec a pivečko. Po hodine prichádza Matúš a sme komplet.

Škoda, že dnes nie je lepšie počasie. Vrcholky kopcov zakrývajú mraky, a tak si nemôžeme vychutnať Sennes v plnej kráse. Vy ale áno, ak kliknete na panorámu. Návrat volíme práve cez osadu Fodara Vedla. Je to čarovné miesto. Staré drevené chalúpky, kaplnka, a za tým veľká turistická chata. Tá jediná sem nepasuje. Zostup z osady je možný po štrkovej zásobovacej ceste, ale aj po chodníku, ktorý sa potom neskôr na cestu napojí. Z Fodara Vedla sme pri chate Pederü asi za hodinu. Pri chate trávime nejaký čas na hojdačkách a pozorovaním voľne sa pasúcich králikov.

Parametre trasy: asi 10 km s prevýšením asi 600 m, trasa je súčasťou Alta Via n. 1, našla som zaujímavý zdroj s mapou a odkazmi na chaty.

2. K chate Ütia Ciampcios a k údoliu mlynov Val di Murins pri Lungiarü

Toto je asi najprekvapivejší výlet celej dovolenky. Ráno prší, ako inak. A to sme včerajší deň strávili kvôli počasiu len keškovaním, bez turistiky. Vyberáme sa k dedine Lungiarü (Campill), ktorá je jedným z centier tradičnej ládinskej kultúry, ako inak, za keškami. Auto nechávame za Lungiarü na parkovisku pod osadami Seres a Misci. Odtiaľto sa dá ísť k údoliu mlynov na potoku Seres, ktoré si chceme pozrieť.

Predtým však ideme do údolia rovno pred nami. Sme v Prírodnom parku Puez – Geisler (Puez – Odle). Konečne prestalo pršať. Len mimochodom si všímam ceduľu o chate Ütia Ciampcios (1,5 h od parkoviska). Po tom, čo prejdeme pár kilometrov zalesnenou dolinou, stojíme pri ďalšom smerovníku, ktorý ukazuje k chate len hodinu. Je pred obedom, Dita na mne zaspala a úplne z brucha navrhujem, či nezájdeme na chatu na obed. Matúš sa necháva zlomiť.

Začíname stúpať najprv štrkovou cestou, potom lesným chodníkom. Aj sa celkom zapotíme, keďže výškové metre pribúdajú. A trochu si nadávame, lebo dnes nie sme vôbec oblečení na turistiku. Ale keď sa na niečo namotám... Cestou stretáme len jeden turistický pár a tí mi potvrdia, že je chata otvorená, takže mne viac netreba. Cestou míňame romantické senníky na rozľahlých lúkach, prevaľuje sa hmla a hneď za naším údolím sa dvíha hradba Dolomitov presne na pomedzí skupín Geisler a Puez.

K chate Ütia Ciampcios (ak sa tak dajú dve minichatky prerobené zo senníkov nazvať) prichádzame okolo jednej poobede. Dita sa budí, je sychravo, kondenzuje na nás vlhká hmla, teším sa, že sa trochu zahrejeme. V jednej chatke majitelia pripravujú jedlo, v druhej chatke je miestnosť na jedenie, ktorú vyhrieva elektrický ohrievač. Hneď je pri nás obsluha a vyberáme si z prekvapivo pestrého menu miestnych špecialít. Toto je veru servis, ktorý som nečakala. Po výbornom a výdatnom obede sa lepší počasie, a tak vychádzame von a ešte sa hodnú chvíľu motáme okolo chaty. Obdivujeme chlpaté ovce, Dita chodí, aby sa trochu unavila a chcela sa nechať niesť. Je tu krásne a neskutočný pokoj. Sme tu len my a chatári, inak nikto. O polhodinku ďalej, smerom do sedla Kreuzjoch (2293 m) je ďalšia chata Medalgesalm a v duchu premýšľam, ako sa všetci uživia.

Naspäť schádzame rovno do doliny zásobovacou cestou. Na lúkach kvitnú jesienky. Deň pre nás ešte nekončí, sú štyri hodiny poobede a my mierime do údolia mlynov (Mühlental, Val di Murins), čo bol na dnešok náš pôvodný plán. Ide o osem zachovalých vodných mlynov na potoku Seres medzi osadami Seres a Misci. Dva z mlynov majú dokonca dva náhony. Raritou je zásobovacia lanovka poháňaná vodou. Podľa dostupných zdrojov sa dá prvý mlyn pozrieť aj zvnútra, my si všetky obzeráme len zvonka. Počas toho začína opäť intenzívne pršať. Neprekáža, aspoň sme tu sami. Odporúčam stúpať popri potoku a mlynoch smerom hore, vrátiť sa dá cez osadu Seres rovno na parkovisko.

Parametre trasy dokopy: asi 13 km s prevýšením cca 750 m.

3. Fanes

Po troch dňoch škaredého počasia je konečne lepšia predpoveď, a tak opäť mierime do údolia k chate Pederü (1545 m). Tentoraz parkovné nikto nevyberá, je po sezóne (13. 9. 2017). Dnes má po čase svietiť slnko, takže tu je viac turistov. Zároveň však od nejakých 1700 m nasnežilo, čo veští zaujímavé scenérie. Od chaty Pederü budeme stúpať širokým údolím. Aj týmto smerom vedie štrková zásobovacia cesta, ktorou jazdia sem-tam džípy, je však možné stúpať aj turistickým chodníkom, ktorým ideme. Aj dnešná trasa je súčasťou Alta Via n. 1.

Sme asi v tretine stúpania, keď na zásobovacej ceste zbadáme schádzajúci traktor s vlečkou plnou kráv. Veru, najvyšší čas zviezť stádo do údolia. Sneh sa ešte rýchlo rozpustí, ale napriek tomu sa zima nezvratne blíži. Ditu dnes nesie Matúš, čo si neskutočne užívam. Aj pri ňom stačí pravidelný krok a BanDitka hneď zaspáva. Po vyšliapaní vyvýšeného prahu začínajú parádne výhľady na okolité kopce, ktoré ani nemajú svoje mená. Viem však aspoň, že cupkáme popod Col Bechei (2794 m). Chodník sa sem-tam pripája na prístupovú štrkovú cestu, kto však chce, môže stúpať stále ním, pekne v kosodrevine, ale stále s výhľadmi.

Za dve hodiny od začiatku túry sme v centre oblasti Fanes. Prichádzame k prvej chate Ristoro (2007 m), o chvíľu stojíme pri ďalšej chate Ücia de Montagnoles, pri ktorej je rázcestník. Doľava sa ide k chate Fanes (2060 m, 10 min), doprava k chate Lavarella (2050 m, 10 min). My ideme k chate Lavarella, kde si dávame obed na terase. Škoda, že sa práve zatiahlo.

Od chaty Lavarella prechádzame popri jazere Grünsee (Lé Vért), a potom stúpame ponad chatu Fanes do sedla Limojoch (Ju de Limo, 2174 m). V sedle je kríž a lavička na oddych, vychutnávame si panorámu Dolomitov zo skupiny Fanes, len škoda mrakov. Ešte si robíme fotku pri „kozmonautovi“ (soche s názvom Space Days, ktorú tu umiestnil umelec Fabiano De Martin Topranin). Z časových dôvodov nepokračujeme ďalej, vraciame sa preto k chate Fanes, kde ešte chvíľu oddychujeme pri kávičke a užívame si vyprázdňujúce sa hory, napríklad aj na hojdačkách - v 2000 m.

Od chaty Fanes sme za pár minút pri smerovníku, kde sme stáli aj pred obedom, a tým sa náš okruh uzavrel. K chate Pederü sa vraciame zásobovacou cestou, nech máme zmenu, so zastávkou pri jazere Piciodelsee.

Parametre trasy: asi 16 km s prevýšením asi 800 m.

4. Kronplatz a Piculin

Druhý týždeň dovolenky nám počasie naozaj nepraje. Takmer každý deň prší alebo sneží, a tak sa na Kronplatz (Plan de Corones, 2275 m) vyberáme, aj keď predpoveď neveští nič dobré. Autom sa presúvame do sedla Furkelpass (Passo Furcia, 1789 m). Tu sadáme na kabínkovú lanovku, ktorá v tomto čase (09/2017) premáva denne a vyvezieme sa rovno na vrchol Kronplatzu. Sme v mrakoch, viditeľnosť je nulová, na vrchole pocitovo vnímame „bordel“ – lanovky zo všetkých smerov, reštaurácia, nejaký indiánsky detský park, ktorý je mimo sezónu, do toho veľký zvon Concordia 2000, neďaleko Messnerovo múzeum... Naozaj veľa objektov na jednom mieste, čo opticky nepôsobí dobre. Na druhej strane, ak by som sa tu vyskytla v zime, tak lyžovačka tu musí byť parádna, na všetky svetové strany.

My sa poberáme do Messnerovho múzea (MMM Corones - Messner Mountain Museum Corones), lebo teda keď už tu sme, tak nech máme aspoň nejaký zážitok. Toto je budova, ktorú pre múzeum navrhla známa architektka Zaha Hadid a aktuálne tam nájdete stálu expozíciu histórie horolezectva. Tým, že je Kronplatz ľahko dostupný, je múzeum vystavené množstvu návštevníkov. Nám to však výnimočne neprekáža, pomotáme sa vo vnútri, popozeráme najmä krásne obrazy inšpirované alpskými velikánmi a ide sa ďalej.

Poprechádzame sa ešte po vrchole a keďže bude práve dvanásť hodín, tak si počkáme na zvonenie zvonu Concordia 2000, ktorý zvoní každý deň práve o dvanástej. Je to teda dobrý hukot.

Dole schádzame pešo, cez chatu Rifugio Graziani (2098 m), o ktorej mám zistené, že by mala byť otvorená. Máme šťastie, že naozaj je. Dávame si obed a sme tu úplne sami. Potom zbehneme serpentínami lesom naspäť do sedla Furkelpass.

Keďže máme ešte čas, tak sa rozhodneme ísť pozrieť nejaké kešky nad S. Vigilio na Piculin. Je to kopec medzi S. Vigiliom a San Martinom, lanovkami prepája údolie od Badie s lyžovaním na Kronplatzi. Autom sa dá vyviezť po osadu Sarjei, odtiaľ šliapeme do kopca po vlastných. Najviac nás láka jedna vec – práve spod vrcholu Piculinu smerom do San Vigilia štartuje najväčšia Zip line v Európe (aspoň tak sa hrdia reklamy). 3200 m lana, prevýšenie 400 m, rýchlosť až 80 km/h. Aj máme šťastie, že vidíme adrenalínových nadšencov priamo v akcii.

Prechádzame ešte nad osadu Gran Ju, odkiaľ sú celkom dobré výhľady do údolia k San Martin a k Peitlerkofelu, a potom sa vraciame k autu a domov.

5. Okruh v oblasti La Crusc nad Badiou

Posledný a nakoniec celkom výživný výlet dovolenky. Namiesto oddychu pred cestou domov sa zničíme keškovaním až takmer do tmy. Dnes svieti slnko, Dolomity sa chcú asi s nami rozlúčiť pekným počasím. Presúvame sa do Badie (1324 m), kde pred desiatou parkujeme auto vedľa sedačkovej lanovky na Santa Croce. Už odtiaľto zdola vyzerá stena Heiligkreuzkofelu (Monte Cavallo, 2907 m) impozantne. Kupujeme si lístok až hore, pod chatu Heiligkreuz Hospitz (2045 m). Štvorsedačkou sa vyvezieme najprv na medzistanicu Santa Croce. Tu sú dve chaty fungujúce najmä v hlavnej letnej a hlavnej zimnej sezóne – Rifugio Nagler a Ütia Lé (obe v 1850 m). Teraz sa tu nezdržiavame, aj tak pôjdeme tadeto dole, takže rovno mierime na pomalšiu dvojsedačku, ktorá nás vyvezie pod Heiligkreuz Hospitz. Vedľa chaty je kostol dotvárajúci duchovnú atmosféru.

Je pol jedenástej, na obed ešte skoro, a tak sa vyberáme popod stenu Heiligkreuzkofelu doľava smerom na Armentarské lúky za keškami. Je tu naozaj pekná séria venovaná oblasti. Zatiahlo sa, ale neprekáža. Chodník vedie chvíľu lesom, chvíľu kosodrevinou, chvíľu suťou, sem-tam stúpa, sem-tam klesá, dopriava nám výhľady aj na opačnú stranu údolia na Prírodný park Puez-Geisler.

Na obed stojíme pri mieste zvanom Grotta della Neve (Snežná jaskyňa). Jaskyňa vzniká zaujímavým prírodným procesom. Množstvo snehu v kombinácii so suťou a pôdou sa nahromadí a navrství pri skalnej stene a vytvorí izolačnú vrstvu, ktorá bráni roztopeniu. Počas topenia sa začne v snehu zospodu vytvárať jaskyňa tzv. reverzným komínovým efektom. Žiaľ, tento rok sa všetok sneh roztopil, ale podľa informačnej cedule bývajú sezóny, kedy Snežná jaskyňa vydrží až do neskorého leta.

Naspäť na Heiligkreuz Hospitz sa vraciame okruhom cez krásne lúky so senníkmi. Dosť sme klesli, a tak to teraz musíme vystúpať naspať. Pri chate sme niečo po pol tretej, konečne ideme obedovať. Aj tu nám veľmi chutí, ako už tradične na všetkých juhotirolských chatách.

Od chaty nejdeme priamo dole, ale pokračujeme v keškovaní opäť trochu dookola, príjemným lesom. Pred medzistanicou Santa Croce stojíme ešte pri jazierku Lech da Lé. Od jazierka vedie k medzistanici detský náučný chodník s drevenými sochami zvierat, pri ktorých nechýba ceduľka s popisom, čo je to za zviera a tiež pečiatka, ktorú si dieťa môže otlačiť, kam sa mu zachce. Na medzistanici opäť pauzujeme, pri chate Lé je minizoo a detské ihrisko. Je po 17-tej h, obe chaty vyzerajú zatvorené. Do Badie schádzame popod lanovku po značenom chodníku a k autu prichádzame so zotmením.

Parametre trasy: asi 15 km s prevýšením asi 500 m.

Záver

Uvedomujem si, že nie každé dieťa je stavané na množstvo výletov v krátkom čase. Naša Dita to však zvláda, a tak by bola škoda sa s vami o to nepodeliť. Verím, že si vďaka mojim tipom Dolomity tiež užijete či už s deťmi, alebo bez nich.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek