Trasa

Zádiel – Zádielska dolina – Zádielska chata – Zádielska planina – Zádielska dolina – Zádiel

Plán letného výletu je jasný. Príjemná prechádzka popri potôčiku v chládku rokliny. Ak sa nám nebodaj podarí dokráčať až ku bufetu, tak Laure kúpime nanuk, nakŕmime Dášu, vezúcu sa v cyklovozíku a zamierime naspäť k autu. Jasné ako facka, no realita je nakoniec vždy iná...

Na parkovisku na začiatku rokliny zaplatíme poplatok na rozvoj turizmu, obsadíme posledný slušný flek, naložíme vozík, do neho mladšie dieťa a staršiemu nasadíme motivačného chrobáka do hlavy, aby sa jej príjemne chodilo. Je víkend, takže aj ľudí je pomerne dosť. Úvodné metre preto trávime zdravením a obiehaním štvornohých chlpáčov, ktorí tu dnes asi majú nejaký zraz. Laura okamžite zaznamená potok, množstvo konárikov, kamienkov a lístia. Jednoducho hračiek, ktoré žiadne stavebnice z hypermarketu nenahradia. Takže stojíme, po pár metroch znova a znova. Neprekáža, veď sme na výlete s drobcami. Jediný drobný problém je po polhodine Dáša, ktorej sa nudné sedenie prestáva páčiť. Naložím teda obe do vozíka a začínam tlačiť, nech sa okolo nás niečo deje a hýbe. Spokojnosť je po chvíli obojstranná, len mne je akosi teplo. Stúpanie je akurátne, no je ho cítiť. Fučím a počujem aj odfukovanie. Pohľad do vozíka a vidím dve spiace krásavice v spoločnom objatí. No krása. Vyšliapem si to poctivo až po odbočku na Bôrčanské sedlo a zamierim ku chate. No slečny stále spia, a tak sa rozhodujeme, že pôjdeme ďalej hore dolinou po cyklotrase, kým sa nezobudia.

Proces prebúdzania sa začal práve vo chvíli, keď sme pri chatke na ľavom brehu Chotárneho potoka. Pribudlo tu provizórne posedenie, ktoré patrične využívame na obedňajšiu prestávku. V rámci siesty staršia dcéra testuje schodisko do podkrovia, mladšia zas trávnik okolo chaty. Nejaké fotografie do rodinného archívu, povinné umývanie končatín v potoku a kývanie cykloturistom. Nastáva čas rozhodnutia, čo s načatým dňom. Počasie je katalógové, tak sa odhodláme na neplánované pokračovanie okruhom po planine.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Asfaltka sa vinie dolinou, ktorá stratila charakter kaňonu, no svahy má stále dosť strmé. Keď sa zvrtneme na západ, je čas na otočku smerom na východ. Povrch meníme za rozjazdenú hlinu s kamením a štartujeme zápas s výškovými metrami. Stará vozová cesta kľučkuje pomedzi neuveriteľnú spleť drevín, kamenných blokov a poskytuje občasné výhľady do Zádielskej doliny. A stále stúpa v snahe vyústiť na hrane Zádielskej planiny. Kvalitne prepotený sa konečne dočkám zelenej turistickej značky, najvyššieho bodu dnešného putovania. Viac ako 500 výškových metrov, keď som pred sebou tlačil vyše 40 kíl, mi dalo zabrať.

Značka smeruje na juh na Želiarske lúky, no hneď po opustení cesty ma čakajú tri vývraty, cez ktoré by som musel prekladať. Neistota ďalších metrov a viditeľne prejazdená náhradná trasa ma utvrdia v tom, že si dáme menšiu zachádzku. Laura si udáva pešo svoje tempo, Dáša sa vo vozíku pohráva s plodmi prírody. Idylka trvá až po výrazné rázcestie takmer uprostred Zádielskej planiny, kde odbočujem prudko doprava a začínam klesať. Po chvíli vychádzame na lúky, kde sa začínajú krajinárske orgie. Fotoaparát kŕmim pohľadmi na roztrúsené kroviny, vzdialenejšie bralá kaňonu, dedinky v podhorí a nebyť oparu, tak by sme dovideli okrem Maďarska až niekam na Ukrajinu. Cesta však po chvíli zmizne v poraste a mňa to teší, aspoň na deti nepraží slnko. Naďalej klesáme, nad salašom je podklad dosť kamenistý, no odpruženie vozíka ho stíha pohlcovať. Vyhliadku od rázcestia Na skale z bezpečnostných dôvodov vynechávame a začínam prudký zostup do doliny po modrej značke. Problémom nie je ani tak sklon, ako podozrivo vysoké množstvo pováľaných stromov. Dva najhoršie musím preložiť, zvyšok si vyžaduje len silné ruky a trochu manévrovania. V konečnom dôsledku sa nakoniec teším Chotárnemu potoku, kde decká majú zážitok z prejazdu.

Dáša má čas olovrantu, sedí na stole v blízkom altánku a napcháva sa výživou. Laura tvrdí, že má veľmi špinavé ruky a chodí si ich pravidelne umývať do potoka, aby mi potom s nevinným výrazom prikladala ľadové prsty na krk... Vzhľadom na pomerne pokročilú hodinu dávam príkaz na nástup do vozíka a púšťam sa zrýchleným tempom dole roklinou. Rozbehnutý projektil je občas problém brzdiť, no z ruky ho nepustím ani za svet a úspešne manévrujem pomedzi skalné steny. Slnko padá k obzoru, keď prichádzame na parkovisko. Vyvetrať familywagen, Laure kúpiť celé popoludnie ospevovaný nanuk a Dášu uspokojiť aspoň keksíkmi a úspešný deň zavŕšime spoločným spievaním detských odrhovačiek cestou domov.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek