Pár tipov, ako sa dá stráviť týždeň na Liptove

K napísaniu článku, ktorý by mal byť sprievodcom a pomôckou pre rodičov s deťmi, ktorí sa vyberú do okolia Liptovského Mikuláša, ma podnietila otázka kolegu: „A čo chceš robiť týždeň na Liptove?“ Kolega je zarytý Bratislavčan, no po otcovi polovičný Lipták, v Liptovskom Jáne majú dokonca chalupu, ktorú raz za čas navštívi, takže ma jeho otázka dosť prekvapila. No, ale čo čakať od človeka, ktorý by aj smeti chodil najradšej vysýpať autom?

1. deň – presun na Liptov a zastávka v Španej Doline

V piatok je štátny sviatok na počesť dvoch vierozvestcov a ubytovanie máme až od soboty. Pôvodný plán bol, že by sme si cestu rozdelili na polovicu a na deň by sme sa zastavili doma na Kysuciach. No človek mieni a pokazený zámok na dverách mení, takže ešte pred odchodom riešime otázku, ako zabezpečiť byt a spojazdniť dvere. Našťastie existujú non-stop zámočnícke firmy, takže všetko dobre dopadne a môže sa vyraziť. Auto naložené a s heslom „čo nemáme, to potrebovať nebudeme“, vyrážame smerom cez Nitru a Banskú Bystricu na Liptov a pod Donovalmi ešte odbočíme do Španej Doliny. V serpentínach a prudkom stúpaní dostáva spojka zabrať a je ju poriadne cítiť. Vybalíme kočík, naložíme dieťa, zaplatíme parkovné a hor sa spoznávať krásnu banícku dedinku v Starohorských vrchoch. Len čo kočík vytlačíme hore strmým kopcom ku kostolu, ozve sa hrmot a nežnejšia polovička našej výpravy zavelí na ústup. Síce hovorím, že z mráčka pršať nebude, no sklopím uši a pridávam sa k nej. Veď čo keby ženský šiesty (alebo koľko ich vlastne majú) zmysel tentokrát nesklamal? Ako sa o pár minút ukáže, má pravdu. Len čo zídeme od kostola, takmer na pravé poludnie sa z oblohy bez ďalšieho upozornenia spustí lejak. Pridávajú sa krúpy a zem je o chvíľu plná ľadu. Nám neostáva nič iné, len sedieť pod prístreškom pri baníckom orloji a čakať. Keďže krpec má hlad, nakŕmime najskôr jeho, a potom aj seba. Keď ani po dvoch hodinách neprestáva pršať, bežím do auta pre dáždnik a pod jeho ochranou sa presúvame k autu a balíme. Pokračujeme v ceste. Len čo vyjdeme na hlavnú cestu smerom na Donovaly, dážď ustáva a až po Liptovský Mikuláš nepadne ani kvapka. Liptov nás víta ďalšou prietržou mračien. Večer sa zo správ dozvedáme, že v Malej Fatre zabil blesk mladíka a na Chopku HZS zachraňovala podchladené turistky.

2. deň – mlyny v Oblazoch a bývalá Ťatliakova chata

Drevené mlyny v Oblazoch v Kvačianskej doline som navštívil už pred niekoľkými rokmi, no bez polovičky. Pred pár týždňami bol v nejakom časopise článok o dobrovoľníkoch, ktorí mlyny zachraňujú, výber túry bol teda vopred jasný. Už som si nepamätal, v akom stave je turistický chodník z Kvačian, či je vôbec prejazdný s kočíkom, no v zálohe je plán „B“ a to previezť sa autom cez horský priechod Huty a k mlynom sa dostať z oravskej strany. V rozhodovaní nám pomohlo hlavne počasie a mraky visiace nad Nízkymi aj Západnými Tatrami. Keď sa dostaneme na rozhranie Liptova a Oravy, vidno, že na Orave je počasie priaznivejšie.

Auto zaparkujeme za dedinkou Huty na mieste, kde červená značka opúšťa hlavnú cestu a odbočuje doľava. Je to „poľné parkovisko“. Na stĺpe vidno aj červené „C“, tak si hovorím, že keď je trasa vhodná pre bicykle, tak s kočíkom by nemal byť problém. A nemýlim sa. Dolinou vedie popri riečke Kvačianke príjemný široký chodník vysypaný drobnými kamienkami. Malý cestou v aute zaspal, tak ho opatrne preložíme do kočíka a vydávame sa vpred. Dilema nastáva až pri mostíku. Tu sa chodníky rozdvojujú a značka vedie doľava do kopca, kde je terén divoký (korene stromov, skaly), no popri rieke vedie príjemný chodník, ktorého charakter je rovnaký ako doteraz. Odbočujeme teda zo značky a ideme ďalej popri Kvačianke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Jedným okom pozerám na cestu, druhým do lesa a čo nevidím? Okrem mora servítok, zvyšky starej žltej (pravdepodobne) škodovky. Ako sa len sem dostali? Komu sa s tým chcelo trepať do lesa, aby sem odhodil plechy? Alebo auto padlo do lesa z neba? Ktovie... Príjemný chodník začína stúpať a terén sa stáva pre kočík komplikovanejší. Pribúdajú veľké kamene, kočík chvíľami ťahám za sebou, ale po asi 200 metroch je to opäť v poriadku a o ďalších niekoľko sto metrov prichádzame k záverečnému klesaniu k cieľu našej cesty. Terén je tu pre kočík dosť zlý, ale dá sa to zvládnuť. Cesta k mlynom nám trvá približne pol hodiny. Pri mlynoch sa chvíľku zdržíme, nakŕmime krpca, tato behá s foťákom a asi po ďalšej polhodine sa dávame na odchod. Od mlynov sa dá dostať do Veľkého Borového po modrej značke a potom späť k autu po hlavnej ceste, ktorá v týchto končinách veľmi frekventovaná nie je, tak to skúsime. No dostaneme sa len k Ráztockému vodopádu, od ktorého ďalej vedie úzky chodník do Jóbovej Ráztoky. Preskúmam jeho začiatok, ale pre kočík ho vyhodnotím ako nezjazdný a navyše v jednom mieste je v čase našej návštevy zosunutá zo svahu kopa kamenia. Takže návrat k autu je po rovnakej trase, ako sme prišli, na ktorej stretáme ďalších „kočíkarov“.

Čo s načatým dňom? Ešte na chate v Bodiciach som dal návrh, že ak bude priať počasie a bude čas, mohli by sme zájsť do Zuberca a odtiaľ sa prejsť k bývalej Ťatliakovej chate v Roháčskej doline. V kolibe, pred ktorou rastú stromy hore koreňmi a vo vnútri majú vypchatého Pivoňa obecného, si dáme obed a vyberieme sa hore Roháčskou dolinou k Ťatliakovmu jazeru. Kubo je unavený, v kočíku sedieť nechce, tak ide do nosiča, kde po pár minútach protestovania zaspáva a presúvame ho späť do kočíka. Celú cestu dostávam náučný výklad o mrakoch. Každý z nich je zaručene búrkový, no hovorím si, že ženská intuícia dva dni po sebe fungovať nemôže a nenechám sa zlomiť. Neotočíme to. Kopce sú schované v nízkej oblačnosti, no sem-tam vykukne slnko. Vlhkosť je vysoká, so zaťatými zubami tlačím kočík a neviem sa dočkať zlatistého moku. Konečne. Sme pri bufete, dáme si kávu a pivko a ideme späť. Malý stále spí a až teraz smerom dole vidím, aká je cesta strmá. Hore sa to na pohľad až také strmé nezdalo. Našťastie cesta je rovná asfaltka, kvalitatívne na vysokej úrovni. Keby všetky cesty I. triedy boli v takom stave... Po necelých troch hodinách sme späť v ústí doliny. Krpec prespal celú cestu tam aj späť. Horský vzduch mu očividne robí dobre.

3. deň – Žiarskou dolinou na Žiarsku chatu

Pred odchodom na dovolenku som sa s Romanom dohodol, že ak bude v ten týždeň s deťmi v Tatrách, že by sme mohli dať spoločnú túru a voľba padla na Žiarsku dolinu. Auto parkujeme pri hoteli Spojár poniže Žiarskej doliny, ktorého nájomca je náš známy, takže ušetríme pár eur za parkovanie, keďže na začiatku doliny je parkovisko platené, ale nestrážené. Odporúčam zo slušnosti sa pred odstavením auta dohodnúť s prevádzkarom, aby ste neblokovali hotelových hostí.

Autobus do Žiaru prichádza presne o 9.10 a priváža Romana a jeho dvoch synátorov. Náš malý úspešne zaspal počas presunu od hotela k zastávke, takže máme o starosť menej. Nemusíme sa mu venovať, stačí len tlačiť kočík. No spánok netrvá dlho, krpec sa budí, a keď vidí dvoch poskakujúcich chalanov, tak by sa k nim rád pridal. Keďže chodiť ešte nevie, tak putuje z kočíka na ruky, z rúk do nosiča, opäť do kočíka a tak stále dokola. Prechádzame okolo Medvedej štôlne a Roman sľubuje synom, že pri ceste späť sa tam pozrú. Ja si na jej návštevu musím ešte pár rokov počkať, náš Kubo také veci ešte nevníma. Ešte kým to bola len diera v skale, možno pred piatimi rokmi, som do nej už nazrel. Po pár metroch sme sa však radšej otočili. Strach z chlpáča bol väčší ako zvedavosť.

Kráčame po asfaltke hore Žiarskou dolinou, nemáme sa kam ponáhľať, na oblohe nie je takmer ani mráčik, chalani odbiehajú do lesa a kŕmia sa čučoriedkami a jahodami. Asi po dvoch hodinách prichádzame k Žiarskej chate, otcovia si dajú po pivku, deti niečo pod zub a ešte navštívime blízky symbolický cintorín obetí horských nešťastí Západných Tatier. Cestou späť sú v prevádzke aj kolobežky, preto musíme dávať väčší pozor a vyskúšame aj novú „požiarnu cestu“, ktorá vznikla z fondov EÚ pre rozvoj vidieka. Čo má spoločné s rozvojom vidieka, netuším. Pri Medvedej štôlni sa s „Romanovcami“ prvýkrát rozlúčime, aby sme sa neskôr opäť stretli na salaši v Žiari.

Pár postrehov od Romana:
Medvedia štôlňa: ako názov prezrádza, ide o štôlňu a nie jaskyňu. Teplota je celoročne okolo 10 stupňov, teda len o niečo málo vyššia ako v jaskyniach. Prehliadka trvá od pol hodiny až do 45 minút. Štôlňa sa nachádza pri asfaltovej ceste neďaleko ústia Žiarskej doliny. Sprievodcov častokrát nájdeme na slniečku v areáli pred vchodom, ku ktorému sa dostávame kovovým schodiskom. Po prejdení zopár metrov začíname cítiť znateľné ochladenie, našťastie sme s tým rátali a obliekame teplé veci. Platíme vstupné, ktoré dospelým osobám zabezpečí zľavu v Stanišovskej jaskyni v Jánskej doline. Je tu pôvodné osvetlenie kahancami, a tak každý dostávame čelovku, vrátane detí. Dozvedáme sa, že v devätnástom storočí štôlňa slúžila ako prieskumná. Obhliadka a výklad je prispôsobený deťom, prvé informácie sú o ľuďoch-baníkoch a bytostiach-permoníkoch. Rozprávame si o ich živote v podzemí, o ich pohľade na svet, ako sa cnostne správať. Výklad je popretkávaný aj našimi slovenskými rozprávkami a otázkami adresovanými na detského poslucháča. Ďalej počúvame, z čoho je zemské jadro, vidíme jednotlivé žily hornín ako napríklad železa, kremeňa, síry. Deti dostávajú odpoveď na otázku, z čoho je sľuda (mačacie zlato), ktoré majú vo vreckách z návratu zo Žiarskej chaty.

Sme prekvapení, keď vidíme takmer 200 rokov staré drevené dosky stvrdnuté na kameň. V jednej časti obdivujeme nad našimi hlavami hviezdnu oblohu, hoci sme v podzemí. Lámeme si hlavu nad otázkou, čo sú to za hviezdy a napokon 6-ročný chlapec to so samozrejmosťou zodpovedá. Sprievodca sa nám snaží nenápadne stratiť, deti mi unikajú, bežia za ním. Ako predpokladám, za rohom nás čaká a dostávame lekciu, ako sa dá vymotať z bludiska aj z lesa. V jednom zákutí sa konečne s očakávaním dostávame k zlatu. Odsekneme hrudu horniny a vo svetle čeloviek nachádzame trblietky zlata. Deti si kusy kameňa s radosťou dávajú do vrecák a my dospelí sa pre ich radosť hráme na baníkov. Dozvedáme sa, že vonku v potoku je zlata viac a keby sme chceli vyťažiť zlato na mamine náušnice, museli by sme nalámať horniny za plný nákladný vlak. Cestou späť vidíme miniexpozíciu rôznych lampášov od keramických svietnikov s knôtom až po takzvanú karbidku a lampu s elektrickými článkami. Vypíname poslušne čelovky a máme možnosť si vyskúšať prechod po doskách nad vodou pri pôvodnom „knôtovom“ osvetlení. Tento spôsob návštevy podzemia sa môže na prvý pohľad zdať nudný, ale pre napríklad 6-8 ročné deti ponúka mnoho podnetov, vedomostí a zážitkov, možno aj viac ako v jaskyniach. O tom svedčí aj to, že ešte niekoľko dní štebotali každému, koho stretli, o výlete pod zemou.

4. deň - drevený kostol vo Svätom Kríži

O drevenom kostole, ktorý sa nachádza približne 14 km od Liptovského Mikuláša v dedinke Svätý Kríž, som počul už dávno. No nikdy som si nenašiel čas navštíviť tieto miesta. Drevený artikulárny evanjelický kostol patrí k najväčším dreveným stavbám v strednej Európe. Kostol bol pôvodne postavený v Paludzi (dnes zatopené vodnou nádržou Liptovská Mara). Presťahovanie začalo v roku 1974 a slávnostná posviacka zrekonštruovaného kostola bola 22. 8. 1982.

Pri študovaní mapy som zistil, že do Sv. Kríža by sa malo dať dostať aj po poľnej ceste z Pavčinej Lehoty. V predchádzajúce večery som bol fotiť v okolí rozhľadne nad Pavčinou Lehotou. Vedie k nej cesta, ktorá pokračuje do Laziska a odtiaľ do Svätého Kríža, no ako to už na Slovensku chodí, cesta je rozjazdená ťažkými mechanizmami a vyzerá ako tankodrom, vyjazdené koľaje sú miestami po daždi plné vody. Tadeto to s kočíkom nepôjde. Neostáva nám teda nič iné, len ku kostolu vyraziť okľukou cez Liptovský Mikuláš po starej ceste cez Palúdzku. Trasu a výhľady z nej popísal v článku Peter Miler. Naozaj sa oplatí zísť z diaľnice a pokochať sa výhľadmi.

V tento deň sa k nám poobede pridá druhá dovolenkujúca rodinka so 4-ročnou dcérou, takže celodennú túru si neplánujeme, aby sme ich mohli ubytovať.
Prichádzame ku kostolíku. Z blízkeho domu, ktorý slúži ako fara, prichádzajú tri staršie panie, ktoré nás prevedú po kostole a porozprávajú nám o jeho histórii. Naše dieťa si zatiaľ kľudne podriemkava v kočíku pred kostolom. Čas jeho spánku využijem na prechádzku po lese, huby žiadne, tak aspoň nazbieram bylinky, lesné jahody a čučoriedky. Keďže sme pred časom zistili, že náš krpec je vodný živel, doprajeme mu teda aj niekoľkohodinovú návštevu Bešeňovej. Pri ubytovaní sme dostali poukážku a vstup máme pre dvoch za cenu jedného. Snažím sa predraženým vodným parkom s atrakciami a tisíckami ľudí vyhýbať, ale čo človek neurobí pre svoje potomstvo.

5. deň - Chopok

Ako som spomínal, časť dovolenky sme strávili ešte s jednou rodinou, ktorá je však podobného razenia ako kolega spomenutý na začiatku článku. Nuž ale čo narobím, rodinu si človek nevyberie. Aj napriek tomu, že som dávno vzdal snahu prebudiť v nich aspoň trošku vzťah k prírode a chodeniu po vlastných nohách, predsa to ešte raz skúsim. A aby nedostali prírodný šok, navrhol som výlet na miesto, kde to prírodne už veľmi nevyzerá, a to na Chopok s prípadnou túrou aspoň na Ďumbier alebo na Dereše. Som večný optimista. Aby to bolo čo najmenej bolestivé, tak hore sa samozrejme vyvezieme lanovkou, na chvíľu podľahneme komercii a necháme nášmu synátorovi v časovej kapsuli odkaz, ktorý si bude môcť vyzdvihnúť o 20 rokov. Keď už postavili funitel, treba naň nejako ľudí prilákať, že?

Už cestou lanovkou hore som nevedel, či sa mám smiať alebo plakať. Hore-dole sa premávajú domiešavače s betónom, po skalách namiesto kamzíkov pobehujú bagre, na vrchole ľudí ako na Václaváku... Aspoň viem, že sem dlho nepáchnem. Z túry nakoniec nič nie je. S 9-mesačným dieťaťom to kvôli čiernym mrakom nad našimi hlavami neriskujeme a zvyšok skupiny nemá aj tak záujem chodiť po nejakých blbých skalách. Z výhľadov boli nadšení, no mňa z pohľadov na "Národný park" Nízke Tatry bolí srdce. Už to dávno nie je národný park. Dúfam, že sa nesplní vízia českého „tatínka“, ktorý sa vezie s nami v lanovke a rovnakým hlasom ako Svěrák vo filme „Na samotě u lesa“ vysvetľuje: „Děti, ty stromy vykáceli proto, aby tam mohli postavit nové sjezdovky“. V tom prípade budú Nízke Tatry jedná veľká zjazdovka.

6. deň - ničnerobenie

Od rána prší, človek by von ani psa nevyhnal, snažíme sa deti nejako zabaviť. Keď okolo obeda dážď ustáva, vyberiem sa do lesa aspoň nejaké hríby pozrieť. No potvrdzujú sa slová starších a skúsenejších, ktoré hovoria, že zem sa v júli uzavrie, aby mohla hríby opäť vydať až v auguste, takže sa vraciam s dlhým nosom a s jahodami pre decká. V rámci kultúrno-poznávacej činnosti navštívime Liptovský Mikuláš a múzeum s expozíciou o zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi. Absolvujeme prechádzku mestom a Mini ZOO vo Vitálišovciach. Článok na internete sľubuje exotiku, no čakal som od toho viac.

7. deň - upršané Štrbské pleso

Už druhý deň nám prší a pri otázke, aký program by sa dal vymyslieť, keď máme so sebou dve malé deti, navrhujem výlet do Vysokých Tatier, konkrétne na Štrbské Pleso s vidinou, že o pár kilometrov ďalej bude počasie lepšie a mohol by som si odskočiť minimálne k vodopádu Skok. No nakoniec to skončí len prechádzkou pod dáždnikmi okolo plesa. S väčšími deťmi sa dá trasa natiahnuť na dlhší čas. V Tatrách sme neteri sľúbili, že jej ukážeme, ako ľudia kedysi bývali. Príroda je však proti a z neba sa spustí ďalšia dávka vody, preto pokračujeme na Liptov bez zastavenia sa v múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Snáď nabudúce. Ale keďže po ceste máme ešte Liptovský Hrádok a zrekonštruovaný hrad s kaštieľom, vyberieme sa aspoň na malú exkurziu sem. Dážď na chvíľu ustáva, no radosť je len chvíľková. K návšteve hradu si môžete ešte pridať výstup na vyhliadku Skalka, ktorá sa nachádza na skale nad parkoviskom. Len vám nesmie pršať, ako nám.

8. deň - balenie a odchod

Cestou späť na južnú zem sa rozhodneme ešte navštíviť archeoskanzen Havránok, nachádzajúci sa nad Liptovskou Marou. Toto miesto je jedna z najstarších pamiatok na Liptove. Archeologické nálezisko zhromažďuje pozostatky sídliska mladšej doby železnej. Bežné vstupné pre dospelých je 2,- €, pre deti 1,- €. Vzhľadom na to, že v skanzene sa v tento deň koná program, vstupné je 4,- /2,- € a teta v pokladni trvá na tom, že dnes sa bude platiť iba zvýšené vstupné. Ale program začne až o hodinu, kedy tu už nebudeme a ani oň nemáme záujem, tak sa zvrtneme na opätku a aspoň z diaľky porobíme zopár záberov starých obydlí. Ešte absolvujeme prechádzku po priehradnom múre a nemôžeme obísť ani kostolík, resp. vežu bývalého liptovskomarského kostola, asi najfotografovanejšiu stavbu v blízkosti vodnej nádrže. Tu sa ukáže, akí sme my Slovania bordelári. Zámerne píšem Slovania, aby som nás Slovákov neurazil, pretože, ako som mal za týždeň možnosť vidieť, smetný kôš nevedia nájsť okrem Slovákov ani Česi, ani Poliaci.

Pár príkladov za všetky:
Auto s českou ŠPZ-kou stojí pri krajnici. Pan táta vykonáva potrebu, pani máma šúpe potomkovi banán. Čo myslíte, kam letí šupka? No predsa do křoví. Aj zver musí niečo jesť. Alebo rodinka s deckami si kúpi v bufete v Roháčskej doline niečo pod zub. Jedno z detí asi nestihne rozbaliť poživeň pri bufete, preto rozbaľuje keksík po ceste. A čo s papierom? Šup ho na zem. Môžete ich napomínať, koľko chcete. Totálna ignorácia. Alebo naši susedia z vedľajšej chatky. Poliaci. Večer grilujú. Ráno nachádzam odpad všetkého druhu v kontajneri na plasty. Pritom na kontajneri sú obrázky toho, čo do neho patrí. Okolo grilu bordel, stôl doliaty...

Ale aby som sa ešte vrátil k Liptovskej Mare. Na toto miesto, predpokladám, chodia prevažne rybári. Dovezú sa autom takmer k vode, ale odpad už späť odviezť nevedia. Bordel od výmyslu sveta je rozhádzaný po okolí nádrže, igelitky s odpadom visia na zábradlí, na stromoch, ležia pod stromami alebo len tak vedľa ohniska, na jednom mieste je hromada takýchto igelitiek. Začalo to asi jednou a postupne pribúdali ďalšie a ďalšie. Potom sa čudujeme, že medvede chodia do blízkosti ľudských obydlí. Mám šťastie, že junior ešte nevie rozprávať. Neviem, ako by som mu vysvetľoval. Kde sú kompetentní?
Ale nebudeme si kaziť posledný deň dovolenky. Snáď aj k nám niekedy dorazí civilizované správanie.

Záver

Liptov ja krásna časť Slovenska, územie obklopené z každej strany horami. Na svoje si tu určite príde každý, kto má aspoň trošku záujem o prírodu. Je tu čo robiť aj viac ako len týždeň. Liptov nemusíte spoznávať len peši. Na svoje si prídu milovníci turistiky, cykloturistiky, ale aj vysokohorskej turistiky, v zime je tu veľa príležitostí na lyžovanie, bežkovanie... Kto chce spoznávať pamiatky alebo krásy podzemia, aj na to sú možnosti. Alebo môžete len tak vylihovať pri vode. Len treba začať u seba, prekonať lenivosť, nehovoriť, že to sa nedá a vydať sa či už s batohom alebo len tak naľahko do lona krásnej prírody. Dúfam, že týchto pár prechádzok vám pomôže v rozhodovaní, kde stráviť najbližšiu dovolenku. Zvládnu ju aj tí najmenší.

Spoluautor textu: Roman "Bazin" Matkovčík

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek