Trasa

Zlatá Baňa, Temný les – Grimov laz – Šimonka a späť

Sivou, depresívne ladenou krajinou sa presúvame do obce uprostred Slanských vrchov s lákavým názvom Zlatá Baňa. Presnejšie k rázcestníku s trochu menej lákavým názvom Temný les, ktorý sa nachádza kúsok nad obcou hneď pri ceste. Po vystúpení z auta začínam pochybovať o tom, či to bol dobrý nápad. Sme v hmle, všetko naokolo je mokré, po snehu ani stopy a cesta na Šimonku je samé blato. Čo už teraz, čakajú nás bojové podmienky. Úvodná pasáž vedie pomaly zarastajúcimi lúkami, kde si môžeme vyberať medzi blatom a úplne mokrou trávou. Zanedlho prechádzame rôznymi rúbaniskami, stále sme v hmle a nič nenasvedčuje tomu, že sa nad ňu dnes dostaneme. Konečne vchádzame do riadneho bukového lesa, lesná cesta je pohodlná, hlavne už žiadne blato a okolo nás sa objavujú prvé nesúvislé fľaky snehu.

S rastúcou nadmorskou výškou snehu pribúda a hmla sa predsa len rozjasňuje. Čoskoro cez ňu presvitá slnko, až nakoniec sme nad ňou. Okamžite je cítiť inú kvalitu vzduchu. Nad korunami stromov vidíme konečne po dlhom čase modrú oblohu. Prechádzame okolo prameňa, za ktorým je neďaleko rázcestník Grimov laz. Tu je dobrých 20 cm snehu. Je ale nejaký zvláštny, pri chôdzi vôbec neznie ako normálny sneh. Keď sa mu lepšie prizrieme, zisťujeme, že to ani žiaden sneh nie je. Je to súvislá hrubá vrstva plochých ľadových krištáľov, ktoré museli celé týždne opakovane namŕzať na konároch a potom vlastnou váhou opadávať.

Tak sa v snehu-nesnehu brodíme s susednému rázcestníku Pod Šimonkou, kde sa odpája červená značka a kráčame iba po žltej, ktorá vedie na samotný vrchol Šimonky. Stúpanie začína byť strmšie, asi najstrmšie počas celého výstupu. Chodník tu vedie okrajom rúbaniska, ktoré poskytuje prvé zaujímavé výhľady smerom na juh. Je zrejmé, že až po obzor nás obklopuje biele more inverznej oblačnosti siahajúcej tak do nadmorskej výšky 800 m. Čo znamená, že najvyššie Slanské vrchy z nej trčia ako samostatne izolované ostrovy. V tejto chvíli viac nezisťujem, južný obzor je príliš proti slnku a prežiarená biela perina nedovoľuje normálne pozorovanie. Cestou naspäť bude slnko viac do strany, tak sa snáď podarí niečo odcvaknúť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme vo výstupe, ktorý sa postupne zmierňuje a záverečné metre sú viac-menej vodorovné. Je jasné, že to bude vrcholový hrebeň a naozaj, zakrátko vychádzame z lesa na malú čistinku s vrcholovým krížom. Okamžite vidím, že čistá modrá obloha (ak vôbec bola) je preč. Slnko síce stále svieti, ale jeho lúče sa musia predierať cez rôzne hrubé vrstvy vysokej oblačnosti, ktorá sa od severozápadu nasunula nad naše hlavy. Vzdialené kopce a vrchy tým pádom odrážajú menej svetla a nie je ich až tak dobre vidieť. Výhodou je zase zaujímavejšia obloha. Ako druhé zbadáme, že predpoklad o falošnom snehu vytvorenom opadávaním námrazy z konárov bol správny. V strede vrcholovej čistinky, ďalej od okolitého porastu, je medzi jednotlivými skalami iba mokrá hlina. Údajne bol kedysi vrchol omnoho otvorenejší, dnes je však obrastený dosť hustým porastom. Ten značne obmedzuje výhľad, ktorý by ináč bol fantastický, keďže Šimonka a vôbec Slanské vrchy majú dostatočný odstup od okolitých pohorí. Nejaké výhľady ale sú.

Obmedzený výhľad východnými smermi dnes za veľa nestojí. Okrem zaujímavo tvarovaného vrchu s priliehavým názvom Oblík hneď vedľa Šimonky nevystupuje nad oblačnosť absolútne nič. Podstatne viac toho ukáže otvorenejší západný obzor. Južnejšie je pomedzi konáre vidieť Volovské vrchy s dominujúcou blízkou Kojšovskou hoľou. Presne na západe leží Kráľova hoľa a napravo od nej pokračovanie Nízkych Tatier. Voľným okom je zreteľne vidieť až po Ďumbier a Chopok, čo je tak do 140 km. Myslím, že s dohľadnosťou musím byť spokojný. Ďalej na severozápade samozrejme kraľujú Vysoké Tatry. Aj tie sú v polotieni/tieni vysokej oblačnosti, je mi jasné, že na fotkách to asi nebude ono. Toľko k najvzdialenejšiemu západnému obzoru, ktorý je možné zo Šimonky vidieť.

V bližšej línii z mora hmly vystupuje Roháčka, najvyšší vrch malého pohoria Čierna hora. Rozpozná sa ľahko, leží presne pod Kráľovou hoľou. Doprava sa tiahne dvojica susediacich malých pohorí Branisko a Bachureň, pričom presne v medzere medzi nimi vystupuje Lomnický štít. Za Bachurňou vidíme Levočské vrchy. Presne na severozápade leží hneď v susedstve druhý najvyšší slanský vrch - Čierna hora. Od Šimonky ho oddeľuje Hermanovský hrebeň, ktorý akurát vystupuje nad oblačnosť, vytvárajúc tak zaujímavý prepojovací most. Za Čiernou horou ďalej na obzore zreteľne vidíme ešte pohorie Čergov. Kvôli inverznej oblačnosti dnes veľa z krajiny vidieť nie je, preto do fotogalérie pripájam aj zopár fotiek na porovnanie z identickej túry konanej v máji. Na druhej strane odfiltrovaním údolí však biele more dá vyniknúť práve líniám jednotlivých pohorí a ich vrchov.

Po malom občerstvení na vrchole si dávame ďalšiu spoločnú rodinnú vrcholovku a poberáme sa naspäť, keďže slnko je celkom nízko. Opäť sa brodíme zasneženým lesom, cestou dole je to ale o trochu väčšia zábava. Na strmom rúbanisku s výhľadom na juh sa pokúšam odfotiť slanské ostrovy. Biela perina je z pravej strany ešte stále silne prežiarená, ale už sa tam dajú rozpoznať jednotlivé vrchy. V ich identifikácii pomáhajú jednotlivé stožiare na vrcholoch. Najbližšie k nám je ostrov Makovica-Menší vrch. Za ním sa zľava k nemu lepí ostrov Mošník a sprava ostrov Bogota. A napravo v diaľke leží ešte ostrov Veľký Milič. Pozorovať takto slanské súostrovie nebude asi každodenná záležitosť. Spokojný dobieham deti, ktoré zjavne viac zaujíma šušťavý sneh. Onedlho sa opäť vnárame do hmly a k autu sa vraciame presne v takej hustej hmle, v akej sme ho zanechali.

Zhodnotenie

Výlet nakoniec splnil účel. Ako smädný na púšti si vychutná pohár vody, tak sme si vychutnali pohľad na slnko a oblohu po dlhých dňoch nevábnej sivoty. Trochu sme si pripomenuli aj atmosféru zimy, i keď s falošným snehom. Zima 2015/2016 bola na snehovú pokrývku veľmi skúpa, tak sa ráta aj to. A navyše sme si mohli vychutnať síce nedokonalé, no predsa len ďaleké výhľady, ktoré dokáže Šimonka ponúknuť. Výstup na ňu zo Zlatej Bane je naozaj jeden z najmenej náročných, zvládne ho každý turista s rodinkou, kľudne aj ako výlet na poobedie.

Video z túry

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek