Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zejmarská roklina - deti na rebríkoch

Alebo o mieste, kde v prirodzených prírodných podmienkach môžeme naučiť deti pohybu po technických pomôckach a pritom si vyskúšať ich schopnosti a odvahu. Ide o najkratšiu roklinu Národného parku Slovenský raj (ďalej skrátene Raj). Roklina je od roku 1963 jedinou sprístupnenou v južnej časti Raja. Prekonáme prevýšenie 228 m na 1 km, priemerný čas prechodu býva iba 45 minút, čo ju predurčuje k prvým detským dobrodružstvám v roklinách.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+536 m stúpanie, -536 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 12.07.2013
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Slovenský raj (Národný park Slovenský raj)
Trasa
Voda
horský hotel Geravy (bufet), prameň v Zejmarskej rokline je NEPITNÝ (kontaminovaná voda)
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Vernár, rázc. žel. stanica/Pusté Pole (vlak, bus) - Dedinky (vlak, bus)
Dedinky (vlak, bus) - Spišská Nová Ves (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1106 Slovenský raj (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: zejmarska_roklina.gpx

Trasa

Dedinky, vlak – Dedinky – Mlynky, časť Biele Vody – Zejmarská roklina, ústie – Nálepkov vodopád – planina Geravy (horský hotel) – Dedinky (trasa v mape)

Prečo a ako sme sa ocitli namiesto vo Vysokých Tatrách na južnej strane Raja

Predpovede počasia nás už niekoľko dní zo všetkých strán bombardujú spoločnou pesničkou o tom, ako príde daždivé počasie zo severu od poľských susedov spoza Tatier. Pod neodvratnými dôkazmi búrok nakoniec vyberáme túru v Slovenskom raji, a to až na južnej strane vo viere, že unikneme hustému pršaniu.

Skoro ráno vstávame v dažďom zaliatych Tatrách s cieľom stihnúť autobus do Popradu. Niekoho môže napadnúť, aké je barbarstvo, že odchádzame z našich malých veľhôr niekam inam. Ale nám to čoraz viac pripadá prirodzené pri pohľade na neochránenú a drancovanú Skalnatú dolinu a jej stále väčšie jazvy od bagrov a buldozérov. Teda prchli by sme, aj keby nepršalo!

V Poprade prestupujeme do ďalšieho autobusu. Prechádzame horskou dedinkou Vernár. Po zostupe do údolia Hnilca vystupujeme na zastávke rázcestie Vernár (Pusté pole). Sme tu prvýkrát, netušíme, kde je železnica, o stanici ani nehovoriac. Čas nás tlačí, našťastie na križovatke nám smer ukazuje sympatický pán, predávajúci čučoriedky. V duchu si hovorím - česť výnimkám. Po chvíli zbadáme tabuľu a už sa nám beží ľahšie. Po príchode na stanicu sme zhrození. Opisovať stav budovy a okolia nebudem. Každý čitateľ si môže spraviť vlastnú mienku po zhliadnutí fotografie v galérii článku. Ako náplasť na predchádzajúci šok pôsobí príchod novej „harmonikovej motorky“ Bagety 813. Deti sú nadšené vlakom, v ktorom ešte neboli. Vezieme sa krásnou prírodou a nevnímajúc čas je tu zrazu zastávka Dedinky a musíme vystupovať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V ústrety rokline

Na stanici obzeráme smerovník, ale múdri veľmi nie sme. Štyri z piatich tabuliek sú v biednom stave. Náš cieľ je zatiaľ utajený alebo, lepšie povedané, smer k nemu nikto nevytrubuje do sveta. Po zhliadnutí mapy sa vydávame do samotnej obce Dedinky. Ideme po chodníku po priehradnom múre a napokon cesta z Mlynkov nás popri brehu nádrže dovedie až k hotelu Priehrada. Počasie sa vyjasňuje a s pribúdajúcimi barančekmi na jasnej oblohe sa môj ruksak plní vyzlečenými vecami našich ratolestí. Pred hotelom je smerovník v obdobnom stave ako na stanici. Nakoniec predsa niečo vylúštime z tabuliek a nachádzame smer červenej do mlynčianskej osady Biele Vody k ústiu rokliny. Chodníček vedie hore lúkou medzi hotelom a kempom popod údolnú stanicu jednosedačkovej lanovky na planinu Geravy (pozn.: lanovka momentálne z technických príčin nepremáva). Respektíve, cestička ide paralelne s elektrickým vedením vysokého napätia. Po chvíli opúšťame lúku a schádzame lesným chodníkom v tieni stromov do obce. Prechádzame okolo pošty, kde sú otvorené potraviny. Jedla a vody máme dosť, a tak nezastavujúc pokračujeme na koniec Bielych Vôd.

Zejmarská roklina, prvýkrát s deťmi na rebríkoch

Na začiatku nás víta informačná tabuľa v slovenskom a anglickom jazyku. Dozvedáme sa napríklad, že prechod bude trvať približne 45 minút, vedie národnou prírodnou rezerváciou s 5. stupňom ochrany, takže pohyb je dovolený len po značenom turistickom chodníku. Roklinou prechádza náučný chodník Slovenský raj - juh. Najvýznamnejší vodopád má názov Nálepkov a výšku 22,5 m. Spomína sa najnižší bod – ústie 804 m n. m. a najvyšší bod - kóta Geravy 1032 m n. m. V spodnom riadku tabule nám Záujmové združenie obcí v Slovenskom raji, Správa NP Slovenský raj a HZS Slovenský raj prajú príjemný pobyt.

Ponárame sa do chladivého tieňa rokliny. Deti sa dychtivo chytajú prvých reťazí. Po predchádzajúcich dvoch búrkových dňoch je vody akurát. Skaly sú šmykľavé, a tak reťaze prichádzajú vhod. Malých horalov musíme krotiť v postupe, aby počkali, než prvý prejde na druhú reťaz, aby sa nedržali obaja tej istej. Potom prichádzajú na rad železné rebríky. Vidíme, ako očká zablikajú a už sa hrnú hore. V porovnaní napríklad so Suchou Belou sú možno tretinovej dĺžky, čo je na prvé zoznámenie ideálne. Inštinktívne sa chlapci pridržiavajú priečok rebríka a majú hneď prsty plné blata. Musíme im niekoľkokrát vysvetliť, že sa majú držať bočného rámu. Z výšky strach nie je, rýchlo postupujú k ďalšiemu a ďalšiemu rebríku. Z niektorých vystupujeme na kramle a rošty. Rozmanitosť, ako sa patrí. Deti sú nadšené a my sme spokojní, že v ľudopráznych končinách si môžeme v kľude natrénovať postup s nimi. Stúpame okolo Nálepkových vodopádov, zastavujeme a kocháme sa, fotíme. Na konci nás ešte privíta drevený rebrík. Za ním sa dostávame do pasáže, kde sa postupuje korytom rieky. Balancujeme, skáčeme z jedného kameňa na druhý, obchádzame klzké zvyšky popadaných stromov. Ešte jedna rozlúčka s reťazami a už sme na lesnom chodníku.

Zastavujeme sa pri studničke. Naberám vodu, troška si upijem a zvyšok si odnášam domov. Musím spomenúť, že o niekoľko dní som ležal doma s horúčkou a hnačkou. A práve vtedy na internete vyšla správa o tom, že uvedená studnička je jedným z prameňov v Raji, ktoré sú kontaminované fekálnymi baktériami. Neviem, či je to náhoda, ale odporúčam nepiť vodu z prameňa alebo sa dobre poobzerať, či sa na okolí nenájdu v hojnom množstve „papierové“ zvyšky...

Stúpame ďalej lesom a šesťročný turista zavelí: „A ideme ešte raz!“ Máme čo robiť, aby sme ho presvedčili, že o mesiac pôjdeme na severnú stranu Raja, kde bude železa a drevených rebríkov až až. Vychádzame na lúku, kde je horná stanica lanovky. Budova je zrekonštruovaná a ponúka ubytovanie. Je tu bufet, sme milo prekvapení. Na lúke si sadáme na lavičku a dávame si dobrú šošovicovú a fazuľovú polievku a čapovaný chmeľ. Ideme si pozrieť smerovník, ktorý množstvom tabuliek a smerov prezrádza, že je tu významná križovatka. Napr. môžeme pokračovať do Dediniek, do ústia Sokolej doliny alebo na Glackú cestu. Opäť sme pozitívne prekvapení. Tabuľky sú nové, z roku 2012. Na jednej je logo nadácie EkoPolis a Toyota. Dozvedáme sa, že po zelenej to máme späť na autobus do Dediniek iba 45 minút.

Vraciame sa do lesa. Občas chodník vedie popod odstavenú lanovú dráhu. Miestami klesáme pomerne prudko. Vchádzame do obce, pokračujúc ku kostolu, kde nájdeme zastávku autobusu. Vlak nám práve odchádza z druhého konca priehrady Palcmanská Maša. Na autobus máme hodinu čas, tak sa v miestnom obchodíku občerstvujeme kávou, chmeľovou plechovkou, deti bojujú so zaslúženou sladkou ľadovou odmenou. Nasleduje malá prechádzka popri vode. Zastavuje nás americkou angličtinou hovoriaca skupinka asi tak päťdesiatnikov a pýta sa nás, kde je Národný park Slovenský raj. Najskôr nechcem veriť vlastným ušiam, ale keď si premietnem všetky torzá smerovníkov v okolí Dediniek, tak to začne na mňa pôsobiť tragikomicky a odpovedám mu, že všade, hoci sa to nezdá. Napokon sa mu snažíme vysvetliť cestu do Zejmarskej rokliny, ale vidíme, že tam nakoniec nejdú. Nastupujeme do takmer prázdneho autobusu do Spišskej Novej Vsi. Veľká časť cesty cez sedlo Grajnár sa kľukatí v lese pod korunami stromov a je plná zaujímavých serpentín. Nakoniec sedíme v rýchliku do Tatier a synom ukazujem Raj z druhej strany. Myslím na krásu, ktorú v sebe nenápadne skrýva a ako im ju o mesiac ukážeme.

Záver

Naše očakávania roklina splnila na výbornú. Môžem ju odporučiť každému, kto si chce vyskúšať všetky technické pomôcky a natrénovať ich zdolanie. Roklina bola až na zopár turistov takmer prázdna, hoci boli prázdniny a mala dostatok vody po búrkach. Prechod je samozrejme jednosmerný, ale vzhľadom na spomínanú ľudoprázdnosť nie je problém sa vrátiť späť v prípade zistenia, že ďalší postup je nad naše sily. Deti si osvojili nové zručnosti a nebude s nimi problém ísť do dlhších roklín.

Fotogaléria k článku

Najnovšie