Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Branisko – Smrekovica a späť

Keď sa povie Branisko, 99 % ľudí si vybaví tunel. Ten však dostal meno podľa pohoria, cez ktoré je vykopaný. A ako to vyzerá na Smrekovici, jeho najvyššom vrchole? Tak to sa dozvieme už čoskoro, v rámci výškovej aklimatizácie nášho čerstvo ročného bábätka.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+680 m stúpanie, -680 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 29.08.2012
Pohoria
Branisko
Trasa
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Široké, osada Branisko (bus)
SHOCart mapy
» č.1109 Spiš, Levočské vrchy (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: smrekovica.gpx

Trasa

Priesmyk Branisko (Chvalabohu) – Markova skratka – Smrekovica – sedlo Smrekovica – Rozsochy – priesmyk Branisko (Chvalabohu)

Výškové metre vieme efektívne okabátiť asfaltkou do sedla Branisko. Tunel je našťastie v prevádzke, serpentíny z tejto strany paradoxne chýbajú, a tak pri vrchole stúpania trhám volantom a po rozbitej „poľňačke“ skracujem dnešný výlet na okruhové minimum. Pri chatách vykladáme cyklovozík, montujem tretie koleso a kufor nakladám potrebnou aj zaručene nepotrebnou výbavou na celodenné prežitie trojčlennej rodiny v podmienkach slovenského lesa.

Prvé metre sú výživné, no cesta je pohodlne zjazdná, a tak napredujeme dobrým tempom. Na lúkach sa pasú ovce, vidíme aj akési staré salaše, no prvou skutočnou civilizáciou je až chata pod Petrovou horou. Pri ohnisku je veselá vrava, LKT sem zváža drevo, tak sa sťahujem na kraj a pre kúdol prachu dočasne zatváram kryt na vozíku. Konečne vchádzame do lesa, no po chvíli nás dobieha dvojica mládencov na štvorkolke. Značkujú trasu horského cyklomaratónu, takže sme jeho prvými absolventmi...

Chaosu na ceste neubúda, z doliny sa derie prázdne LKT, takže to nadobro vzdávam a dávame si piknikpauzu s čučoriedkami až do upokojenia situácie. Vtáčiky sa vrátili do korún, Laura sa hrdí fialovými fúzmi, a tak môžeme pokračovať. Stúpanie sa príjemne zmiernilo, ideme tmavým ihličnatým lesom a krásne to tu vonia. Spoza stromov by aj mohli vykúkať nejaké chlpaté ušiská, no predstavujem si len rozprávkových trpaslíkov v červenej čiapke. Asi som slabý čarodejník, lebo moji permoníci majú oranžové montérky a namiesto kladivka kálačku. A veľmi sa čudujú, čo tu robí to zelené strašidlo s batoľaťom vnútri. Po vzájomnom objasnení situácie sme blahosklonne nasmerovaní na správnu trasu, a tak po chvíli odbočujeme na rázcestí označenom vcelku nápadito: Markova skratka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Smrekovicu

Kúsok sa držíme zvážnice, no postupne prechádzame na chodníček cez mladinu. Laure sa konáriky za oknom veľmi nepáčia a dožaduje sa samostatného postupu. Zavesí sa mamke na ruky a nesmelo robí tréningové turistické kroky. Stúpanie sa jej očividne zapáčilo a nie je ľahké ju presvedčiť, že je čas znova nastúpiť a nechať sa nahor odviezť. Po chvíli ale zisťujem, že mám doma jasnovidca, lebo chodník mizne v kamennej sutine a s vozíkom je to dosť bieda. Otáčam ho a vlečiem do kopca za sebou. Pred vrcholom stretávam trojicu zberačov čučoriedok, ktorí pre moje turistické nadšenie nachádzajú priam fanatické pochopenie a počas čakania na svoju krajšiu polovičku ešte dlho počúvam pochvalné ódy na tému, aký som skvelý tatko a ako dobre robím, že malej od narodenia ukazujem také krásne miesta. Vozík radšej odkladám na vrchole a vraciam sa kúsok pre ženské osadenstvo. Laura sa mi usadí na pleciach a spoločne už druhýkrát zatĺkame vlajočku pri posedení na vyhliadke.

Dokázali sme to, z výšky 1200 metrov si môžeme vychutnávať pohľady na Spišský hrad aj oparom zanesené vzdialené hrebene. Ticho prerušuje len nadšené výskanie nášho malého objaviteľa, ktorý sa prehrabáva v šteklivom trse trávy. Dopovanie čučoriedkami bojkotujem, lebo v prístrešku sa už ohrieva domáce rizoto. Hladoš sa poslušne usadí na lavičke a šrotuje takmer plný hrniec. Ako bonus príde rad aj na tie fialkavé bobule. Príjemné posedenie ale nemôže trvať celý deň, lebo sme len v polovici putovania a čaká nás ešte cesta k autu.

Návrat

Že to po hrebeni nebude selanka, je mi pri pohľade na chodník jasné. Dieťa zverujem mamke na plecia a razím si cestu vozíkom pomedzi kamene. Chodník po chvíli začína prudko klesať, tak sa poponáhľam, odstavím „krujzer“ pod kopcom a vraciam sa pre dieťa. To si veselo vykračuje dole svahom, zavesené na mamku ako malý pavúčik. Chce to trochu trpezlivosti aj akrobacie pri záchrane pred nástrahami chodníka, no dočkáme sa. Na lesnej ceste je to už zjavne nuda, a tak sa nám turistka nanominuje do vozíka, aby sme mohli pokračovať v svižnejšom tempe.

Opúšťame chodník idúci k chatke na Kravcovej a novou cestou si to skracujeme k sedlu Smrekovica. Z rúbaniska vchádzame do seriózneho lesa a napájame sa na čerstvo značenú zelenú značku. Že je až priveľmi čerstvá, sa mi potvrdzuje už po chvíli, keď dobiehame partičku značkárov. Prehodíme zopár zdvorilostných, poďakujeme za záslužnú činnosť a pri staručkom rázcestníku zahajujeme definitívne klesanie. Cesta je kamenistá, vymletá od vody a miestami nepríjemne strmá. Laura sa uložila do relaxačnej pohody, prekladá hračky a striedavo drieme a kecá mi do šoférovania. Ale len do chvíle, kým nevylezieme z lesa na ostrej zákrute zaliatej posledným svetlom. Drobec sa preberá z letargie a hlasným ham ham sa vyjadrí o programe nasledujúcej polhodinky. Naťahané drevo je tým najlacnejším záhradným nábytkom, a tak rozkladáme malý zeleninovo-ovocný bufet. Po naprataní bruška si ešte dávame malú pešiu vsuvku a schádzame na rázcestie k autu, kde sa náš dnešný výlet končí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie