Kemp nás presvedčil hlavne tým, že má vlastnú mini-zoologickú záhradu. Našli sme tam napríklad pávy (aj jeden biely), plno kačiek rôznych druhov, bažanty... K videniu boli dokonca exotické surikaty. Okrem toho, súčasťou kempu je bazén, vrátane detského. Tým sme mali hneď postarané o atrakcie pre najmenších. Ani nečakali na postavenie stanu a už boli zvedaví na zvieracích kamarátov. No pre nás bolo podstatnejšie objavovanie tamojších prírodných krás.

Jazero Pragser Wildsee

Hneď na druhý deň po príchode si dávame do programu návštevu perly medzi dolomitskými jazerami – Pragser Wildsee (Lago di Braies). To sľubuje nenáročnú prechádzku okolo jazera s nádhernými kulisami. To sme ani netušili, ako vhodne sme si zvolili destináciu na začiatok našich výletov – že budeme vďační za oddychový deň. Až sme sa čudovali, že cesta s deťmi autom zo Slovenska išla tak hladko. To sa však nedá povedať o prvej noci v kempe. Náš stan má dve spálne, pričom každý rodič má jednu ratolesť vo svojej spálni. Po malej „príhode“ mladšieho syna so zle stráveným mliekom, by ste ráno nestretli šťastnejších ľudí ako nás, po zistení, že kemp ponúka práčku. Veľkú. A tak sme do nej hneď šupli dva spacáky. Akurát, že v noci sme spali/bdeli traja v jednom spacáku a improvizovali s prikrývkami a nevedeli sa dočkať slnečného rána. A starší syn si zatiaľ spokojne odfukoval vo vlastnom. Čo ťa nezabije, to ťa posilní...

Ale späť k výletu. Jazero je ľahko dostupné a nachádza sa len pár kilometrov od nášho zázemia. Cestou sa kocháme pohľadom na severnú stenu Dürrensteinu. Po pár kilometroch prichádzame na platené parkoviská. Tu nechávame auto a zaraďujeme sa do početného zástupu peších turistov s rovnakým cieľom ako je náš. Cestička lemuje jazero, miestami tak blízko, že sa ho môžete dotknúť, väčšina cesty je vhodná dokonca pre kočíky. My sme náš nechali v kempe. Spestrením prechádzky sú pasúce sa kravy a všadeprítomné kamienky čakajúce na detské ruky, čo ich hodia do vody. Jazero obkolesujú kopce rôzneho druhu, dominantná je severná stena Seekoflu (2810 m). Je tu tiež možnosť zapožičania si loďky a tak si trochu zaveslovať po jazere.

Zaujímavosťou výletu bolo filmovanie v rybárskom drevenom domci postavenom na drevených koloch vo vode. Kvôli nemu nárazovo odstavovali turistov, aby neprekážali v zábere. Prechádzka nám, aj s početnými pauzami, detským tempom trvala zhruba 2,5 hodiny. Deti ju v pohode zvládli, mladší si navyše v nosiči stihol zdriemnuť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Popod Tre Cime

Vidieť Tre Cime sme si dali ako hlavný bod programu. Aby sme si k nim čo najviac uľahčili prístup, rozhodli sme sa vyviezť autom až k chate Rifugio Auronzo ležiacej vo výške 2330 m. K nej vedie od križovatky pri jazere Misurina (ďalšie jazero s prekrásnou kulisou) 7 kilometrov dlhá platená cesta. Je otvorená od mája do októbra a jej prejazd na aute vás bude stáť 24,- € (2016). Poplatok turistov očividne neodrádzal, nakoľko pri mýtnici nás čakala pomaly sa pohybujúca kolóna áut. Parkoviská na konečnej sa postupne zapĺňali a len sme sa divili, kde všetky autá parkovčíci posielajú. Nám sa ušlo miesto povyše chaty Auronzo, na úpätí západnej „Čimy“.

Z tohto uhla sa Tre Cime na známe obrázky nepodobajú, tak nám neostáva nič iné, len sa pobrať ďalej. Drobcov však skôr trápi, akú čiapku si zobrať, než nejaké kopce. Keď za nami zaparkovalo zopár desiatok áut, konečne aj my vyrážame na trasu obiehajúcu Tre Cime z ich južnej strany. Z parkoviska sa úzkym chodníkom napájame na „hlavný ťah“, vychádzajúci priamo od chaty Auronzo a smerujúci k ďalšej chate Lavaredo (2344 m). Pohodová cesta, cyklisti nás často obiehajú, dokonca aj s kočíkom vhodnejším do terénu by to bolo bez problémov zvládnuteľné. My sme však mali len „buginu“ a tú sme radšej so sebou nebrali. Podľa mapy takmer rovina a len 20-minútová prechádzka. Realita s deťmi je však iná. Prejdeme pár metrov a už je to tu: "Čo máme jesť?" alebo "Som smädný." A ďalšie, rodičom určite známe, požiadavky krpcov, ktoré z výletu niekedy dokážu spraviť nočnú moru. Ešteže tu majú fantastické kulisy, aj keď ich sem-tam pokazí preletujúci oblak.

Turistov je tu ako na púti. Asi si musíme, aj po skúsenosti z predchádzajúceho dňa, na masy zvykať. Ešte nie sme ani v polovici cesty, keď nám nad hlavami zahučí záchranárska helikoptéra. Pre chlapcov aspoň minútové vzrúšo, aj zabudnú, že musia šliapať po vlastných, a tak môžeme pokračovať ďalej. Zhruba v polovici cesty sa nachádza kaplnka, avšak húfy ľudí znemožňujú spraviť pekný záber. Pokračujeme v pochode, no čoskoro drobci zavelia na pauzu. Keďže je takmer obed (vyrážali sme relatívne neskoro), prestávka padne vhod aj nám, aby sme sa posilnili. Naši najmenší turisti si zatiaľ krátia čas hraním sa so všade prítomnými kamienkami. Oddýchnutí vyrážame ďalej, chatu je v diaľke vidieť, čoskoro je na dosah a sme pri nej. Keďže je skoré popoludnie, našim plánom je uspať chlapcov, ktorí sú zvyknutí na každodenný poobedný spánok. Pokúšame sa o to niekoľkokrát na planine za chatou, kde je podľa nášho uváženia najväčší kľud. Nakoniec sa nám to nepodarí.

Z planiny chvíľu sledujeme skupinku lezcov na „Malej Čime“ (Cima Piccola, 2857 m). Sme sklamaní, že južný okruh „okolo Zubov“ neposkytuje také výhľady na Tre Cime, aké sa nám ponúkajú z reklamných fotografií. Preto pánska časť výpravy vybieha do sedla Paternsattel (2454 m) na rýchly prieskum s výdatnou hlasovou podporou najmladšej časti výpravy. Čoskoro sa dámska časť expedície, ohlušená povzbudzovačmi, dozvedá, čo „sa skrýva za rohom“. Že zo sedla sa črtá známa scenéria Tre Cime. Vieme teda, že nabudúce pôjdeme na severnú časť okruhu.

K autu sa vraciame rovnakou cestou. Akoby švihom čarovného prútika, spiatočnú trasu absolvujeme väčšinou osamotení. Dozvedáme sa, že chlapcom sa z celého dnešného výletu najviac páčila pohľadnica, zakúpená na chate Lavaredo. My sa tešíme a ceníme si, že si po ňu vyšliapali po vlastných.

Zvernica

Na ďalší deň hlásia daždivo. Prezeráme preto informačné letáky získané z recepcie v kempe, aké sú možnosti v najbližšom okolí v prípade nepriaznivého počasia. Náš starší syn má rád zvieratá s veľkými rohmi. Ovplyvnení jeho "mániou", padla voľba na blízku Zvernicu – Wildpark (Parco fauna selvatica). V nej je možné zazrieť okrem iného napríklad vlky, diviaky, rysa... a samozrejme rohaté čudá ako je škótsky dobytok. V areáli sa nachádza domček, kde Gustav Mahler komponoval niektoré diela pri jeho pobytoch v kraji. V susedstve zvernice je reštaurácia Gustav Mahler Stube v poľovníckom štýle, kde sa kupujú vstupenky do Zvernice. Pred reštauráciou je detské ihrisko.

Lanovkou pod Monte Cristallo

Na spestrenie nášho pobytu si na ďalší deň naplánujeme výlet lanovkou. Predpokladáme, že pre deti by to mohol byť zážitok. Nakoniec si z viacerých možností vyberáme trochu vzdialenejší masív Monte Cristallo. Dôvodom je aj to, že pánska časť výpravy môže stihnúť absolvovať via ferratu. Opäť smerujeme autom k jazeru Misurina, odkiaľ je to k nástupnej stanici lanovky len pár kilometrov a niekoľko zákrut prechádzajúc sedlo Passo Tre Croci. Odstavujeme auto na veľkom bezplatnom parkovisku (Rio Gere, 1690 m) a selektujeme veci, ktoré by sa nám mohli zísť o zhruba 1300 m vyššie. Navyše, vrcholovú stanicu z parkoviska nevidíme, tak len dúfame, že nebude skrytá v oblakoch.

Blížime sa k pokladni, kde nás upúta reklamný panel, na ktorom je zobrazená zjazdovka Staunies Vertical so štartom vo výške 3000 m. A práve tam sa máme dostať lanovkou. Neskôr sa dozvedáme, že zjazdová trať je najstrmšia v celých Dolomitoch, so sklonom až 64 %. Kupujeme lístky, za krpcov neplatíme a naskakujeme na modernú 4-sedačku. Vyvezie nás na planinu s chatou a s miniatúrnym detským ihriskom (Son Forca, 2235 m).

Po krátkom traverze nás čaká prekvapenie – červené a žlté „vajíčka“ zavesené na lane, na mape označené ako Forcella Staunies Gondola. Prvé, čo nám pri pohľade na ne napadne je, či lanovka má vôbec platnú revíziu. Vyzerá naozaj staro, až príliš. Z úvah, či vôbec ísť nás vytrháva detská otázka: „Povezieme sa žltou, či červenou?“ Nakoniec nastupujeme. Obsluha lanovky nás rozdeľuje do dvojíc, každú do inej farby, čo znovu zaujalo najmenších. Po vstupe do kabínky chápeme prečo. Viac by sa nás do nej ani nevošlo. Pripadáme si akoby nás zavreli do „kukanádoby“. Len má aspoň okno. Na sedenie je k dispozícii pár centimetrov štvorcových nejakej drevenej doštičky, na ktorú posadíme našich krpcov (každý z nás išiel s jedným drobcom v jednej kabínke). Ako sme ich posadili, lanovka sa rozkolísala. Až o chvíľu nám cvakne, však sme zmenili ťažisko. Tak rýchlo musíme hľadať vhodný postoj, aby to prestalo. Toto je po prvýkrát, čo sa v lanovke naozaj bojíme. Krpcom je to „šumafuk“. Cesta v „kukanádobe“ trvá nekonečne dlho. Je to spôsobené tým, že rýchlosť pri nastupovaní/vystupovaní nie je spomalená a regulovaná. Chvalabohu sa blíži konečná. Lanovkár nám zvonku otvára dvere a sme radi, že sme to prežili.

Na konečnej nás čaká sneh a česká vrava (dva júlové štátne sviatky po sebe spravia svoje). Rýchlo sa doobliekavame, hlavne deti. Jeme a žujeme, nech nám odľahne v ušiach. Nepomáha. Rozhliadame sa, čo tu všetko majú. Vyzerá to tu tiež dosť schátralo a vetcho. Deti zaujíma sneh. Po schodoch sa nastupuje na via ferratu Ivano Dibona. Po iných schodoch, smerujúcich na opačnú stranu, vystupujeme k chate G. Lorenzi, ktorá je "čo by kameňom dohodil" od vrcholovej stanice lanovky. Z jej terasy spoznávame miesto – lanový most, kde sa natáčala jedna zo scén filmu Cliffhanger.

Nad vstupom do chaty sa vyníma magická číslovka – 3000 m. Chlapci tak dosahujú svoj nový výškový rekord. Tu sa naša výprava rozdeľuje. Chlapi idú na ferratu Marino Bianchi s cieľom na Cristallo di Mezzo (3154 m). Nástup na ferratu je priamo z terasy chaty, s návratom rovnakou cestou. Zvyšok výletníkov ostáva na chate. Na chate je k dispozícii zopár spoločenských hier a detských hračiek. A tak spolu s občerstvením, ktoré chata ponúka, prešlo čakanie rýchlo. Chlapci si zdriemli na drevených laviciach a potom sme ich plašili, aby sme stihli poslednú lanovku. Narýchlo sa balíme a vyrážame na spiatočnú cestu. Tentokrát sme si, po dohode chlapcov, vymenili farby kabíniek. Cestou dolu sme v suti zahliadli stádo kamzíkov. To bolo radosti a kriku, kabínky sa len tak hompáľali. Predpoklad dnešného výletu, zážitok z lanovky, sa naplnil nad očakávanie. Zážitok to bol nielen pre deti, ale aj pre dospelých.

Dovolenka bola krátka, a ubehla rýchlo. Ale vieme, že sa sem ešte chceme vrátiť. Dolomity ponúkajú veľa možností pre rodiny s deťmi. Stačí si len vybrať to svoje.

Užitočné odkazy

• http://www.camping-olympia.com/en/
• http://www.gustavmahlerstube.com/english/
• http://cortinacube.it/en/impianti-e-tariffe/

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek