Trasa

Ružomberok, kalvária – Veľká skala – Sidorovo (Hýrová) – Vlkolínske lúky – rázc. pod kalváriou – Ružomberok, kalvária

Metodické okienko

Vďaka množstvu informácií na internete je možné veci ponímať oveľa sofistikovanejšie. Všetko sa dnes dá naštudovať, analyzovať a rozplánovať do najmenších detailov. Pri voľbe turistických trás pre deti ma pred rokom popri atraktívnosti prostredia viedli najmä dva údaje: maximálne 8 - 10 diaľkových kilometrov a 350 výškových metrov. Po roku som latku odvážne posunul vyššie, pre 4,5-ročného chlapca (starší má sedem) som zvolil parametre maximálne 12 km diaľkových a 600 - 700 metrov výškových. Posledný nemenej dôležitý údaj je 22 kg. 22 kilogramov živej váhy, ktoré budem musieť niesť, ak moje výpočty zlyhajú.

Putovanie

Zaparkovali sme pred ružomberským cintorínom a krátkou uličkou sme prešli na cestu vedúcu na kalváriu, kadiaľ zároveň ide z centra mesta červená značka. Popri kaplnkách so symbolikou zastavení krížovej cesty sme vyšli k hájiku s kostolíkom a tromi krížmi. Od Kalvárie je pekný pohľad na sever na blízky vrch Čebrať i vzdialenejší chočský masív s malou siluetkou Likavského hradu. Stúpajúc lúčkou nad Kalváriou sa na severozápade ukázali vrcholky Malej Fatry na čele so Stohom. Užívali sme si výhľady, pretože sme vedeli, že budú na dlhšiu dobu posledné, a nenechali sme sa rušiť ani strašidelnými elektrickými stožiarmi, ťahajúcimi sa nad našimi hlavami od východu na západ, kam len oko dovidelo.

Pozhŕňal som deti, ktoré sa medzičasom rozutekali po lúke, a vošli sme po úzkom chodníku do lesa. Začali tradičné lesné rituály ako hľadanie vhodných palíc a drobných obyvateľov okolitých porastov. Alex klasicky zaujal miesto na čele skupiny, ja klasicky na konci ako „zberateľ odpadlíkov“. Uvažoval som, ako sa chlapci popasujú s náročnosťou trasy a ako ich prípadne motivovať. Z minulosti som si spomínal, že je pred nami 4 - 5 výšvihov na predvrcholy i samotné Sidorovo (Hýrová), že pôjdeme výhradne lesom a výhľady budú skôr na úrovni „výkukov“, až na záverečný „letecký“ pohľad na Vlkolínec.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pri druhom výšvihu moje úvahy o motivácii skončili, chalani sa zmotivovali sami. Začali sa hrať na lokomotívy zo známej rozprávky. A tak vpredu uháňali Tomáš a Percy, za nimi Emily a kdesi vzadu s ruksakom stará dieselová lokomotíva. Poháňať ich? Nebolo treba, veď bežali do kopca.

Na odkrytom mieste, kde zo dvadsať stromov lesu chýbalo, si chalani posadali na pníky a doplnili pohonné hmoty v podobe vody a keksíkov. Pomedzi stromy vykukli Stoh i Veľký Rozsutec, tak som rýchlo sprevádzkoval foťák. Chodník sa pred nami parádne kľukatil, boli sme stále vyššie a pri ďalšom oddychu som siahol po mape, aby sa chlapci opäť podučili v čítaní farebných plôch, čiar a symbolov. Ukázal som im, odkiaľ a kam ideme, aj kde sa práve nachádzame. Čoskoro sme boli pod Veľkou skalou. O tom, či ísť hore, nebolo pochybností, veď sa ide (aspoň chvíľu) loziť. Raz-dva sme boli na vrchole a tam nás čakala pravá horská prémia, veľkolepý výhľad. Z minulosti som si ho nepamätal z prostého dôvodu, Veľkú skalu som obišiel. Okrem juhu, kde leží vyššie Sidorovo (Hýrová), je výhľad takmer neobmedzený. Uvedomil som si, že odtiaľto vidím miesta, ktoré sú zo Sidorova skryté, pretože vyhliadková skala na jeho zalesnenom vrchole je orientovaná južne. Veľká skala a Sidorovo (Hýrová) sa z tohto dôvodu výborne dopĺňajú, preto je vhodné absolvovať obe lokality. Toto sa nepodarilo skupinke, ktorá práve prechádzala okolo. Začuli sme ich, no vidieť nebolo nikoho. V jednom hlase zaznela ambícia vyjsť na skalu, no zvyšní traja ho prehlasovali.

Po slastnom nabažení sa výhľadov a zhodnotení situácie, že náš hlavný cieľ je toť neďaleko, sme zostúpili späť na chodník a už po pár metroch stretli oddychujúcu partiu dôchodcov. U Maxiho sa začala prejavovať únava, tak som s ním postupoval pomalšie, starší Alex sa na najvyšší bod našej trasy doslova ponáhľal, preto išiel s Jankou popredu. Zo 20 minút boli naše skupiny rozdelené, v lese prakticky už na vrchole sme sa kontaktovali pískaním cez steblo trávy. Minuli sme vrcholovú tabuľku s názvom a zakotvili na slnkom zaliatej skalnej vyhliadke. Okamžite sme chlapcov usadili, predsa len detské vnímanie nebezpečenstva je výrazne odlišné od dospeláckeho a vrchol Sidorova (Hýrová) si rodičovskú ostražitosť vyžaduje. Takže keď detské očko zablikalo na motýľa pristávajúceho na kvietku, detské uško zachytilo príkre: „Tak na to zabudni.“ Pozornosť detí sme zameriavali na vzdialenejšie objekty: strechy vlkolínskych domčekov, stádo oviec na lúke, cestu v ružomberskom Bielom Potoku, odkiaľ sme sa prvý raz dívali na Sidorovo (Hýrová), masívy Brankova, Salatína či Smrekovice. Janka z plechovej skrinky vytiahla sidorovskú knihu návštev a Alex, prázdninujúci po prvom ročníku, do nej zaznamenal náš výstup. Obaja chlapci pridali kresbu a všetci zúčastnení sa v plnom rozsahu podpísali.

Po fotení a občerstvení sa sme sa pohli smer Vlkolínske lúky. Zostup touto stranou je strmý, čiže aj menej príjemný. Kvôli bezpečnosti sa vytvorili dvojičky. Opäť som mal pri sebe Maxa, ktorého strmina pravidelne rozbiehala, čo ho, na rozdiel odo mňa, náramne bavilo. Šťastne sme sa dostali dole a presunuli k zvieraciemu kútiku, ktorý bol pre mňa novinkou. Na bránke sme si prečítali: Mini ZOO Sidorovo. Chalani sa dnu príliš neťahali, nuž sme ovečky, husi v „bazéniku“ a malé čierne prasiatka sledovali spoza ohrady.

Náš sidorovský okruh sme končili po modrej značke. Chvíľu sa držala asfaltky smerujúcej z Malinného brda na kalváriu a Hrabovo, neskôr odbočila na lesný chodník. Chýbajúci poobedňajší spánok znásobený zakopnutím a pádom sa podpisoval na zhoršujúcej sa Maxovej nálade. K slovu sa preto dostali za pochodu vymýšľané rozprávky s vtipným príbehom či menami postáv. Postupne sa ku mne autorsky pridali aj chlapci, a tak sa úsmevy na naše tváre vrátili. Chodník sa s asfaltom opäť spojil až tesne pred kalváriou, tu nás stihli ešte predbehnúť zo tri kolobežky uháňajúce na Hrabovo. Spokojne unavení sme schádzali do Ružomberka.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek