Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Ako to vysvetliť?

Dostala som pekný vianočný darček. Pobyt na chate pri Popradskom plese. Rozmýšľam nad spoločníkom na túto akciu. Padne jednoznačné rozhodnutie, nevesta a vnúčikovia. Vyberáme termín. Je síce v čase uzávery niektorých chodníkov, no nám to neprekáža. Veď aké už veľké túry budeme s drobcami môcť robiť. Skôr prechádzky po okolí a vychutnávanie si bytia v našich horách.

Je krásne, májové ráno. Budíme sa na chate pri Popradskom plese. Mamka, babina a dve deťúrence. 3 a 1-ročné. Za neustálych otázok toho staršieho sa obliekame a odchádzame na raňajky. Chutné, ládujeme do seba a plánujeme túru na dnešný deň. Pomenúvam to túrou, pretože pre 3-ročného drobca, ktorý si celú prechádzku musí odšľapať, to túra je. Ten mladší sa ponesie na chrbte mamky a babiny na striedačku v pohodlnom nosiči.

Rozhodnutie padá na návštevu symbolického cintorína pod Ostrvou s okruhom okolo Popradského plesa. Po ceste plánujeme "piknik". Keď sa Tomi pýta, čo je to piknik, mamka vysvetľuje: "To je, keď po určitom úseku túry zastaneme na oddych, vybalíme z ruksaka to, čo sme si nabalili a všetko zjeme." Balíme sladkosti, vodu, nejaké náhradné oblečenie. Najmladšieho člena výpravy pcháme do sedačky za jeho revu. Bráni sa, lebo nechápe, čo sa s ním deje. Do sedačky ide prvýkrát. No sme už pripravení a hneď po naviazaní vyrážame. Plač zrazu utícha a drobec len gúľa očkami a sleduje, kde sa to nesie.
Prechádzame popri novej, Majláthovej chate. Náš malý turista Tomi núti babinu, aby mu dala paličky. Čo neurobím pre môj poklad. Tomi však skoro zistí, že výška, ktorú si vydupal, mu nevyhovuje, a tak paličky vracia.

Náš najmladší člen za húpania sa na mamkinom chrbte zaspáva. Prechádzame po skalnom chodníku. Otázok a odpovedí podobného druhu ako, prečo je ešte niekde sneh a inde nie je, ako sa volá potôčik, ktorý vyteká z plesa, prečo pleso vyteká... je neúrekom. Dostávame sa k odbočke na symbolický cintorín. A tu čítame - zimná uzávera. Keďže babina je poctivec od kosti, netrúfa si riskovať stretnutie s kontrolórmi s následnou pokutou, radšej sa rozhoduje vrátiť na chatu pre informáciu, či tu náhodou nie je tabuľka nesprávne. V chate nás ubezpečujú, že na cintorín môžeme. A tak sa opäť vraciame tou istou trasou k odbočke.

Cestička pokračuje, až sa dostávame k cieľu našej dnešnej túry. Ideme popri pekných, farebných vyrezávaných podpolianskych krížoch, tabuľkách so smutným oznamom. Zastavujeme sa pri jednej veľkej, kde je na skale zavesený zbytok pokrčenej vrtule lietadla. Tabuľa oznamuje smutnú udalosť o páde lietadla na Zadnom Gerlachu. Tomino je zvedavý, o čo ide, a tak sa mu snažíme vysvetliť, prečo je tu len časť vrtule, prečo lietadlo už nie je, kde je rozpadnuté, kde sú jeho zvyšky, kto lietadlo šoféroval, kde sú tí ľudia. Chvíľku sa zamyslí, kým nevysloví požiadavku: "Ja chcem ísť na Gerlach pozrieť si zvyšky lietadla." Požiadavka nás následne sprevádza celý poldeň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Vysvetľujeme mu, ze Gerlachovský štít je vysoký kopec a tam sa ide veľmi ťažko. No jemu to neprekáža, on tam che ísť. V našej diskusii presunieme časť zvyškov lietadla do hangára na popradské letisko. Chyba. Tomino sa chce ísť na zvyšky pozrieť do hangára na letisko. Za takejto komunikácie prechádzame už popri plese, míňame odbočku na Ostrvu, prichádzame k potôčiku, ktorý tečie zo Zlomiskovej doliny. Snažiac sa Tomina odpútať od jeho požiadavky mu rozprávam o tom, aká je tá vodička čistá, že aj piť sa dá. Jasne, že ju musí ochutnať. Aspoň prštekom.

Najmladší člen výpravy sa prebúdza, hlási sa hlad. Prichádzame na chatu, ide sa na obed. Požiadavka na prehliadku zvyškov padnutého lietadla pokračuje. Od chaty ukazujem Tominovi na kopce vedľa sedla pod Ostrvou v nádeji, že pochopí náročnosť výstupu pre neho.
"Pozri sa, aký je vysoký ten kopec." "Gerlach je ešte vyšší." "Až v takej výške by mohli byť nejaké zvyšky."
Zase chyba. "Veď ja tam vyjdem, poďme sa tam pozrieť," je jeho reakcia.
Nič nepomáha odpútať Tomina od lietadla. Po chutnom obede odchádzame na izbu.

Za neustálej požiadavky, neschopná mu vysvetliť, že to jednoducho nepôjde, obúvam drobca do vibramiek, beriem do batôžka vodu a hovorím. "Poď, ideme hľadať tie trosky." A Tomi sa neskutočne teší. Obchádzame pleso, odbočujeme na chodník na Ostrvu. Na moje prekvapenie Tomi šliape a s radosťou preskakuje po skalách ako malý kamzík, až ho musím krotiť. Rozmýšľam, pokiaľ s ním ísť, ako ďalej postupovať.
"Tomi, z toho lietadla pri havárii mohli odpadnúť nejaké kúsky aj tu, ale už sú určite zasypané skalami," rozprávam. "Vieš, skaly sa občas zgúľajú a môžu trosky zasypať." "Tie skaly sú ťažké a to my nezdvihneme." Tomi skúša pohnúť skalou. Najprv veľkou, potom menšou. Smutno pozerá, že je to ťažké. Je mi ho ľúto. "Možno sú nejaké v tých hlbokých dierach." Zamotávam sa. A tak pri postupe smerom hore každú dieru prehľadávame. V jednej niečo nachádza, no zistí, že to je papier. Ešte chvíľku stúpame, na moju radosť aj fotečky robíme. S konštatovaním, že ako sme vysoko a v tom malom domčeku pri plese bývame, sa rozhodujeme pre oddych. Ešte raz sa porozprávame o nehode lietadla. Počúva, s porozumením prikyvuje hlávkou, keď mu po niekoľkýkrát hovorím, že trosky sú už dávno niekde zapadnuté. Mykne plieckami, usmeje sa. Konečne asi svojím rozumčekom pochopil, že vidieť ich nemáme šancu. Zchrumneme keksík, napijeme sa vodičky a obrátime sa na spiatočnú cestu. Tomík musí mamke porozprávať, že trosky lietadla sú nenájditeľné a vysvetliť, ako na to prišiel. Od tej chvíle svoju požiadavku nespomenul.

Prichádzame ku chate, kde na nás už čaká mamka a najmladší člen, ktorému najviac vyhovuje pohybovať sa po štyroch po kamienkovom chodníčku pred chatou a skúmať, čo z toho by sa dalo zjesť. S úľavou si sadám k nemu a dávam pozor, aby predsa len nejaký nespapal. A Tomi mamke vysvetľuje, čo zistil.

Máme za sebou jednu z túričiek po vlastných, v živote jedného človiečika. Budú nasledovať ďalšie. Krôčik za krôčikom po horách. Z pobytu pri Popradskom plese máme všetci radosť. Čo si odnáša Tomi, zatiaľ neviem. O vrtuli a padnutom lietadle po návrate domov rozpráva všetkým, kto s nami nebol. A možno, keď raz vyrastie a bude kráčať v šľapajách mamky a babiny, predsa len sa pôjde pozrieť na Gerlachovský štít. Možno za svojím snom o horách. A keď si spomenie na tento deň, pousmeje sa a po očku mrkne do škár, či nejakú trosku predsa len neuvidí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie