Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Oddych na konci výstupu cez Wachhüttelkamm
Oddych na konci výstupu cez Wachhüttelkamm Zatvoriť

Ferrata S dieťaťom na Rax cez Wachthüttelkamm (A)

Po ochutnávke Rakúska víkendovkou na Hohe Wand pokračujeme s Kubkom o týždeň neskôr výjazdom na Rax. Tentoraz nejdeme sami, berieme aj babku s jej kamarátkou a Kubkovho mladšieho bračeka Maťka. Vytvoríme dve družstvá – jedno pôjde Wachthüttelklammom na Ottohaus a ďalej na vrcholovú stanicu lanovky a druhé strávi deň v Reicheau an der Rax, neskôr sa vyvezie lanovkou a pôjde nám oproti smerom na Ottohaus.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+1147 m stúpanie, -154 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 20.05.2017
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – skupina Rax a Schneeberg (Rax - Schneeberg-Gruppe) – Schneeberg
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 1673 m n. m.
  • Najnižší bod: 589 m n. m.
Voda
Ottohaus
Doprava
parkovanie pri chate Weichtalhaus, resp. pri údolnej stanici lanovky na Rax

Dvojdružstvový aranžmán je dobrým riešením pre akúkoľvek skupinu s rôznou výkonnosťou, nielen rodinku s deťmi v rôznom veku. Nám s Kubkom dáva možnosť vyhnúť sa dlhému zostupu z Raxu späť na parkovisko. To by muselo viesť buď rovnakou trasou alebo cez Teufelsbadstubensteig. Prvá možnosť je zlá, lebo je totožnou trasou (nezáživné) a druhá taktiež, lebo ísť klettersteigom (hoci ľahkým B-čkom) nadol nie je príjemné a pre dieťa nemusí byť ani bezpečné. Hoci lano som pre istotu so sebou mal. Taktiež mi aranžmán dával motivačný moment – na konci je lanovka.

Cesta tam

Ráno sa motáme a vyrážame len zľahka pred deviatou. Ešte sa musíme zastaviť v dedinke Wildungsmauer neďaleko Hainburgu a vyzdvihnúť parťáčku mojej mamy, aby jej bolo pri babysittingu Maťka veselšie. Na diaľnici A2 južne od Viedne zapínam navigáciu, pridávam cieľ Waichtalhaus a hoci som tam už bol nespočetne veľakrát, slepo ju nasledujem. Berie ma dole z diaľnice už pri Wöllersdorfe a vedie nás okľukou cez Pernitz a Klostertal (t. j. poza Schneeberg). Až potom mi trkne, že som mal v navigácii nastavené, aby sa vyhýbala diaľnici. "Kufor" nás stál asi 20 minút navyše, no Klostertal bola veľmi pekná lokalita, ktorú stálo za to vidieť aspoň z auta.

Na parkovisku beriem batoh a s Kubkom sa lúčime so zvyškom partie. Štart nemáme časovo práve ideálny, je takmer poludnie, no utešujem sa, že májové dni sú dlhé. Prejdeme okolo novostavby (r. 2015) Weichtalhausu a po mostíku prekonáme tyrkysovo modrú riečku Schwarza, prejdeme na druhú stranu cesty a popri nej až k miestu, kde turistický chodník začne strmo stúpať nahor. Pri rázcestníku chvíľu váhame, či to nevziať cez Höllental a potom ferratou Gaislochsteig (B), no po porade s Kubkom výzvu nechávame nabudúce a pokračujeme na Wachthüttelkamm (A), čo je rebríková ferrata najčastejšie používaná ako zostupovka po absolvovaní niektorej z ferrát z Höllentalu.

Wachthüttelkamm

Stúpame úzkym chodníkom, ktorý sa strmo kľukatí a je čím ďalej exponovanejší. Musím preto dbať na to, aby Kubko išiel po správnej strane a nevystrájal voloviny. Občas nám skríži cestu nejaká skala, čo zvyšuje Kubkovu chuť teperiť sa strmákom nahor. Keď je skaly viac, tak sa pridáva aj oceľové lano na pridržiavanie sa. Kubko má istý krok, baví ho to a expozíciu nijako veľmi nerieši. Snažím sa byť pol kroka pod ním, čo sa vo väčšine prípadov aj darí. Neskôr sa pridajú rebríky, ktoré nie sú veľmi strmé, ani exponované, skôr dávajú možnosť kolmého postupu nahor tak, aby chodníku nehrozila rýchla erózia. Je to pohodlné a dobre nám to hore ide. Kubko sa na každý ďalší rebrík teší. Asi v polovici trasy prichádzame na väčšiu terasu, na ktorej je riedky borovicový hájik. Slnko príjemne svieti, vetrík pofukuje len mierne. Pod stromami je kde-tu rovinka s mäkkou trávou. Usadíme sa a dávame prvú pauzu. Idylku nám trochu narúša besnenie motoriek na ceste. Prešli sme síce veľa výškových metrov, no horizontálne sme sa od cesty nevzdialili viac ako 100 - 200 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pokračujeme ďalej rebríkmi. Stretávame dvojicu ferratistov zo Slovenska, ktorí zostupujú po absolvovaní zaistenej cesty. Jeden z nich je rozhorčený mimoriadnou dĺžkou zostupu. Ukľudňujem ho, že dole je to už len "kúsok". Strmosť výstupu sa postupne zmenšuje, množstvo rebríkov klesá. Stúpame zmiešaným, nie veľmi hustým lesom. Po čase je to bežný turistický chodník. Tu nachádzame tabuľku s názvom trasy, ktorá je otočená proti nášmu smeru, čo znamená, že trasu máme za sebou. Obligátna fotka a ideme si pozrieť výhľad.

Tu vegetíme dlhšie. Na Kubkovi vidieť, že rýchly výšvih o cca 400 výškových metrov mu dal zabrať. Dopujem ho keksíkom a ďalšími pochúťkami. Tankujeme obaja tekutiny a pozeráme dolu do Höllentalu. Vidieť aj chodník strmo klesajúci nadol. To je Teufelsbadstubensteig a vidíme ľudí, ktorí tadiaľ zostupujú. Taktiež vidieť záver údolia, v ktorom je spomínaný Gaislochsteig.

Smer Ottohaus

Chodník sa vinie lesom a stále stúpa. Kde-tu síce treba prekonať malú skalku, no už to zďaleka nie je také zaujímavé ako doposiaľ. Kubka to prestáva baviť. Na rad teda prichádza rozprávanie o lese, o jeho funkciách a čo by sa stalo, keby nebol. Rozprávam mu o tom, že sa nachádzame v oblasti, ktorá má zvýšenú ochranu, pretože je zdrojom pitnej vody pre Viedeň. Z tejto oblasti viedol akvadukt do Viedne už v 19. storočí. Ako na zavolanie prichádzame na okraj čistinky, kde boli (pravdepodobne vetrom) pováľané stromy. Bolo to už staršieho dáta, lebo kmene boli už obrastené machom a bolo vidieť množstvo malých stromčekov. Kubko rýchlo prišiel na to, že najviac malých stromčekov rastie na starých popadaných kmeňoch. Tým sme sa aj vo výklade dopracovali k tomu, prečo je dobré, aby les nikto nepoupratoval, ale radšej ho nechal tak.

Už sa mi pomaly lesná téma míňala, keď zrazu zvoní mobil. Mama ma informuje, že sú už hore na planine a že posledná jazda lanovky nadol je o šiestej a aktuálny čas sa blíži k štvrtej. Musíme si švihnúť, lebo je síce fakt, že máme väčšinu stúpania za sebou, no vzdialenostne sme tak v polovici. Preto mením tému na lanovku. To je tiež jedna z Kubkových obľúbených tém. Hneď špízuje, či to bude visutá lanovka alebo klasická s malými kabínkami, alebo dokonca sedačková. Vravím, že visutá – s dvoma kabínkami – kontruje, že či taká ako bola kedysi z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso. Áno, taká podobná alebo zmodernizovaná. Následne tipujeme, akej bude farby.

Ihličnatý les redne a pomaly ho strieda kosodrevina. Máme pekné výhľady smerom na Schneeberg, zaťahuje sa, ochladzuje a citeľne pofukuje. Pridávame do kroku, trochu sa začínam obávať, či stihneme. Predstava, že by sme potom museli ísť po vlastných do Reichenau an der Rax, ma vôbec nenadchýňa. Kubko dáva zo seba všetko. Lanovková motivácia funguje. A na moje počudovanie ho to aj drží.

Ideme len rovinkou a mierne zvlneným terénom, sme na planine. O kúsok ďalej nadväzujeme očný kontakt s chatou Ottohaus. Pre časovú tieseň však rušíme pivko a džúsik s koláčikom a pri smerovníku zaraďujeme vľavo-bok a futašíme ďalej. Najprv po rovine, potom mierne do kopca a nakoniec zostupujúc k chate s vrcholovou stanicou lanovky. Na planine poriadne fučí a čím sme bližšie k stanici, tým viac. Kubko sa pýta, či vôbec lanovka v takom vetre pôjde. Ja na to radšej nemyslím.

Lanovka dolu

Mama s Milkou a Maťkom náš už čakajú. Je pár minút po piatej a nasledujúca lanovka ide o pol šiestej. Kubko je zničený a ja budem mať asi najväčšiu svalovicu na jazyku a sánke z toľkého rozprávania. Maťko je ako z divých vajec a svojimi vylomeninami budí všeobecné veselie. Kúpim si lístok za 13,50 eur, Kubko má nárok na bezplatnú prepravu a spolu s druhým družstvom nastupujeme na lanovku. Vychádzame zo stanice, vietor s nami kmáše sem a tam. Od stanice k prvej podpere sú však stabilizačné laná a vodič lanovky pomaličky, no s istotou mnohoročnej praxe postupuje s lanovkou ďalej a ani raz nebuchne kabínou o podperu. Pri poryvoch vetra však osadenstvo kabínky stíchne. Nakoniec však všetko dobre dopadne a o chvíľu balíme batohy do kufra auta a vyrážame smer Viedeň a potom domov.

Podporné družstvo

Naše podporné družstvo sa presúva z parkoviska pri Weichtalhause najprv do mestečka Reichenau an der Rax. Program podriadime najmenšiemu členovi nášho družstva. Parkujeme pri kúpeľnom parku. Veríme, že tu nás až tak veľmi nevyfúka. Park s vysokými stromami má v centre starý vysoký drevený altánok. Vrcholia tu práve prípravy na komornú svadbu. Kúsok ďalej je jazierko s možnosťou člnkovania a malá kaviareň s terasou a detským ihriskom ohradeným dreveným plotom. Pravé miesto pre nás. Maťko je nadšený, veď ho má celé pre seba. My posedíme vedľa a kávičkujeme. Strávime tu skoro 2 hodiny.

Googlime cestovný poriadok lanovky, objednáme cez web lístky na 14.30 h. Spiatočný lístok pre dospelého je za 27,- €, detský kočík za 8,- €. Presunieme sa na parkovisko pri lanovke, vyložíme kočík, v pokladni si vyzdvihneme objednané lístky a objednáme si spiatočnú cestu na 17.30 h. A už sa vezieme prvou visutou lanovkou v Rakúsku, ktorá funguje od roku 1926. Výškový rozdiel 1017 metrov z 529 na 1546 m n. m. prekoná za 8 minút. Sme na 34 km² veľkej náhornej plošine Raxu.

Vystúpime a najprv zakempujeme v reštaurácii vo vrcholovej stanici lanovky, potrebujeme nachovať nielen dieťa, ale aj seba. Dáme si obed a aj weizenbier, veď domov nešoférujem. Ozaj si to vychutnáme. Maťko má knižku a jedlo, takže pohoda. Potom sa poriadne oblečieme a vyrazíme. Z terasy je nádherný výhľad na alpskú panorámu oproti nám. Štartujeme plánovanú vychádzku na Ottohaus, tam sa máme stretnúť s družstvom A. Chodník je síce kamenistý, no dostatočne široký. O chvíľku Maťko zaspí, už toho mal dosť. Tešíme sa a napriek vetru odušu tlačíme kočík hore chodníkom. Tešíme sa z krásnej kveteny i výhľadov, no vetrisko je silný. Hľadáme útočisko v závetrí medzi kosodrevinou. Maťko sa zobudí a usedavo plače. Meníme plán, radšej sa budeme pomaly vracať späť. Drobca nesiem schúleného na rukách, Milka šoféruje kočík. Pozeráme si kvetinky, narazili sme aj na snehové pole. Oveľa pomalšie sa vrátime späť a vo vestibule vrcholovej stanice lanovky konečne upokojíme dieťa.

Volám chalanov, že na Ottohaus sme nedorazili a že posledná lanovka ide o 18.00 h. Nakoniec vyfúkaní dorazia včas, aby sme spoločne stihli cestu dolu o 17.30 h. Deti vyzerajú, že obe zaspia postojačky, no v teplom aute zázračne ožijú. Neprekáža, animujem oboch vzadu, lúpeme hrášok a je nám fajn. Výlet sme si síce predstavovali trošku inak, no aj tak sme si to užili.

Záver

Aranžmán s dvomi družstvami sa osvedčil. Škoda len silného vetra, ktorý bol na severovýchodnej strane Raxu prítomný celý deň. A nielen na planine, ale aj dole v Reichenau. Druhé družstvo by si výlet viac užilo, keby mali príjemné počasie, ako sme dve tretiny trasy mali my s Kubkom. Planina je vhodná aj na kočík, ktorý sa vie popasovať s mierne náročnejším terénom. Po Ottohaus od lanovky by to iste išlo.

Kubko ma pozitívne prekvapil svojím výkonom, bola to túra s najväčším prevýšením, aké doposiaľ zvládol. Skoro 1200 výškových metrov. Dostal sľúbené, že najbližšie pôjdeme prespať na Téryho chatu, lebo už je dosť veľký, aby túru zvládol po vlastných.

_Na texte spolupracovala DanielaM

Seriál Turistika v blízkom Rakúsku » pozri ďalšie články

Fotogaléria k článku

Najnovšie