Náučný chodník Drégelyvár

Drégelypalánk (Dregeľ-Palanka) – Feszület (kríž) – Schaffer-kút (prameň) – Drégelyvár a späť

Len približne 10 km od Šiah leží dedinka Drégelypalánk (slov. Dregeľ-Palanka), nad ktorou sa vypína hrad – pamätník protitureckých bojov Drégelyvár (444 m n. m.). Z dediny naň vedie náučný chodník, informujúci o prírode a histórii obce a okolia a čo viac, texty na tabuliach sú aj v slovenskom jazyku. Teraz trocha odbočím, ale pri našich potulkách južne od hranice sme sa na viacerých pamiatkach stretli s tým, že sú (či už audio-sprievodcovia, ako napr. na Visegráde (Vyšehrad), či v Pannonhalme, alebo aspoň tlačené informácie) dostupné aj v slovenčine, čo ma príjemne prekvapilo.

Auto nechávame na lúke - parkovisku na južnom konci dediny pri vínnych pivniciach. Dá sa ísť autom aj ďalej až ku prameňu Schafer kút, ale cesta je rozbitá a približne 2 km pešo po ceste je prechádzka popri potoku so zachovanými brehovými porastmi a mokrými lúkami (súčasť Dunajsko-Ipeľského národného parku / Duna–Ipoly Nemzeti Park). Hneď za parkoviskom je prvý panel NCH, po pár kilometroch prejdeme okolo parkoviska pri Schaffer-kút cez železničnú trať k pekne upravenému spomínanému prameňu. Naberáme výbornú vodu a vyrážame ďalej ku hradu. Ideme po značke červené + (plusko alebo krížik). Prakticky priamo od prameňa začína pomerne prudké stúpanie cez agátový les s prímesou pôvodných druhov (niekde som čítal, že miestne lesy sa postupne pília a vysádzajú pôvodné druhy).

Je veľmi teplo a agáty veľa tieňa nedávajú, ale netrvá dlho a prichádzame k rázcestiu pod hradom – jedna cesta ide priamo hore na pevnosť (značka červené L) a druhá tiež, ale miernejšie - oblúkom. Paradoxne pôvodná prístupová cesta je príkrejšia. My ideme po miernejšej ceste, míňame križovatku s modrou a červenou a prichádzame k opevneniu z opačnej strany (po značke červené L). Vo vyšších polohách nie sú agáty dominantné, lebo je tu lepšia klíma. Hrad vznikol po tatárskom (mongolskom) vpáde ako náhrada za zničené palánkové hradisko Hont (dedina Hont je od Šiah prvá za hranicou, druhá je dedina Drégelypalánk (Dregeľ-Palanka). Ako som spomínal, pevnosť je zároveň pamätník hrdinu protitureckých bojov Szöndyho (Juraj Šucho), ktorý zahynul pri obrane hradu proti obrovskej presile Osmanov. Približne 150 Uhrov proti 10 000 Turkov, no bránili sa 3 dni a obrancovia padli do posledného muža. Už pred osmanským útokom boli poškodené hradby. Po zničení hradnej brány tureckým delostrelectvom bolo jasné, že sa neubránia, ale ponuku budínskeho pašu na kapituláciu odmietli a poslali im len dve pážatá s tým, aby z nich vychovali statočných bojovníkov. Juraj Šucho (György Szöndy) bol ranený do nohy, ale bojoval, kým ho netrafila guľka do hlavy. Paša ocenil statočnosť obrancov a dal ich pochovať so cťou. Pevnosť potom nebola opravená a chátrala a namiesto nej bolo postavené opevnenie v dedine Drégely (nezachovalo sa).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hrad bol vo veľmi zlom stave, ale od 90-tych rokov 20. storočia ho čiastočne zrekonštruovali a zakonzervovali (použitý bol aj betón, čo z dnešného hľadiska pôsobí necitlivo, ale na druhej strane takýmto spôsobom dokázali zachrániť veľa hradov, z ktorých by inak nič nezostalo). Z vrcholovej plošiny hradu sú pekné výhľady na Cserhát (Cerová vchovina) na východe, Börzsöny (Novohradské vrchy) na západe a severe a slovenské hory na severe a severovýchode. Naspäť sa vraciame strmšou cestou. Celá prechádzka sa dá aj s deťmi absolvovať za pol dňa. Odporúčam sa cestou späť zastaviť v dedine Hont a pozrieť si Hontiansku roklinu iba asi 2 km od slovenskej hranice (Honti szakadék), čo sme pri našom výlete bohužiaľ nevedeli.

Zrúcanina hradu Zuvár

Szob (Soba) – Mária-kút (zastávka lesnej úzkokoľajky) – Zuvár a späť

Východiskom na prechádzku je Szob (slov. Soba), kam sa dostaneme cez pohraničnú obec Salka alebo kompou od Ostrihomu. Zo Szobu sa možno odviezť lesnou železnicou Szob – Márianosztra, pričom vystúpime na zastávke Mária-kút (prameň). V Bӧrzsӧny (Novohradské vrchy) je vraj okolo 360 prameňov a v miestnej tradícii sa im hovorí studňa (kút). Od železničnej zastávky sa treba po ceste, čo ide vedľa železničnej trate, vrátiť kúsok späť, je tam pár domov (bývalý vodný mlyn). Vpravo začína modrá značka, ktorou sa vyberáme. Prejdeme mostíkom cez potok, popri ktorom pokračujeme ďalej po modrej. Značka ide až pod hrad po násype bývalej lesnej železnice, takže je ako stvorená aj na bicykel. Chotárne názvy niektorých lokalít v mape pripomínajú, že tu kedysi bolo slovenské osídlenie (Hrabina, Dolinka, Bukovinka). Pre zaujímavosť spomeniem, keď sa po 1. svetovej vojne delila Hontianska župa medzi Slovensko a Maďarsko, tak približne 5 % územia južne od Ipľa pripadlo Maďarsku a v oblasti bola až do výmeny maďarsko-slovenského obyvateľstva po 2. svetovej vojne silná slovenská menšina.

Prechádzame okolo bývalého kameňolomu, pod ktorým je jazierko, až kým po pravej strane nezbadáme odbočku modrého L. Odtiaľto je to len kúsok, ale poriadne strmo. Cestou sa šmýkame na popadanom lístí. Musíme ísť skoro po štyroch. Mladšieho syna vyslovene vyťahujem hore za ruku, neviem, kto vymyslel takýto chodník. Konečne prichádzame ku skalám a odtiaľto sa ide lepšie. Je to menej strmé a nie je tu nešťastné lístie. Les sa mení, redne, sú tu krásne lúky a moje obľúbené dokrivené stromy. Vychádzku sme absolvovali skoro na jar, keď ešte len začínali rásť prvé jarné kvety a na hradnom vrchu rástli hlaváčiky jarné. Zo samotného hradu Zuvár (313 m n. m.) zostalo len pár nenápadných zvyškov múrov. Na vrchole zrezaného kužeľa vrcholu kopca je jedine priekopa stále viditeľná a jej niekdajšie opevnenie je identifikovateľné. Pevnosť je z 12. - 13. storočia a hrad zanikol v 14. storočí. Materiál z hradieb bol použitý pri výstavbe kláštora v Márianosztre. Z hradného vrchu schádzame opačnou stranou, ako sme prišli (modré L), kde nie je taký strmý svah. Následne prichádzame opäť na červenú značku k potoku a po modrej ideme naspäť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek