Trasa

Starý Smokovec – dolná stanica lanovej dráhy na Hrebienok – zjazdová trať z Hrebienka – umelé jazierko – pod Piatimi prameňmi – pod Kozou skalou – Jakubkova lúka (zjazdová trať) – Starý Smokovec, penzión TASR

Celý okruh má 1,7 km a prevýšenie cca 110 metrov. Z náučnej tabule pri údolnej stanici pozemnej lanovky na Hrebienok sa dozvedáme, že chodník nadväzuje na skoršie úsilie priekopníkov smokoveckého kúpeľníctva, poskytnúť návštevníkom nenáročnú relaxačnú vychádzku príjemným, prevažne lesným prostredím (chodník bol sprístupnený ešte pred veternou kalamitou). Na tabuli je prehľadná mapka s jednotlivými zastávkami náučného chodníka.

Prvý úsek stúpame po modrej turistickej značke smerujúcej na rázcestie pod Slavkovským štítom. Chodník (v zime zjazdovka) je rozbitý, samý kameň a prach, slnko pečie, vyrazili sme v dosť neskorom predpoludní. Dieťa nastrkám aj napriek jeho protestom do nosiča, aby nedostalo úpal a sľubujem mu oddych v tieni pri vodičke. Modrá značka sa onedlho odpája doľava. Je tu prvá náučná tabuľa venovaná histórii sánkovania. Tvorcovia tabule pripomínajú veternú kalamitu v roku 1915, kedy vietor vyvrátil stovky hektárov lesa a “krajina vtedy vyzerala ináč ako dnes”. Nuž, dnes vyzerá práve tak, ako na týchto historických pohľadniciach.

O cca 30 metrov odbočíme doľava. Je tu malé jazierko, besiedka a ďalší stôl s lavicami, a najmä tieň. Vyslobodíme drobca z nosiča a nechávame ho hádzať kamienky do vody, čo je jeho asi najobľúbenejšia činnosť. Pomedzi to ho nakŕmime výživou a vnútime mu trocha vody.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po oddychu Kubka znova posadíme do nosiča a pokračujeme. Buď sa môžeme vrátiť na lesnú cestu, alebo to strihnúť popri besiedke, aj tak sa dostaneme na to isté miesto k ďalšej náučnej tabuli. Pokračujeme lesnou cestou mierne do kopca, tieňa je poskromne, zato malín a kveteny neúrekom. Na pozadí ako veľká tapeta Slavkovský štít. Les už vyzerá oveľa krajšie ako v prvých rokoch po kalamite, keď to bolo na zaplakanie. Teraz vidíme pestrú zmes mladých ihličnanov, listnáčov, jarabiny a najrôznejších kvetín, napríklad ružovej kypriny úzkolistej, dosahujúcej na výšku aj meter a pol.

Pozvoľna stúpame a kocháme sa prírodnou záhradkou, keď nám do nosa udrie sírový zápach. Už sme sa prepracovali na vrchol kopca a tu nás víta ďalšia náučná tabuľa v zajatí kypriny (strašný názov pre pekný kvietok, uprednostňujem americký hovorový termín fireweed). Dozvedáme sa, že sírovodík sa tvorí hlboko pod zemským povrchom a vyskytuje sa tu vďaka dlhým a hlbokým tektonickým zlomom, ktoré sa nachádzajú nad Smokovcami.

Odtiaľto pôjdeme nejaký čas po rovine, vypúšťame tigra z klietky a kŕmime ho malinami a čočoriedkami. Pozvoľna sa dostávame k pre mňa najkrajšiemu miestu výletu. Najprv tajgovitý lesík a potom lúka s krásnou scenériou. Pestrofarebné kvety, mladé ihličnany rôznych druhov, tráva, orámované Slavkovským štítom a kusom pôvodného vysokého lesa, Nádhera. Juniora prebalíme a dáme mu vodu, inak len sedíme a kocháme sa. Dole v kostole zvon odbíja poludnie a ostré slnko nám veru poriadne pečie na hlavy, tak musíme začať zostup. Jakubko putuje do nosiča a začneme schádzať krajom lesíka. Končí v ňom vlek lyžiarskeho strediska Jakubkova lúka. V zime ma zvuk vleku nemilo vyrušil pri rozjímaní pred “tajgou”, dovtedy som mala pocit samoty, len ja a príroda (a Kubko na chrbte). Chvíľka v tieni, a potom schádzame po rozpálenej zjazdovej trati. Čochvíľa sa obzeráme na Slavkovský štít.

Asi v polovici zjazdovky kúpeľný chodník odbočí doľava a smeruje k opustenému penziónu patriacemu TASR, kde je posledná tabuľa. Tento úsek je veľmi zarastený, k predposlednej náučnej tabuli na začiatku mladého porastu sa treba vyslovenie predierať malinčím a bodliakmi, žihľavou a ďalšími rastlinami, siahajúcimi až po hlavu. K penziónu je to ešte dobrých 15 minút a v tomto teréne aj dvojnásobok. V závere zimy sa mi podarilo jednak na jednom mieste zle odbočiť, jednak som musela aj s dieťaťom preskakovať potok, takže sa bojím, ako by to vyzeralo teraz. Radšej sa do džungle nepúšťame. Tabuľa nás informuje, že Jakubkova lúka je pomenovaná podľa horára Štefana Jakubeka. Horáreň stála približne v týchto miestach a pásol sa tu mladý dobytok. Prederieme sa späť na zjazdovku a schádzame po nej až dole k hlavnej ceste. Škoda, že náučný chodník jeho zriaďovatelia ďalej nekontrolujú a neudržiavajú priechodný po celej dĺžke.

V každom prípade je to, s obídením posledného úseku, príjemná vychádzka, či už s dieťaťom alebo len tak v rámci relaxu. Značenie po trase nie je žiadne, okrem náučných tabúľ, ale odbočiť nie je kam. V zime býva chodník príležitostne zratrakovaný a dá sa sem ísť aj so sánkami.

Fotografie: Soňa Mäkká a Daniela Mäkká

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek