Trasa

Kalameny – Záblatné, chata – Liptovský hrad (žltá) – sedlo pod Kráľovou – Záblatné, chata – Kalameny

Auto nechávame v centre obce na parkovisku pri kostole. Odtiaľto kráčame po asfaltke, čaká nás asi 20 minút k termálnemu jazierku. Cesta je pekná, vľavo za rodinnými domami na nás vykukuje Veľký Choč, na ktorý si tento rok tiež chcem nájsť čas. Cesta je na môj údiv pomerne frekventovaná, čo sa týka dopravy. Termálne jazierko je asi dosť obľúbené. A veru že tu na úzkej ceste parkuje dosť áut a dokonca karavan. Vyžaduje si trochu rodičovskej diplomacie presvedčiť svoj malý vodný živel, že sa v jazierku okúpe až cestou z túry.

Podarilo sa a tak pokračujeme peknou dolinou popri potoku, pod vysokými ihličnanmi. Skorý štart sa nepodaril a tak tiene čupia pri ich koreňoch a my sa vlečieme ako na púšti. Začínam šípiť, že necelé tri litre vody bude málo. Pomaly vyzeráme odbočku doprava hore. Zláka nás lesná cesta, o dve minútky skúmam lúku s chodníkom, ale ešte to nie je ono. Vraciame sa na asfaltku a onedlho odbáčame doprava aj so žltou značkou. Víta nás lesný kolesový traktor a za ním neuveriteľne rozbahnená cesta. Vpravo vidím v lese chodníček, ale nechce sa mi preliezať guľatinu a preskakovať potok, tak ideme po ceste s tým, že uvidíme, kadiaľ pôjde značka. Bojím sa, že chodníček odbočí ktoviekam do hory a predsa len s malým dieťaťom nemám chuť na objavovacie výpravy.

Bahno ale pripomína nočnú moru, tečie cezeň pramienok vody a je ťažké nájsť miesto, kde sa nebudeme prebárať. Vidím, že chodníček sa stále vinie popri ceste, tak sa operatívne presúvame naň, ale občas mizne, a tak sa predierame cez kríky a opäť sa vraciame na cestu, potom zas na chodník. Do toho na nás sadajú ovady, rýchlo ich zabíjam, ale aj tak štípu. Ku všetkému musím ostať kľudná a optimistická, lebo sa mi Kubko otočí na päte a taký koniec túry by som nechcela.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Blata postupne ubúda, napokon ideme len po lesnej ceste s hlbokými koľajami, ale ovady sú stále okolo, takže sa nedá veľmi zastavovať a Kubka nebaví do aleluja stúpať do celkom výživného kopca v nudnom, ba až otravnom prostredí. Rieši to pár hroznových cukrov a neurčité sľuby, že už je to len kúsok. Naozaj asi po 40 minútach trápenia vidíme trávnaté sedlo. Je tu krásne a hneď pookrievame na duši. Vpravo vidím náš kopec, vydáme sa krížom cez lúku k jeho úpätiu a v chládku na lesnom chodníku si rozkladáme menší piknik. Výhľad na Sielnickú horu je krásny.

Ešte nás čaká posledný výšľap ku hradu. Cestička cez mladinu je strmá, tak vyťahujem paličky, to Kubka hneď lepšie naladí, podelíme sa, každý jednu. O chvíľu sa potkýna o paličku, padá a šmýka sa po strmom chodníčku so štrkom dolu. Je z toho plač, ktorý promptne zaženiem výživou do ručičky a ďalšími sľubmi blízkeho cieľa. Pod vrcholom stretávame český pár, ktorý ide tým istým okruhom. Kubko ich okamžite poučuje o blate a rýchlo pridávam informáciu o paralelnom chodníku v lese. Oni zase hovoria, že ovady sú aj na opačnej strane kopca, čo sa dá robiť. Aspoň, že tu máme od nich pokoj a už sa otvárajú rôzne výhľady.

Onedlho vidím prvý hradný múr a sme na najvyššom bode túry. Areál hradu je krásny. Hoci múrov tu veľa neostalo. Z tabule sa dozvedáme, že prvá zmienka o opevnení pochádza z roku 1262. Jeho výhodou z hľadiska obrany bola ťažká dostupnosť. Z južnej a západnej strany bol hrad chránený strmými svahmi, severnú a východnú časť chránilo súvislé skalné bralo Sestrče. Pevnosť mala viacerých majiteľov, posledným bol liptovský a oravský župan Peter Komorovský. Bol tiež jedným z vodcov povstania proti kráľovi Matejovi Korvínovi. Kráľ si moc udržal a kráľovské vojsko v roku 1471 ako odvetu hrad zdemolovalo po základy.

Kubko je smutný, že kráľ dal taký pekný hrad zbúrať a ťažko mu veru vysvetlím, že vtedy bola taká doba. Popreliezame celý hrad krížom-krážom a zložíme sa najvyššom mieste v tieni pod malým ihličnanom. Pofukuje tu vietor a je odtiaľto nádherný výhľad na Liptovskú Maru a Pravnáč. Pravnáč a Čerenová skala sú moje ďalšie ciele, niekedy inokedy.

Dlho sme tu sami, čo ma prekvapuje, je síce uprostred týždňa, ale prázdniny. Onedlho však prichádzajú ďalší turisti, ktorí nás odfotia, a cestou dolu stretávame zo osem ďalších. Prelezieme ešte asi tri komnaty pri hľadaní geoskrýše a potom neradi začíname schádzať dolu. Sedeli sme tu dobrú hodinu a pol a potešilo ma, že Kubko ani nechce odísť. Náladu mu vylepšil dlhý rebrík hneď za najbližšou zákrutou. Ešte že tatinko nacvičil nejaké ferraty, Kubko zlieza plynule a s istotou.

Hneď pod rebríkom prebieha ťažba, sú tu traktory a lanovka, našťastie nevidieť žiadne rozsiahle rúbaniská a nemusím opäť odpovedať na otázky, že prečo ujovia rúbu pekné stromčeky a robia blato. Dolu ideme zvážnicou, trochu sa zamotáme po zídení z najstrmšieho kopca, nevieme, či doprava alebo doľava. Doľava, teraz sledujeme súbežne žltú aj červenú značku. Privedú nás do sedla pod Kráľovou. Odtiaľto sa pokračuje cez rozsiahlu lúku. Táto časť túry je veľmi krásna. Trochu bojujeme s unavenými nožičkami, a s tým, že nám došla voda, ale vidina kúpania v termálnom jazierku statočne pomáha Kubkovi prekonať posledné metre.

Pri jazierku sa zdržíme asi pol hodiny. Je tu dosť ľudí, ale všetci sa pomestia. Voda je celkom plytká a príjemne teplá. Napokon Kubka vylovím so sľubom reštaurácie s detským kútikom. Preťapkáme posledných 15 minút k autu, rýchlo sa nalodíme a mierime do blízkeho Kozieho vŕšku, kde sa Kubko energeticky dorazí na detskom ihrisku.

Túru hodnotím ako vydarenú, len škoda ťažbou poničenej lesnej cesty. Nasledovníkom odporúčam paralelný lesný chodník a páni lesníci by hádam pri zvážaní dreva po turistickej značke mohli vymyslieť niečo smerom k turistom, najmä v tak navštevovanom regióne.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek